Žalospev alebo elégia -  lyrický žáner výrazne  smutného, melancholického ladenia. Rieši závažný problém, myšlienku, napr. vystihuje smútok nad strateným šťastím, žiaľ zo sklamanej lásky, žiaľ nad postavením ľudí, národa,... Ako samostatný žáner sa žalospev vyčlenil v rímskej poézii. Súčasnú elégiu charakterizuje zobrazenie pokojného žiaľu, smútku, upína sa na aktuálnu tému, ale čerpá z už uzavretého, prežitého dojmu.

Pôvodne bol žalospev epicko-lyrickou básňou. Práve preto sa vyznačoval šírkou, ktorá zodpovedala veľkým epickým skladbám. Žalospev sa pôvodne prednášal nahlas a jeho štýl bol veľmi ozdobný, nadnesený. Autor sa v žalospeve k téme neustále vracal, dopĺňal ju, pridával nové tvrdenia o svojej pravde. Súčasťou žalospevu bolo množstvo otázok, ktoré kládol autor a neraz si sám na ne aj odpovedal.

Za žalospev sa považuje aj Předzpěv k Slávy dcere od J. Kollára, vrcholom sú Hollého Žalospevy (Plač matki Slávi). Neskôr K. Kuzmány, A. Sládkovič, S. H. Vajanský, Hviezdoslav (Elégie pôstne), M. Rázus, V. Roy.

Medzi najznámejšie žalospevy patrí Předzpěv – je súčasťou diela J. Kollára Slávy dcera.

Předzpěv je najdôležitejšou časťou celej skladby. Předzpěv je klasicistický útvar s časomerným veršom: krátka slabika sa strieda s prirodzene dlhou, alebo s polohou dlhou slabikou. Dĺžka slabiky je merateľná časom (časomiera); časomerný verš je stopovo organizovaný – trochej (- ں), jamb ( ں -), spondej (- - ), daktyl (-  ں ں ). Dvojveršia sa skladajú z hexametra so 6 stopami a pentametra s 5 stopami a spolu vytvárajú elegické distichon, Elegické distichon je typické pre žalospevy.

Elegické distichon je strofický útvar - dvojveršie - jednoducho povedané, dva riadky. Prvým veršom (predvetím) je teda takzvaný daktylský hexameter, druhým (závetím) je daktylský pentameter s pravidelnou dierézou. Hexameter je teda dlhší, úplný šesťstopový verš, v ktorom sa strieda daktyl a spondej. Pentameter je naopak kratší, neúplný šesťstopový verš, kde 3. a 6. stopa sú neúplné. Elegické distichon nazývame aj žalospevný dvojverš.

V úvode Předzpěvu autor vykreslil smutný, trúchlivý obraz súčasnosti krajiny, zdôrazňuje potrebu pomoci pre Slovákov/Slovanov:

„Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím,“

Autor smúti nad stratou slobody Lužických Srbov, ktorí boli prakticky ponemčení.

  „někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“

Bojí sa, že takýto osud stretne aj ďalších Slovanov, preto vyzýva menšie slovanské národy, aby sa opreli o v tom čase jediný nezávislý slovanský štát – Rusko, ktoré vytrvalo zlým časom.

„Stůj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš,

k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,

neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,

jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“