Meď Patrí do 1.B skupiny a 4. periódy periodickej sústavy chemických prvkov. Svojím správaním sa podobá ušľachtilým prvkom. Rozpúšťa sa len v oxidujúcich kyselinách,napr. v  kyseline dusičnej, za tepla v koncentrovanej kyseline sírovej a iných, za vzniku meďnatých solí. Meď je kov červenej farby, a keď je vytepaná do fólii, tak prepúšťa zelené svetlo. Až na sulfid (čierny) a oxid (červený) sú meďné zlúčeniny biele. Bezvodé soli Cu² sú biele poprípade hnedé až čierne ( Cu Br ), hydráty a roztoky meďnatých solí majú modré až modrozelené sfarbenie. Meď kryštalizuje v  štvorcovej sústave. Topí sa pri teplote 1083ºC, teplota varu je 2310ºC. Meď je veľmi kujná a ťažná, vodí výborne elektrinu a teplo, dokonca je najlepším vodičom elektrického prúdu, ale z finančného hľadiska je výhodnejšie ako vodiče používať iné kovy. Na vzduchu je meď dosť stála, pri zahrievaní na vyššiu teplotu sa okysličuje na oxid meďný a meďnatý. Ľahko sa zlučuje s halogénmi, za vyššej teploty so sírou, selénom a  fosforom. Reaguje so zriedenou kyselinou dusičnou a koncentrovanou kyselinou sírovou. Keď je meď veľa rokov vystavená účinkom vzduchu ( teda kyslíku, oxidu uhličitého a vlhkosti), poťahuje sa vrstvou zeleného zásaditého uhličitanu meďnatého. Táto vrstva sa nazýva medenka a objavuje sa na strechách budov krytých medeným plechom, napr. na kostolných vežiach. HISTÓRIA: Meď pozná ľudstvo už odpradávna. Človek poznal meď skôr ako železo. Medzi kamennou a železnou dobou bolo totiž dlhé obdobie bronzové. Meď poznali už staroveký Egypťania. Bronzové sochy odlievali už v 5. storočí pred naším letopočtom. Vek niektorých objavených výrobkov z medi a bronzu sa odhaduje až na 5500 až 6000 rokov ( Egypt, Babylónia ). Gréci mali medené náradie a od roku 1000 p.n.l. poznali tiež bronz. V staroveku bol hlavným zdrojom medi ostrov Cyprus ( latinsky Cyperium ) a meď sa nazývala cyperský kov (lat. aes cyprium). Z tohto pomenovania vznikol latinský názov medi cuprum. VÝSKYT: Meď sa v prírode vyskytuje jednak na niektorých miestach rýdza, napr. v  Taliansku (Monte Catini), v Rusku (Ural), v USA (Michigan- Lake Superior), guľôčky medi sa nachádzajú aj v popole ohnísk černochov v  africkej Katange. Jednak je v zlúčeninách, najčastejšie ako sírne minerály, chalkozin (Cu S) a chalkopyrit (CuFeS ). Technicky dôležité sú ďalej kuprit (Cu O), tzv. červená ruda medená (CuCO Cu(OH) ), modrý azurit (2CuCO Cu(OH) ), atakamit (CuCl 3Cu(OH) ) a smaragdovo zelený malachit. Hromadí sa aj v jačmeni, fazuli,uhorkách,orechoch,mlieku a  pod. Zo živočíchov najviac obsahujú meď ustrice a chobotnice v dýchacom pigmente- hemocyanine. V stopách je meď aj v iných živočíšnych organizmoch (krv). Meď je biogénny prvok, ktorý urýchľuje vnútrobunkové procesy. ZÍSKAVANIE: Kov sa získava z  medených rúd dvojakým spôsobom: jednak suchým pre sírne rudy s vysokým obsahom medi, jednak mokrým (hydrometalurgickým) vhodným pre rudy s  malým obsahom medi. Meď sa vyrába redukciou oxidu medi uhlíkom, alebo sa zráža s výluhom amoniakových vôd železom. POUŽITIE: Meď sa používa takmer vo všetkých odvetviach priemyslu a techniky, takže k analýze prichádza najrôznejší materiál. Sú to rudy (sulfidické, karbonátové i oxidické- chalkopyrit,malachit,azurit,kuprit), hlavne však zliatiny s inými kovmi, ako je mosadz (zliatina so zinkom) a bronz (s cínom) na výrobu “medených” mincí, hliníková bronz (s hliníkom), Devardova zliatina (s hliníkom a zinkom), alpaka (s niklom,zinkom a  striebrom), konstantan (s niklom), nikelin (s niklom a zinkom) a iné. Zliatiny s niklom sa používajú na výrobu “strieborných” mincí. Z  medi sa vyrábajú panvice,varné kotly,chladiče a drobné mince. Pretože je meď jedovatá, nádoby z nej sa obyčajne ešte pocínujú. Ďalej prichádza meď vo forme rôznych solí,meďných kúpeľov,prípravkov na zabíjanie rastlinných škodcov,na náradie,na plechy na krytie bokov lodí a  striech,taktiež v sklárstve a hutníctve železa. Najviac medi sa spotrebuje v elektrotechnike na elektrické drôty, antény, na vynutie cievok a pri stavbe transformátorov. V polygrafickom priemysle sa medené platne používajú na umelecké medirytiny. ZLÚČENINY: Na rozdiel od striebra a zlata vystupuje meď vo svojich zlúčeninách prevažne ako dvojmocný prvok. Zlúčeniny Cu sú pomerne málo stale a ľahko sa oxidujú na Cu . Sú zpravidla málo rozpustné, a keď sa vo vode rozpúšťajú, tak ľahko podliehajú disproporcionácii. Je to súčasný prechod oxidačného stupňa v nižší a vyšší oxidačný stupeň ako bol pôvodný. 2Cu → Cu +Cu Zlúčeniny medi sú odvodené jednak od medi jednomocnej, jednak od dvojmocnej. Z mála zlúčenín trojmocnej medi je známi napr. oxid meditý Cu O ,červený, od ktorého sa odvodzuje nestály ión meditanový, presnejšie ión tetrahydroxomeditanový [Cu(OH) ]. Oxid meďný Cu O je podľa veľkosti svojich častíc buď žltý alebo červený, získa sa najlepšie redukciou niektorých komplexných solí meďnatých. Vo vode je nerozpustný. Používa sa na výrobu skla a farbív. Hydroxid meďný nie je stály, ihneď sa rozpadá na oxid meďný a vodu. Chlorid meďný CuCl vzniká redukciou chloridu meďnatého (v koncentrovanej kyseline chlorovodíkovej) napr. oxidom siričitým. Po zriedení vodou sa z roztoku vylúči v podobe bielej zrazeniny, ktorá na vlhkom vzduchu rýchlo zelená oxidáciou na CuCl . Má významné použitie v  priemysle ako katalyzátor a na zachycovanie oxidu uhoľnatého. Sulfid meďný Cu S je čiernošedý prášok, ktorý sa pripraví žíhaním sulfidu meďnatého v prúde vodíka. Kyanid meďný CuCN je biely prášok, vo vode nerozpustný, ale ľahko rozpustný v roztokoch alkalických kyanidov, za tvorby komplexných iónov, napr. [Cu(CN) ] . Oxid meďnatý CuO vzniká pri zahrievaní medi na vzduchu. Tento prášok má hnedočiernu farbu a pripraví sa žíhaním hydroxidu, zásaditého uhličitanu alebo dusičnanu meďnatého. Pri silnom žíhaní odštepuje kyslík a mení sa na oxid meďný. Ľahko sa redukuje (napr. vodíkom už pri teplote pod 250ºC) a ako oxidačný prostriedok sa používa v organickej elementárnej analýze. Vo vode je nerozpustný, so zriedenými kyselinami reaguje za vzniku meďnatej soli. V sklárskom priemysle sa ním farbí namodro a nazeleno, v prítomnosti vhodného redukčného činidla i načerveno. Hydroxid meďnatý Cu(OH) sa pripraví ako svetlomodrá zrazenina reakciou meďnatej soli s  alkalickým hydroxidom. Varom s vodou sa rozkladá až na hydratovaný oxid meďnatý. Používa sa ako Schweizerovo činidlo, ktoré je dôležitým rozpúšťadlom celulózy (výroba umelého hodvábu). Chlorid meďnatý CuCl je tmavohnedý, získava sa spálením medi v prúde chlóru alebo zahrievaním dihydrátu v prúde chlorovodíka. Má použitie pri syntézach v  organickej chémii, na odstránenie síry z ropy a v pyrotechnike (tekuté meďnaté zlúčeniny farbia plameň nazeleno). Sulfid meďnatý CuS sa získa zahrievaním medi s nadbytkom síry ako čierna látka; mokrou cestou vzniká zrážaním kyslých roztokov meďnatých solí sírovodíkom. Keď je ponechaný vlhký na vzduchu, rýchlo sa oxiduje na síran. Síran meďnatý CuSO je v bezvodnom stave biely, kryštalizovaný s 5 molekulami vody modrý (modrá skalica). Je dobre rozpustný vo vode, nerozpustný v alkohole, no jeho pridaním sa môže vo vodnom roztoku vyzrážať v drobných kryštálikoch. Vo vodnom roztoku je hydrolyzovaný a jeho roztoky reagujú preto kyslo. Je to najdôležitejšia meďnatá soľ. Vyrába sa vo veľkých množstvách rozpúšťaním medi v teplej zriedenej kyseline sírovej za vháňania vzduchu alebo prídavku kyseliny dusičnej: Cu+H SO → CuO+H O+SO CuO+H SO →CuSO +H O Používa sa k odvodňovaniu niektorých organických rozpúšťadiel. Má rozsiahle použitie jednak ako východná látka, jednak ako súčasť postrekov vo vinárstve a ovocinárstve, na morenie osiva, v galvanotechnike a iné. Dusičnan meďnatý Cu(NO ) sa získava reakciou medi alebo jej vhodnej zlúčeniny so zriedenou kyselinou dusičnou. Tvorí modré, veľmi hydroskopické rozplývavé kryštáliky Cu(NO ) 6H O, pričom bezvodý je bezfarebný. Má uplatnenie pri povrchových úpravách železa (brunírovaní).