Etika je filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá ľudským správaním, skúma morálku alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Slovo etika pochádza z gréckeho ethos, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia. Etika ako veda má samozrejme svoj historický vývoj, ktorý už trvá stovky rokov. Je úzko spätá s vývinom ľudstva už od rodovej spoločnosti, kde sa rešpektovala len v rámci jedného rodu. V otrokárskej spoločnosti etické princípy dodržiavali iba slobodní ľudia. Etiku je možné pozorovať už v staroveku vo forme premýšľania o tom, akí majú byť ľudia, ale nevyčlenenú z rámca celkového procesu utvárania sa filozofickej reflexie miesta človeka vo svete, ktorý možno sledovať v textoch najstarších literárnych pamiatok jednotlivých kultúrno-civilizačných okruhov – v Biblii, Knihe premien atď.

Počiatky vývoja etiky musíme hľadať v starovekom Grécku.

Staroveké Grécko:

  • Už v starovekom Grécku sa výrazne rozvíjali diskusie o tom, kto a prečo je dobrým človekom, aké sú ideálne vlastnosti, ktoré by mal človek mať, v čom spočíva dobrý život, šťastie človeka, kde hľadať šťastie, ako sa vyhnúť nešťastiu, aké sú základné cnosti človeka,...

  • Veľkými osobnosťami na poli etiky v uvedenej dobe boli napr. Sokrates, Platón a Aristoteles.

 

Sokrates – bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

„Poznaj seba samého“ - toto bolo hlavným bodom Sokratovej filozofie. Sokrates hlásal, že poznanie je cnosť a človek môže byť dobrý iba vtedy, keď pozná sám seba.

 

Platón - 429 pr.n.l. - 347 pr.n.l.

Starogrécky filozof, ktorý patril do trojice geniálnych aténskych mysliteľov: Sokrates - Platón - Aristoteles. Platónov prínos spočíva v tom, že pozorovateľný svet pokladal za nedokonalý obraz sféry nepozorovateľných foriem a ideí. Pochádzal z vysoko postavenej aténskej rodiny, kde získal dobré vzdelanie. Platón sa stal Sokratovým žiakom, ktorý podstatne ovplyvnil Platónove názory aj tvorbu. Platón založil 385/7 pred Kr. filozofickú školu zvanú Akadémia.

 

Aristoteles - bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Akadémii u Platóna 20 rokov svojho života práve pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“. Je považovaný za systemizátora etiky. Jej systemizáciu začal v diele Etika Nikomachova. Jeho etika je predovšetkým etikou šťastia. Šťastie a blaženosť predstavujú podľa neho cieľ života a zároveň najvyššie dobro.

 

 

Obdobie stredoveku:

  • Je to obdobie veľmi silnejúceho postavenia cirkvi, ktorej vplyv sa dostane do všetkých oblastí života.

  • Cirkev zdôrazňovala, že všetko je stvorené Bohom, že Boh všetko riadi.

  • Významnou osobnosťou sa stal Tomáš Akvinský.

 

 

Tomáš Akvinskýtaliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie.

Podľa T. Akvinského je svet hierarchicky usporiadaný, na najvyššom stupni je Boh, pod ním anjeli, potom človek, zvieratá, rastliny a neživá príroda. Človek a Boh sú odlišné súcna, človek je nedokonalý tvor a boží výtvor, nemôže sa rovnať Bohu, ale jeho duša mu je podobná. Duša je forma tela. Boh je celé bytie, človek len jeho stupeň.

Cieľom života človeka je dosiahnuť šťastie, konať dobro a dobro znamená žiť v súlade s kresťanskými zásadami.

 

15. – 17. storočie:

  • V ďalšom období vývoj etiky výrazne ovplyvní T. Hobbese, D. Hume a I. Kant.

 

 

Thomas Hobbese - bol anglický filozof, mechanistický materialista, teoretik štátu a práva, teoretik spoločenskej zmluvy.

T. Hobbes tvrdil, že na počiatku žili ľudia v prirodzenom stave, teda v stave rovnosti. Avšak ten je v živote človeka iba na samom začiatku, t. j. keď sa narodí, no vplyvom výchovy a prostredia dochádza k nerovnosti. Tá vedie k tomu, že sa ľudia delia na silných a slabých, medzi ktorými dochádza k boju. Nakoniec každý s každým vedie vojnu. Ľudia si to uvedomujú, dostávajú strach a na jeho základe uzatvárajú spoločenské zmluvy. Tento prirodzený stav vedie k občianskemu stavu a ten zase k právnemu stavu.

Podľa neho by teda etika mala byť postavená na zmluvnej dohode medzi ľuďmi.

 

 

David Hume - bol škótsky osvietenský filozof, etik, historik a ekonóm. Vo svojom učení sa zaoberal napr. vzťahom príčiny a účinku v živote človeka, skúmal konanie ľudí, zdôrazňoval čistotu človeka (aj dieťa aj zločinec sú podľa neho čistí),... Podľa neho by etika mala byť postavená najmä na citoch než na rozume, pretože ľudia vždy pozerajú jeden na druhého, majú k sebe ohľad.