Budovanie autoritatívneho režimu Slovenskej republiky sa odrazilo aj vo vzťahoch k Židom. Slovenská vláda začala s tzv. riešením židovskej otázky - hospodárskou, politickou a občianskou diskrimináciou židovských obyvateľov. Začal sa proces arizácie – prevodu (zhabania) židovských podnikov (majetku) do rúk Nežidov. Po nástupe radikálneho krídla HSĽS na čele s V. Tukom a A. Machom došlo k fašizácii režimu, čo sa prejavilo riešením židovskej otázky podľa nemeckého vzoru a organizovaním židovských transportov do koncentračných táborov.

 

 

Židovská otázka a antisemitizmus

Na Slovensku sa Židia venovali obchodu, krčmárstvu, úžere (požičiavaniu peňazí na úrok), zastávali významné posty, zapájali sa do maďarizácie a vlastnili obrovské majetky, čo sa podpísalo pod negatívny vzťah väčšiny obyvateľstva k nim. Antisemitizmus (nenávisť k Židom) nadobúdal čoraz väčšie rozmery. Židia na Slovensku sa po vzniku autonómie Slovenska stali „neplnohodnotnými občanmi“. V antisemitizme radikálov (V. Tuka, A. Mach) a umiernených (prezident J. Tiso) v HSĽS bol rozdiel: umiernení chceli obmedziť vplyv Židov, radikáli chceli vyradiť židovskú komunitu na Slovensku úplne. Proces diskriminácie židovskej komunity sprevádzala antisemitská propaganda v tlači a v rozhlase. Dochádzalo aj k fyzickým útokom, ničeniu židovského majetku, synagóg a židovských cintorínov, organizovaných a realizovaných najmä Hlinkovou gardou.

 

 

Protižidovské opatrenia a zákony

Prvé vládne nariadenie, ktoré upravilo postavenie Židov a obmedzovalo ich občianske práva, vyšlo 18. apríla 1939. Vymedzilo pojem „Žid“ podľa náboženského, nie rasového princípu a obmedzilo ich účasť v niektorých slobodných povolaniach.

Na jar 1940 bol prijatý zákon č. 113/1940 - tzv. prvý arizačný zákon. Začal sa aj podstatný zásah do židovského pozemkového vlastníctva. Nový predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky.

Dňa 3. septembra 1940 snem splnomocnil vládu urobiť opatrenia na arizáciu, prechod židovského majetku do rúk Nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku. Bol vytvorený Ústredný hospodársky úrad, ktorý mal riešiť najmä arizácie a likvidácie židovských obchodov a firiem. Po prijatí vládneho nariadenia č. 303/1940 - tzv. druhý arizačný zákon - nastalo ochudobňovanie Židov na Slovensku. Na ministerstve vnútra bolo vytvorené tzv. židovské oddelenie (14. oddelenie), ktoré usmerňovalo protižidovské opatrenia v občianskej a verejnej oblasti a v roku 1942 organizovalo deportácie Židov do vyhladzovacích táborov.

9. septembra 1941 vyšlo vládne nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex, podľa vzoru norimberských rasových zákonov (1935). Tvorilo ho 270 paragrafov. Jednalo sa o rozsiahlu právnu normu, ktorá vychádzala z rasových princípov. Pojem „Žid“ bol definovaný podľa rasových kritérií: bola ním osoba, ktorá mala najmenej troch židovských starých rodičov. Uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi bolo zakázané. Židia stratili volebné právo a voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych korporácií, nemohli držať alebo nosiť zbraň, loviť ryby, riadiť slovenské motorové vozidlo, nesmeli byť zamestnaní v službách štátu, mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, tlačovú slobodu, boli vylúčení zo škôl, okrem ľudových. Nesmeli navštevovať verejné priestory (napr. parky, plavárne a pod.), museli sa odsťahovať z určitých častí mesta (nesmeli bývať na uliciach či námestiach pomenovaných po A. Hlinkovi či A. Hitlerovi), bola pre nich zavedená ranná i večerná policajná hodina, dokonca vymedzený čas kedy mohli nakupovať. Nesmeli vlastniť mnohé veci každodennej potreby (napr. rádioprijímače, fotoaparáty, automobily a i.). Od septembra 1941 museli všetci Židia od 6 rokov nosiť označenie - šesťcípu žltú hviezdu. Namiesto vojenskej služby boli pre Židov vytvorené osobitné pracovné útvary v Žiline, Novákoch, Vyhniach, Seredi a v Ilave.Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda, vznikli ghettá - čisto židovské štvrte. Prezident Tiso však v kódexe presadil § 25, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia.


 

Dôsledky arizácie

Dôsledkom arizácií, likvidácií židovských podnikov a živností, ako aj zákazu vykonávať rozličné povolania vznikla veľká masa Židov, o ktorých sa štát musel starať, resp. zamestnať ich. Boli vytvorené pracovné strediská a pracovné útvary pre práceschopných Židov. Vláda určila podmienky pre pracovnú povinnosť Židov od 18. do 60. rokov. Židia boli nútení vykonávať práce podľa príkazu Ústredného hospodárskeho úradu.