Dôvodom  rozpadu Spolku troch cisárov bol samozrejme spor Ruska a Rakúsko-Uhorska o Balkán. Viedeň aj Petrohrad dúfali, že im Nemecko pomôže v získaní sporného územia. Pokoj medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom ukončilo povstanie slovanského obyvateľstva v tureckej Hercegovine, ktoré vypuklo v roku 1875. Povstanie sa zanedlho rozšírilo do Bosny a Bulharska, kde bolo Turkami nemilosrdne potlačené. Verejná mienka v Rusku sa okamžite pridala na stranu utlačovaných slovanských bratov a nútila vládu k vojenskému zásahu. Rusko uzatvorilo s Rakúsko-Uhorskom zmluvu (Budapeštianske konvencie), ktorá zásah na Balkáne Rusom povoľovala pod podmienkou prenechania Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorsku. Rusko-turecká vojna prebehla v rokoch 1877-1878 a Turci v nej utrpeli predpokladanú porážku. Istanbul zachránila iba britská podpora. Rusi však po vojne porušili Budapeštiansku konvenciu presadzovaním vzniku tzv. Veľkého Bulharska, ktoré značne otváralo dvere výskumnému ruskému vplyvu na Balkáne. Rakúsko-Uhorsko si vyžiadalo revíziu výsledkov vojny, ku ktorej došlo na tzv. Berlínskom kongrese roku 1878, na ktorom Rakúsko-Uhorsko otvorene vystúpilo zo Spolku troch cisárov a Rusko sa muselo vzdať svojho plánu na vytvorenie Veľkého Bulharska. Okrem iného kongres uznal nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska. Rakúsko-Uhorsko získalo právo anektovať sanďžak Novi Pazar a Bosnu a Hercegovinu. Po Berlínskom kongrese sa Rusko cítilo ponížené a za hlavného strojca poníženia považovalo Nemecko. Následne nastalo značné ochladenie rusko-nemeckých vzťahov, a to i v ekonomickej oblasti (zákaz dovozu obilia z Ruska apod.) Bismarck sa rozhodol pre užšiu spoluprácu s Rakúsko-Uhorskom ale o priateľstvo s Ruskom neprestal usilovať (ruský cár Alexander II. bol synovcom Viliama I.). Nasledovali mohutné jednania s Rakúsko-Uhorskom a jeho minister zahraničných vecí Andrássy súhlasil s uzavretím užšieho spolku ale iba v tom prípade, že bude výslovne zamerané proti Rusku. S tým mal však Bismarck samozrejme problémy, lebo Viliam I. bol proti akejkoľvek zmluve, ktorá by sankcionovala krajinu jeho synovca. Bismarck sa snažil presvedčiť cisára rôznymi spôsobmi ale nakoniec uzavrel s Rakúsko-Uhorskom spojenectvo predbežne za cisárovým chrbtom. Roku 1879 sa uskutočnilo kľúčové jednanie medzi Bismarckom a Andrássym a to v Schönbrunne pri Viedni. Bismarck sa tu snažil presadiť svoju defenzívnu koncepciu spojeneckej zmluvy ale Andrassy vyslovene chcel, aby bolo v dokumente označené Rusko ako potenciálny útočník. Nakoniec Bismarck po troch dňoch vyjednávaní odstúpil zo svojho postoja a prijal Andrássyho návrh. Zostávalo mu už len presvedčiť Viliama I. (František Jozef I. nemal k spojenectvu žiadne výhrady). Bismarck poslal za cisárom grófa Stollberga a tomu sa podarilo ho nakoniec presvedčiť. Viliam však svoj súhlas so zmluvou niesol s ťažkým srdcom. Zmluva tajnej defenzívnej aliancie medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom bola podpísaná nemeckým veľvyslancom, kniežaťom Reussom a rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí Andrássym 7.10.1879. Tým vznikol tzv. Dvojspolok, ktorý pre Nemecko znamenal upevnenie politickej istoty a pre Rakúsko-Uhorsko účinnú obranu proti Rusku. Zmluva bola uzatvorená na pať rokov, po tejto dobe sa predlžovala na tri roky. Hoci bola zmluva uzavretá pre prípad napadnutia, Rakúsko začalo pod vplyvom väčšieho upevnenia svojej pozície proti Rusku presadzovať na Balkáne svoje záujmy, čím mohlo vyprovokovať Rusko až k vojne. Dvojspolok predznamenal neskoršie rozdelenie Európy na dva súperiace mocenské bloky.