Zlatí bratkovia je rozprávka, ktorá sa nachádza v diele Prostonárodné slovenské povesti od P. E. Dobšinského. Podal a rozprával ju  Danko Vrahobor Maškovský (Maróthy) z Novohradu.

Krátky príbeh:

Mužovi, ktorý odišiel na vojnu, porodila žena doma dvoch synov. Pred odchodom ale muž prikázal jednej starej žene, aby dohliadla na jeho ženu a deti:

„Doma si zveril ženu na jednu starú babu, ktorá len na toto čakala. A počujte len, čo vám tá stariga teraz nevykázala!? Len veru sluhom zahrozila sa, slúžky preplatila a milú paniu aj s chlapčekmi dala zašiť do volovacej kože a do hnoja vo dvore zakopať; svoju dievku položila miesto tej zakopanej za plachtu, rozhlásila všade, že deti zomreli a dala im pekný pohreb vystrojiť.“

Po čase sa muž vrátil domov a dozvedel sa, že mu deti zomreli a žena veľmi zbiednela a oslabla. V skutočnosti bola aj jeho pravá žena pochovaná v hnoji. Muž chcel vidieť svoju „,manželku“, lebo ju veľmi ľúbil: 

„Ako ju zazrel, len zadíval sa, kde stratila sa z nej tá veľká krása. Ako dobrý človek, na klamstvo ani nepomyslel, a žil aj s touto podstrčenicou v pokoji.“

V jeden deň z hnoja, v ktorom boli pochovaní jeho synovia, vyrástol cez noc krásny zlatý orech. Uvidela ho aj jeho „manželka“, ktorá sa znepokojila a požiadala muža:

„Ach, mužu, dajme my ten zlatý orech vyťať, aká by to krásna posteľ z toho bola!“

Muž súhlasil a do izby pribudla zlatá orechová posteľ. Keď si do nej prvýkrát ľahli, on spal dobre, ale jeho „manželka“ nevedela ani oka zažmúriť. Hrýzlo ju svedomie. A zrazu začula:

„Braček, či ti je dobre?“ A zase druhé odpovie mu: „Ach, akože by mi bolo dobre, keď táto podvrženica leží na mne! A tebe či je dobre?“ „Akože by mne nebolo dobre, keď náš drahý otec leží na mne!“

„Manželka“ hneď vedela, že sa ozvali malí synovia. A ráno sa sťažovala svojmu mužovi, že zle spala a požiadala ho, aby posteľ rozrúbal a spálil. A on urobil, čo chcela. Jeho „manželka“ si myslela, že sa synovia už nikdy neozvú. Ale z pece vyletela jedna iskra, sadla si  v záhrade na rozvitú ružičku, ktorú zjedlo malé kozliatko. Žena ho dala zarezať. Ale keď slúžka čistila črevá v potoku, vyšmykli sa jej z rúk  a plávali dolu potokom až do mora a tam:

„Len tu tie črevá skrútnu sa raz okolo naprostred mora a vyjdú ti z nich dvaja utešení chlapčekovia, zlatí bratkovia, a začnú ihrať sa po mori.“

A chlapčekov uvidelo slnko, ktoré o nich večer porozprávalo svojej mame, ktorá rozhodla:

 „No, vieš ty,“ vraj, „čo, syn môj? Do zajtra rána vyhotovím pre tých chlapčekov dve košieľky a ty im oddáš ich: tomu väčšiemu dáš menšiu a tomu menšiemu väčšiu. Ak pri tom nepovadia sa, len pekne premenia si ich, nuž tak môžeme vedieť, že sú to dvojčatá, zlatí bratkovia. A ak bude tak, nuž potom na večer dones ku mne tých chlapcov.“

Na druhý deň obaja dostali košieľky, ale menší väčšiu a väčší menšiu. Chlapci sa dohodli, že si vymenia košieľky:

„Tu slnce poznalo, že tie dietky naisté sú bračekovia. Zase celý deň zabávali sa na mori; ale keď prišiel večer, vzalo ich slnce a zanieslo svojej materi. Táto ich s veľkou radosťou prijala a hneď začala ich všakovým veciam vyučovať. Najmä ale v spievaní veľmi krásne ich vyučila, takže keď tí raz zaspievali, to by boli mohli aj anjeli počúvať.“

Raz bola mesiacova mama navštíviť slncovu mamu. Chlapci sa jej natoľko zapáčili, že im darovala po zlatom jabĺčku, aby sa mali s  čím hrať. Onedlho zavolala slncova mama chlapcov k sebe:

„Deti moje, vy ste takto na voľač už aj vyrástli, aj vám je tu dobre; ale vaša mati ešte v tom hnoji zakopaná leží a tá podvrženica pechorí sa v dome. Dnes je u vášho otca veliká hostina a veľa panstva okolo neho. Choďteže vy rovno tatam a zaspievajte pekne pod oblokom. Tá podvrženica pošle odháňať vás, ale vy nedajte odohnať sa, len spievajte! Veď už potom bude, ako bude.“

Chlapci šli, prišli pod okná a tam začali krásne spievať. Ako to začula pani, poslala slúžku, aby žobrákom pod oknom niečo dala. Oni neodišli, spievali ďalej, začuli ich páni a pozvali dnu. A tam sa začali chlapci rozprávať na počudovanie ostatných:

 „Či ti je dobre, braček môj zlatý?“ „Ach, čože by mne malo dobre byť, keď mňa len cudzí pán na rukách drží! A tebe či je dobre, bratku zlatý?“ „Ach, akože by mne nebolo dobre, keď mňa môj vlastný otec na rukách drží!“

A napokon chlapci porozprávali, ako ich aj s mamkou baba do voloviny zašiť a do hnoja zahrabať dala,  „ako otcovi svoju dievku podvrhla, ako podvrženica kázala zlatý orech vyťať, posteľ porúbať, kozľa zarezať, aj ako oni dostali sa na more a z mora k slncovej materi a odtiaľ až sem. Hneď sami páni chytali motyky a oddali sa do rozkopávania hnoja, aj našli ešte tam tú neborkú v tej volovacej koži.“

Mamku vyhrabali, všetko jej porozprávali. A všetci začali rozmýšľať, čo urobiť s nepravou ženou – manželkou.

 „Najlepšie bude, keď si sama vypovie svoj trest!“ Na tom všetci pristali. Nádobnú podvrženicu zavolali a pán jej ukázal na tú vykopanú krásu i na tie zlaté dietky, ako nie na svoje a len riekol: „Čože ty myslíš, čo by zaslúžila taká a taká, čo takúto matku aj takéto dietky zmárnila?“  A ona chytrá ohlási sa:  „Ja by som takej nič nenasúdila, len čo by ju na ohnivého železného koňa posadili, po dedine vozili a pred každým domom železnými kliešťami — ale na žeriace rozpálenými — kusy z nej trhali.“ „No, sama si si vyriekla svoj súd!“ povedal pán.“

A tak aj stalo sa a rodina už žila šťastne.

Použitá literatúra:

Dobšinský. Prostonárodné slovenské povesti. http://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/44 (citované 18.12.2016)