Keď 18.10.1885 zvrhlo bulharské ľudové povstanie tureckú nadvládu vo Východnej Rumélii a pripojilo túto krajinu k Bulharsku, máloktorý z nemeckých diplomatov tušil, že táto udalosť z „periférie európskeho kontinentu“ bude prvou ranou Bismarckovmu zahraničnopolitickému systému a do istej miery urýchli jeho pád. Z celej udalosti totiž vznikla závažná kríza. Ruský cár Alexander III., ktorý neznášal bulharské knieža Alexandra Battenberského a obviňoval ho z ruských politických neúspechov v Bulharsku, bol rozhodnutý navrátiť Bulharsko do pôvodného stavu. Kríza sa prehĺbila, keď srbská armáda vpadla do Bulharska s cieľom získať územné kompenzácie, no bola porazená. Po víťazstve nad Srbmi začali veľmoci uznávať fait accompli kniežaťa Alexandra Battenberského. Rusko však v auguste 1886 zvrhlo Battenberského, ktorý utiekol do exilu do Rakúska. Rakúsko-Uhorsko si však chcelo udržať v Bulharsku svoj vplyv a ruská okupácia tohto štátu vyvolala rozhorčenie vo Viedni. Napätie medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom hrozilo prerásť vo vojnu. Bismarckovi to robilo veľké starosti, lebo jeho zahraničnopolitický systém, ktorého podstata spočívala v udržaní priateľských vzťahov k Rusku aj Rakúsko-Uhorsku sa rúcal. Spolok troch cisárov formálne existujúci do leta 1887 sa stal na konci roka 1886 navždy minulosťou. Nemecká politika za „bulharskej krízy“ bola veľmi opatrná. Kvôli vzrastajúcemu francúzskemu militarizmu a výzvam na odplatu Nemecku si Bismarck nechcel pohnevať Rusov, lebo sa obával vojny na dvoch frontoch. Súčasne musel podporovať Rakúsko-Uhorsko pričom upozornil Rusov, že uznáva Bulharsko za ruskú sféru vplyvu ale dal Petrohradu najavo, že považuje existenciu Rakúsko-Uhorska ako svetovej veľmoci za nevyhnutnú. Popri tom musel Berlín krotiť vášnivé postoje Rakúsko-Uhorska voči Rusku, preto nemecký kancelár pripomínal Viedni defenzívny charakter Dvojspolku a varoval ju, aby sa Rakúsko-Uhorsko nespoliehalo na nemeckú silu pokiaľ bude na Balkáne sledovať provokačnú politiku. 18.6.1887 bola podpísaná Zaisťovacia zmluva medzi Nemeckom a Ruskom s platnosťou tri roky. Išlo o neutralitnú zmluvu, podľa ktorej ak sa zmluvná strana ocitne vo vojnovom stave s treťou mocnosťou, druhá zmluvná strana k nej zachová neutralitu. Tento bod sa však netýkal vojny proti Rakúsku alebo Francúzsku, ktorá by vznikla napadnutím jednej z týchto dvoch mocností jednou zo zmluvných strán. Rusi ešte presadili nemecký záväzok oponovať reštaurácii Alexandra Battenberského v Bulharsku, nemeckú podporu „k ustanoveniu riadnej a zákonnej vlády v Bulharsku, a dokonca i nemeckú morálnu a diplomatickú podporu Rusku, pokiaľ by bol ruský panovník „nútený prevziať ochranu vstupu do Čierneho mora, aby si uchoval kľúč ku svoje ríši“. Táto zmluva vyvolala rozpaky v nemeckých diplomatických kruhoch, lebo bola v rozpore s duchom Dvojspolku, pričom Rakúsko-Uhorsko malo o existencii tejto zmluvy len nejasné tušenie. 20.2.1887 bola predĺžená zmluva o Trojspolku. Napriek tomu v rámci aliancie panovalo napätie. Rakúsko-Uhorsko pochybovalo o užitočnosti tohto spojenectva a o talianskom odhodlaní zachovať neutralitu v prípade rakúsko-uhorsko-ruského konfliktu. Bismarckovým cieľom sa medzitým stalo pripútanie Veľkej Británie k Trojspolku bez toho, aby sa Nemecko zaviazalo k vyslovene protiruskej politike a kompromitovalo sa tak v očiach ruskej diplomacie. Briti ochotne súhlasili s Bismarckovou iniciatívou, keďže Bismarck im navrhol ofenzívny postup vo veci východnej otázky, ktorá sa týkala napätia medzi Veľkou Britániou a Francúzskom ohľadom Egypta v rokoch 1886-1887. Výsledkom vyjednávaní boli tzv. Stredomorské dohody. Prvá dohoda bola podpísaná vo februári 1887 medzi Veľkou Britániou a Talianskom s cieľom udržať status quo v Stredozemnom mori, čo bolo podobné klauzule nemecko-talianskej dodatkovej zmluvy o predĺžení Trojspolku. V marci 1887 k dohode pristúpilo Rakúsko-Uhorsko a v máji Španielsko. V decembri 1887 bola podpísaná druhá dohoda a to len medzi Veľkou Britániou, Talianskom a Rakúsko-Uhorskom. Táto dohoda sa niekedy nazýva i Orientálny trojspolok, pričom táto dohoda mala silný protiruský náboj, keďže išlo o vytvorenie priehrady voči ruskému tlaku na Úžiny. Bismarck bol presvedčený, že prirodzenou funkciou Veľkej Británie je pomáhať Rakúsko-Uhorsku presadzovať jeho záujmy na Balkáne a vo východnom Stredomorí, pričom by však Londýn mal do istej miery držať na uzde horlivosť Viedne. V januári 1888 prebehli v Berlíne prvé vojenské porady Trojspolku. Bismarck vyjadril svoj nesúhlas s rakúsko-uhorskými odhodlaním viesť preventívnu vojnu proti Rusku. Upozornil taktiež Rakúsko-Uhorsko, že ani prípadná okupácia Bulharska Ruskom by neznamenala pre Nemecko dôvod k vojne s Ruskom. S cieľom ukázať vojnychtivým silám v Rakúsko-Uhorsku skutočné záväzky Nemecka voči monarchii, zverejnil Bismarck začiatkom roku 1888 text zmluvy o Dvojspolku z roku 1879. Komplikované diplomatické vyjednávania s Rakúsko-Uhorskom skončili Bismarckovým triumfom. Nemecký kancelár vždy zostával pánom situácie. Zmluva s Ruskom zabraňovala francúzsko-ruskému spojenectvu proti Nemecku a dávalo taktiež možnosť splniť nemecké záväzky voči Viedni, pokiaľ by sa Rusko rozhodlo vyriešiť spor o Bulharsko útokom proti Rakúsko-Uhorsku. Pre prípad, že by bolo agresorom Rakúsko-Uhorsko, zaviazal sa Bismarck voči Rusku síce neutralitou, ale inicioval pre tento prípad Stredomorské dohody a súčasne odradzoval Viedeň od provokačnej politiky.