14. marca 1939 sa Snem Slovenskej krajiny jednohlasne dohodol na vytvorení samostatného Slovenského štátu (1. Slovenskej republiky). Slovenský štát uznali viaceré krajiny sveta (napr. Nemecko, Vatikán, Taliansko, Švajčiarsko, Španielsko, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko a i. - celkovo 26 štátov). Slovenský štát bol rozčlenený na 6 žúp (Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Pohronská, Podtatranská a Spišsko-gemerská) a 61 okresov. Hlavný mestom bola Bratislava.

 

 

1.SR – nemecký satelit

Vznik 1. SR bol výsledkom nemeckého nátlaku. 1. SR bola satelitom Nemecka, čo sa prejavilo v mnohých oblastiach. Rozhodujúci vplyv na slovenskú vládu malo nemecké veľvyslanectvo v Bratislave (veľvyslanci H. Bernard, M. von Killinger, H. E. Ludin), ktoré neraz zasahovalo aj do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Nemeckí beráteri (poradcovia) pôsobili na všetkých ministerstvách, úradoch a inštitúciách. Najdôležitejšie priemyselné podniky boli pod priamou nemeckou kontrolou. Závislosť Slovenska od Nemecka bola zakotvená v tzv. Ochrannej zmluve, ktorá zaväzovala slovenskú vládu podriadiť svoju politiku záujmom a potrebám Nemecka, za čo poskytlo Nemecko Slovensku politickú nezávislosť. Súčasťou ochrannej zmluvy bolo aj to, že 1. SR sa musela angažovať vo vojenských konfliktoch ako nemecký spojenec proti Poľsku, ZSSR, USA a Veľkej Británii. Slovenský priemysel sa svojou produkciou orientoval na potreby Nemecka, kam smerovalo až 70 % slovenského exportu.

 

 

Vláda HSĽS a fašizácia spoločnosti

Vláda v 1. SR sa nazývala klérofašistická, pretože sa v nej spájal fašizmus s vplyvom cirkvi (klérus), ktorej predstaviteľom bol J. Tiso. Jedinou povolenou slovenskou politickou stranou bola HSĽS (ľudáci) na čele s predsedom J. Tisom. HSĽS vybudovala vlastné organizácie - Hlinkovu gardu a Hlinkovu mládež - podľa vzoru nacistického Nemecka. Popri HSĽS existovali politické strany národnostných menšín: Deutsche Partei pod vedením F. Karmasina a Maďarská strana na Slovensku vedená J. Eszterházym. Hlavné slovo pri budovaní režimu 1. SR malo konzervatívne krídlo HSĽS (J. Tiso). Formovalo sa však aj radikálne fašistické krídlo HSĽS (V. Tuka, A. Mach). Budovanie autoritatívneho režimu pokračovalo upevňovaním moci v rukách vlády. Parlamentné zákony boli nahradené vládnymi nariadeniami. Vláda začala s riešením židovskej otázky - systematickou hospodárskou, politickou a občianskou diskrimináciou židovských obyvateľov. Od augusta 1940 do roku 1942 nastúpilo k moci radikálne krídlo HSĽS, reprezentované V. Tukom a A. Machom, ktorí chceli zmeniť ústavu, zlikvidovať Snem Slovenskej republiky a „vyriešiť“ židovskú otázku podľa nemeckého vzoru. Fašizácia zasiahla všetky oblasti spoločnosti. Najviac sa prejavila v tzv. riešení židovskej otázky, v prenasledovaní a trestaní odporcov režimu a v cenzúre. Konzervatívne krídlo (J. Tiso) sa muselo prispôsobiť novej situácii a získalo si aj podporu Nemecka, ktoré videlo v Tisovi záruku zachovania poriadku a kolaborácie Slovenska s Nemeckom. Konzervatívne krídlo si upevnilo svoje postavenie v roku 1942 a radikálnofašistické krídlo HSĽS stratilo vplyv na vnútropolitický život. Od septembra 1944 do apríla 1945 sa ľudácky režim dostal úplne pod vplyv Nemecka (po potlačení SNP), ktorého vojenské jednotky okupovali územie Slovenska. Zosilnelo prenasledovanie a likvidácia domácich „zradcov národa“ – partizánov, komunistov, čechoslovákov, Čechov a znovu boli obnovené židovské transporty do koncentračných táborov.


 

Hlinkova garda

Hlinkova garda (1938-1945) bola polovojenská organizácia (podobná ako v Nemecku SS). Na čele HG stál K. Sidor (1938 - 1939), A. Mach (1939 -1944) a O. Kubala (1944 – 1945), ale jej hlavným veliteľom bol prezident J. Tiso. Vznikala v roku 1938 v Trnave, Bratislave, Nitre a iných mestách. Do začiatku vojny nebola vyzbrojená, ale počas vojny plnila bojové a bezpečnostné úlohy, strážnu službu v pracovných táboroch a deportačné misie Židov do koncentračných táborov. V rámci gardy bolo vytvorených viacero pomocných jednotiek, napr. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré sa zúčastnili na bojoch proti partizánom po vypuknutí SNP. Členstvo v HG bolo dobrovoľné, jej členovia sa nazývali gardisti a nosili uniformu čiernej farby. HG zanikli po príchode Červenej armády na naše územie.

 

 

Politický systém 1. SR

Politický systém 1. Slovenskej republiky sa odvíjal od Ústavy, ktorú prijal Snem Slovenskej republiky 21. júla 1939. Skutočnú moc mala v rukách HSĽS - vládnuce postavenie HSĽS bolo zakotvené aj v Ústave.

Zákonodarnú moc predstavovalSnem Slovenskej republiky, ktorýmal 80 poslancov volených na 5 rokov. Za celé obdobie existencie Slovenskej republiky sa však parlamentné voľby neuskutočnili, hoci boli pôvodne plánované na rok 1943. Predsedom Snemu SR bol J. Sokol.
Výkonnú moc predstavovali prezident a vláda. Prezidenta 1. SR volil Snem na obdobie 7 rokov. Voľba prvého prezidenta Slovenskej republiky sa uskutočnila 26. októbra 1939. Za prezidenta bol zvolený J. Tiso, ktorý dovtedy zastával funkciu predsedu vlády (nahradil ho V. Tuka). Prezident J Tiso bol zároveň predsedom vládnucej HSĽS, najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy a od r. 1942 aj Vodcom slovenského národa. Ako Vodca mohol prezident vydávať dekréty s povahou ústavného zákona, riadil vládu a určoval politiku HSĽS a štátu. Formálne podliehal iba kontrole Štátnej rady.

Vláda mala okrem svojho predsedu 8 ministrov. Prvým predsedom slovenskej vlády bol J. Tiso, ktorého po zvolení do funkcie prezidenta nahradil V. Tuka. Ďalší členovia vlády: minister hospodárstva – G. Medrický, minister financií – M. Pružinský, minister národnej obrany – F. Čatloš (nečlen HSĽS), minister dopravy – J. Stano, minister školstva – J. Sivák, minister spravodlivosti – F. Fritz, minister zahraničných vecí - F. Ďurčanský a po ňom V. Tuka, minister vnútra F. Ďurčanský a po ňom A. Mach (Ďurčanského odvolanie si vynútil Hitler, kvôli jeho rómskemu pôvodu). V septembri 1944, keď územie Slovenska okupovali nemecké jednotky sa predsedom vlády stal Š. Tiso (príbuzný J. Tisa, viedol aj ministerstvo zahraničných vecí a spravodlivosti).

Štátna rada boladesaťčlenná a mala kontrolovať činnosť prezidenta a dodržiavanie ústavných princípov. Menoval ju však sám prezident a v podstate nemala žiadne skutočné právomoci.