Taliansko-nemecko-rakúsko-uhorské zblíženie sa urýchlilo po francúzskej invázii do Tuniska, hoci ešte v rokoch 1880-1881 bola pozornosť Nemecka a Rakúsko-Uhorska upriamená hlavne na obnovu Spolku troch cisárov. Taliansko sa totiž po francúzskej invázii začalo obávať, že pre neho v severnej Afrike nič nezostane. Vláda premiéra Caroiliho padla a nový kabinet hľadal cestu k stredoeurópskym monarchiám, pričom vychádzal z presvedčenia, že priateľstvo s Rakúskom je pre Talianov nevyhnutnou podmienkou pre rozhodnú a účinnú politiku. Čo sa týka Nemecka, tak s tým Taliansko nerozdeľoval žiadny konflikt a nemecké spojenectvo bolo dôležité pre elimináciu eventuálnych francúzskych mocenských chúťok. Oficiálne vyjednávania o pripojení Talianskeho kráľovstva k stredoeurópskej aliancii sa začali počiatkom roku 1882. Definitívny súhlas Nemecka s talianskym spojenectvom padol koncom februára 1882. Nemci totiž predtým spolu s Rakúsko-Uhorskom mali voči Taliansku dešpekt a ich postoj k tomuto štátu sa zmenili po tom, keď Rusi začali údajne tajne podporovať protirakúske povstanie v Bosne v roku 1881. Záverečné jednania boli zamerané na vypracovanie neutralitnej, defenzívnej zmluvy, ktorá mala na jednej strane poskytnúť Taliansku ochranu pred nevyprovokovaným útokom zo strany Francúzska a na druhej strane sa mala dokončiť politická izolácia republikánskeho Francúzska. V prípade francúzsko-ruskej koaličnej vojny proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku malo Taliansko stáť na strane svojich nových spojencov. 20.5.1882 bola vo Viedni podpísaná zmluva. Trojspolok, ako sa novej aliancii začalo hneď hovoriť, bol omnoho komplikovanejšou zmluvou ako jasný a priamočiary Dvojspolok. Zmluva sa skladala z ôsmych článkov, z ktorých kľúčové boli prvé štyri. Rakúsky a nemecký cisár a taliansky kráľ sa zaviazali udržovať navzájom „mier a priateľstvo“, nevstupovať do „aliancie či záväzkov namierených proti akémukoľvek z ich štátov „ a viesť konzultácie „politických a ekonomických otázok obecnej povahy“, ktoré sa v budúcnosti objavia. Panovníci si taktiež prisľúbili poskytnúť si v tomto smere vzájomnú podporu (§ I). V prípade, že by Taliansko „bez priamej provokácie zo svojej strany“ bolo napadnuté Francúzskom, malo jej Nemecko a Rakúsko-Uhorsko prísť na pomoc. Ak by bolo Francúzskom napadnuté Nemecko, podporu malo poskytnúť Taliansko nie však Rakúsko-Uhorsko (§ II). Bezpodmienečná vzájomná pomoc sa týkala len prípadu, že by jeden zo signatárov bol napadnutý dvomi a viacerými štátmi (§ III). Pre prípad, že by útočníkom bol jeden zo signatárskych štátov, zaväzovali sa ostatní zaujať postoj benevolentnej neutrality (§ IV). Zmluva bola uzatvorená na päť rokov s možnosťou predĺženia. Nemecko-rakúsko-uhorská dvojspolková zmluva z roku 1879 si i naďalej zachovávala samostatnú účinnosť, pričom Taliani neboli s jej textom vôbec oboznámení. Na výslovné želanie talianskej strany si signatári vymenili i ministerské prehlásenie, ktoré obsahovalo záruku, že aliancia nie je namierená proti Velkej Británii. Táto tzv. Manciniho deklarácia sa stala základnou požiadavkou talianskych politikov pri všetkých ďalších vyjednávaniach o predĺžení zmluvy. Najviac zo zmluvy získalo nepochybne Taliansko. Okrem ochrany pred Francúzskom sa jej dostalo konečne uznania jej veľmocenského postavenia. Rakúsko-Uhorsko a Nemecko si nerobili ilúzie o talianskej vojenskej pomoci, pravdupovediac ju ani nepotrebovali. Trojspolok im však prinášal krytý tyl pre prípad nemecko-francúzskeho či rakúsko-ruského konfliktu. Dňa 30.10.1883 bola medzi habsburgskou monarchiou a rumunským kráľovstvom podpísaná tajná spojenecká dohoda, podľa ktorej sa Rakúsko-Uhorsko zaviazalo pomôcť Rumunsku, pokiaľ by sa stalo obeťou nevyprovokovaného útoku. Rumunsko malo pomôcť Rakúsko-Uhorsku pokiaľ by bolo napadnuté štátom, s ktorým Rumunsko priamo susedí. Týmto štátom bolo samozrejme myslené Rusko. Do dvadsiatich dní pristúpilo k dohode tiež Nemecko, a tak bolo docielené formálne rozšírenie nemecko-rakúsko-uhorskej „mierovej ligy smerom na juhovýchod“.