Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
   V období sťahovania národov sa východní Slovania usadili na rozľahlých planinách Východoeurópskej roviny, ktorá sa rozkladá od pobrežia Severného ľadového oceánu k Čiernemu a Kaspickému moru, Kaukazu a od Karpatského oblúku na západe až po Ural na východe. Prírodné podmienky sú tu rozmanité, od drsnej tundry, cez ihličnaté a listnaté lesy až po stepi severného Čiernomoria. Pre podnebie sú typické dlhé a veľmi chladné zimy a horúce, no krátke letá. Nedostatok úrodnej pôdy, ktorá ležala po celú dlhú zimu skrytá pod snehom, dovoľoval pestovať slovanským obyvateľom roviny len raž – obilninu s malými výnosmi; dobytok, ktorý musel byť počas dlhých zimných mesiacov ustajnený bez riadnej obživy taktiež neprinášal potrebný úžitok, a tak poľnohospodárstvo poskytovalo obyvateľom starej Rusi iba prostriedky na jednoduché prežitie. Pokusy usadiť sa na černozemnej stepi boli neúspešné, pretože stepi boli doménou kočovných kmeňov, ktoré tu chovali a pásli dobytok. Nedostatky v poľnohospodárskej výrobe však nahrádzalo veľké prírodné bohatstvo: lesy oplývajúce zverinou, ktorá poskytovala mäso i kvalitné kožušiny, rieky s veľkým množstvom rýb, divoké včely, ktoré si ukladali med do bútľavých stromov. Ďalšou prednosťou Východoeurópskej roviny bolo veľké množstvo vodných ciest, ktoré poskytovali hlavné rieky, pretekajúce zo severu na juh, ako aj ich prítoky sú orientované v smere západ – východ. Existencia takejto siete vodných ciest umožňovala už v období raného stredoveku plavbu na jednoduchých plavidlách z Pobaltia až do Kaspického, či Čierneho mora.
 
   Začiatkom 8. storočia začali cestami popri veľkých riekach putovať z dolného Povolžia (ovládaného chanátom turkotatárskeho kmeňa Chazarov) na severozápad, do oblasti Pobaltia a Škandinávie moslimskí obchodníci, ktorí tu nakupovali cenný tovar, predovšetkým otrokov. Približne v tom istom období smerujú na juh, do byzantského Konštantínopolu, po prúde ruských riek ozbrojené obchodné družiny – Varjagovia - zo Škandinávie, ktoré v blízkosti obchodných ciest zakladali zvláštne obchodné strediská. Vzniká tak zmes rôznych národností, jazykov a náboženstiev, ktorá sa v priebehu 9. storočia začína organizovať a vytvárať zložitejšie spoločenské útvary pod nadvládou škandinávskych Varjagov (v Novgorode vládol legendárny Rurik, v Kyjeve Askold a Dir). Práve Rurikov potomok Oleg (879-912) sa v roku 882 podujal podrobiť si významné obchodné stredisko Smolensk a v tom istom roku vyrazil i na výpravu proti Kyjevu, kde vládli vtedy Rurikovi bývalí druhovia, Askold a Dir. Oleg si Kyjev podmanil, Askolda a Dira vlákal do pasce a prikázal úkladne zabiť. Svoje sídlo preniesol do Kyjeva a spojil ho s Novgorodom, čo býva tradične považované za začiatok najstaršieho ruského štátu, Kyjevskej Rusi. Za svojej vlády Oleg zjednotil východných Slovanov, a podriadil si kmene Severanov, Radimičov, Uličov a Tivercov. Víťazne bojoval proti Chazarskej ríši a nadviazal obchodné a diplomatické kontakty s Byzanciou. Podľa legendy zomrel Oleg r. 912 na uštipnutie hadom, ktorý vyliezol z lebky mŕtveho koňa.
 
  Obdobie prvého rozmachu zažila Kyjevská Rus predovšetkým za vlády Rurikovcov Svjatoslava (961-972) a Vladimíra Svätého (978-1015). Svjatoslav svojimi výbojmi zaistil Rusom mocenskú prevahu v stepnej oblasti tiahnúcej sa od Bulharska po Povolžie. Po krátkom období anarchie po jeho smrti Vladimír Svätý obnovil Svjatoslavovu ríšu a v r. 987 prijal kresťanstvo byzantského rítu a nechal sa pokrstiť. V období jeho vlády už cudzí varjagskí vládcovia a ich družiny etnicky splynuli s miestnym slovanským obyvateľstvom, čo dokladá fakt, že vo vládnucej vrstve vrátane kniežacej dynastie zmizli škandinávske mená. Vývoj mladého štátu bol ovplyvnený blízkosťou vyspelej Byzancie, kontaktmi so škandinávskym prostredím a stálou prítomnosťou kočovných etník v juhoruských stepiach a v Povolží.
  
  Kyjevská Rus v 11. storočí
 
 
  
Za vlády Jaroslava I. Múdreho (1019-1054) vzniká prvá organizácia ruského štátu s krajskými správcami, ktorí, podporovaní ozbrojenou mocou kniežacej družiny, mali na starosti vyberanie daní a udržiavanie verejného poriadku. Keďže po smrti každého kniežaťa nastala anarchia, upravil Jaroslav nástupnícke právo v štáte tak, že za jeho vlády kniežací synovia obdržali jednotlivé provincie štátu ako léna, ktoré potom spravovali a najstarší z nich po smrti otca získal titul veľkokniežaťa, vládu nad Kyjevom a najvyššiu moc v celom štáte. Jaroslavove nástupnícke právo však viedlo k neustálemu súpereniu medzi jednotlivými kniežatami a uchádzačmi o hodnosť veľkokniežaťa a po smrti Vladimíra II. Monomacha (1113-1125) sa štát začal rozpadať na samostatné kniežatstvá, medzi ktorými najvýznamnejšie boli vladimírsko-suzdaľské, novgorodské a haličsko-volyňské. Proces politického trieštenia sa neustále prehlboval, takže v 14. storočí existovalo v Kyjevskej Rusi dokonca 250 kniežatstiev, na ktorých čele stáli väčšinou kniežatá z rodu Rurikovcov. V 12. storočí anarchia a chaotické mocenské pomery spôsobili, že do teritória Kyjevskej Rusi začal zasahovať organizovaný diaľkový obchod z oblasti Pobaltia. Postupne medzi nimi vynikli predstavitelia hanzových miest a už r. 1184 si v Novgorode Nemci vybudovali sídelnú štvrť s kupeckým dvorom. Obchodníkov nasledovali bojovníci, predovšetkým z Rádu rytierov meča, ktorý slúžil na ochranu severných obchodných ciest, ktorý sa v r. 1237 zlúčil s Rádom nemeckých rytierov.
 
Nemeckú expanziu podporovalo Švédsko, takže Kyjevská Rus sa nakoniec dostala do vojnového konfliktu s oboma mocnosťami: v r. 1240 novgorodské knieža Alexander v bitke na rieke Neve porazil Švédov a r. 1242 na zamrznutom Čudskom jazere odrazil Rád nemeckých rytierov. V prvej tretine 13. storočia sa Rusko dostalo pod tlak Džingischánovej Mongolskej ríše. Už r. 1223 utrpeli spojené vojská ruských kniežat drvivú porážku v bitke na rieke Kalke pri Azovskom mori. Ďalšie pohromy nasledovali v rokoch 1237-38 a 1240-41, keď mongolské hordy pod vedením Batu chána, synovca veľkého chána Ogotaja, vyplienili najprv severovýchodnú a potom i južnú Rus. Ich druhá výprava pokračovala z Ruska smerom na západ, kde tatárske hordy spustošili Poľsko a Uhorsko.
 
Batu chán
Ruské kniežatstvá sa dostali pod nadvládu Zlatej hordy, západného údelného štátu mongolskej veľríše s centrom na dolnej Volge. Tatársky vpád mal pre Rusko tragické následky: na istú dobu prakticky zlikvidoval hospodárstvo zeme, posilnil jej feudálnu roztrieštenosť a odrezal ju od zvyšku Európy, čím prehĺbil jej zaostávanie za európskym vývojom
   
   V 14. storočí však moc Zlatej hordy začala upadať, čo najprv zapríčinilo vznik a rýchlu územnú expanziu litovského štátu, a takisto posilnenie pozície moskovského kniežatstva, ktorého vládcovia si robili nárok na veľkokniežací titul, a do ktorého sídla – Moskvy sa presťahoval i všeruský metropolita. Moskovské veľkokniežatstvo bolo hospodársky najvyspelejšou časťou tatárskeho panstva v Rusku. V roku 1380 sa jeho knieža Dmitrij Donský vzbúril proti Tatárom a v bitke na rieke Don ich na hlavu porazil. Jeho snahy o zjednotenie ostatných kniežat v boji za úplné oslobodenie spod vlády Zlatej Hordy však boli neúspešné. Zlatá horda sa však čoskoro sama rozpadla na niekoľko chanátov, čo posilnilo Moskovské veľkokniežatstvo. Knieža Ivan III (1462-1505) pripojil k Moskve jaroslavské a rostovské kniežatstvo a v roku 1478 dobyl Novgorod. V roku 1480 definitívne porazil Zlatú Hordu a vytlačil ju z ruského územia. Ivan III zjednocoval podmanené územia so svojím kniežatstvom presídľovaním šľachticov a bohatých obchodníkov do moskovských miest a na ich zabratých pozemkoch usadzoval svojich verných. Aby si získal medzinárodné uznanie, oženil sa s dcérou brata bývalého byzantského cisára Sofiou. Ivan III sa začal vyhlasovať za dediča byzantského cisárstva a propagoval ideu Moskvy ako tretieho Ríma(prvým Rímom bolo mesto Rím, druhým Konštantínopol, tretím Moskva). Podľa tejto idey Ivan III povolil v Moskve iba jedno vierovyznanie, a to pravoslávne. Postavenie Moskovskej Rusi sa posilňovalo i za vlády Ivana IV. Hrozného (1533-1584).
  
  
 
  
Namiesto Ivana spočiatku vládla jeho matka Jelena Glinská a po jej smrti r. 1538 sa vlády zmocnila vysoká ruská šľachta – bojari. Keď mal Ivan IV. 17 rokov, prehlásil sa za svätého cára a samovládcu Rusi a rozhodol sa skoncovať s mocou odbojnej vysokej šľachty. Začal s reformou štátnej správy, ktorá mala slúžiť k presadzovaniu centrálnej absolutistickej moci cára na úkor bojarov. V r. 1564 sa rozhodol vytvoriť opričninu, ruské územie podriadené priamo cárovej vláde, danej v léno opričníkom. Tento systém mal cárovi zaistiť poslušnosť opričníkov, ktorých plánoval použiť v ozbrojenom boji proti bojarom, ktorí sa priečili jeho absolutistickej moci. Za Ivanovej vlády sa do Ruska po prvýkrát dostala kníhtlač. Aby podporil rozvoj ruského obchodu, Ivan založil obchodnú stanicu v prístave Archangeľsk, kde sa rozvinul čulý obchodný styk, najmä s anglickými kupcami. Na juhovýchode zlikvidoval Ivan IV. tatársku moc a pripojil k Moskovskej Rusi Kazanský a Astrachanský chanát. Jeho územná expanzia pokračovala ďalej na východ, kde Rusi kolonizovali časť západnej Sibíri. Z jeho vlády boli zavedené niektoré zákony obmedzujúce slobodný pohyb roľníkov, ktoré predznamenávali začiatok druhého nevoľníctva V priebehu tzv. livónskych vojen Rusko znovu vstúpilo do európskej politiky. Vojny, ktoré Rusko viedlo so Švédskom, Poľskom a Litvou, mali Rusku zaistiť prístup k Baltu. Nakoniec sa tento cieľ nepodarilo dosiahnuť, no krajinu vojensky i hospodársky vyčerpali. Práve neúspech v týchto vojnách, ako aj neustále obavy zo vzbury bojarov viedli u Ivana IV. ku psychickej labilite, ktorá sa prejavovala nebývalou krutosťou nielen voči otvoreným nepriateľom (bojari), ale i proti najbližšiemu okoliu, čo mu vyslúžilo prímenie Hrozný. Keď v roku 1584 Ivan IV. zomrel, na jeho trón nastúpil bezdetný a mentálne postihnutý Fjodor Ivanovič, za ktorého vládol Boris Godunov. Ten nesplnil očakávanie svojich krajanov a tak sa obdobie ruskej histórie, ktorým sa začala jeho vláda nazýva smutnoje vremja (smutná doba).
 
Poľsko okolo r. 1100
 
Na území Poľska sa začali najstaršie slovanské kmene –Poľania a Vislania – usádzať od 6. storočia. V priebehu 6. - 9. storočia sa postupne vytvárali menšie politické celky, spravované z opevnených sídlisk – hradísk. Koncom 9. storočia sa južná časť Poľska dostala do závislosti na Veľkomoravskej ríši. Začiatky poľského štátu sa spájajú s osobou kniežaťa Meška I. (963-992) z dynastie Piastovcov, ktorá v Poľsku vládla až do poslednej tretiny 14. storočia. Centrum poľského štátu sa za Meškovej vlády nachádzalo v oblasti Poznane a Hnezdna. Keď sa Mešek I. oženil s dcérou českého kniežaťa Boleslava I. Dúbravkou, prijal kresťanstvo a dal založiť v Poznani misijné biskupstvo, ktorého úlohou bola christianizácia pohanského slovanského obyvateľstva. Ku koncu života odovzdal Mešek
 
Poľskou listinou Dagome iudex do ochrany pápeža, čo krajine zaistilo samostatný vývoj a uchránilo ju od osudu Česka, ktoré sa stalo súčasťou Rímskonemeckej ríše. Do konca 10. storočia sa Poľsko zo svojho centra rozšírilo na sever do Pomoranska, ako i na juh do Sliezska, Malopoľska a Krakovska. Ranostredoveký poľský štát dosiahol najväčší rozkvet počas vlády Meškovho syna Boleslava Chrabrého (992-1025). Na hnezdenskom zjazde v r. 1000 bola za prítomnosti cisára Ota III. uznaná nezávislosť Poľska od Ríše i založenie samostatnej cirkevnej provincie – hnezdenského arcibiskupstva. Po smrti Ota III. sa Boleslav dostal kvôli svojim výbojom do konfliktu s Ríšou, ktorý urovnal až r. 1018 tzv. budyšinský mier. Zo svojich územných ziskov si Boleslav ponechal Lužice, Milčany a Miešensko. O územie severného a stredného Slovenska a časti Moravy, ktoré sa mu podarilo ovládnuť, však prišiel. Morava zostala súčasťou českého štátu, Slovensko sa zas dostalo pod nadvládu Maďarov v Uhorsku. V priebehu 11. a 12. storočia došlo v Poľsku k podobnému vývoju ako na Kyjevskej Rusi: ústredná moc sa rozdrobila medzi jednotlivé vetvy rodu Piastovcov, ktoré navzájom zápasili o moc. Rozdrobenosť štátu sa neustále prehlbovala a do jeho vnútorných záležitostí začali zasahovať chtiví susedia, predovšetkým Rímskonemecká ríša, predovšetkým Prusi, ktorej Poľsko dokonca určitú dobu platilo tribút a v r. 1181 sa jej podarilo od Poľska získať Pomoransko.
 
Rytieri Rádu nemeckých rytierov v boji
 
V r. 1226 si na ochranu proti Prusom povolal poľský vojvoda Konrád do Poľska Rád nemeckých rytierov, ktorým prenechal za odmenu oblasť Chelmna. Výbojní križiaci si do konca 13. storočia podmanili pohanských Prusov a ich Rád si na území Pruska založil štát, ktorý sa stal jedným z najnebezpečnejších susedov Poľska. V polovici 13. storočia (1241) postihol poľské územie tatársky vpád. V bitke pri Lehnici boli poľské kniežatá na hlavu porazené, zahynul v nej výkvet poľského rytierstva a takmer celé južné Poľsko sa dostalo do rúk tatárskym plieniteľom. Až koncom 13. storočia sa obnovili pokusy o znovuzjednotenie roztriešteného Poľska. O moc medzi sebou súperili vládcovia Krakova, Hnezdna a Vratislavi, južné časti Poľska vtedy ovládal český kráľ Václav II. V r. 1295 sa nechal za poľského kráľa korunovať vládca Veľkopoľska Přemyslav II. Nezískal uznanie ostatných kniežat a po jeho smrti si poľský trón nárokoval Piastovec Vladislav Lokietko.
 
 
Ten súperil o trón s českým kráľom Václavom II. Václav r. 1300 prijal v Hnezdne poľskú korunu a postupne ovládol väčšinu Poľska (okrem Dolného Sliezska, Mazovska a oblastí patriacich Rádu nemeckých rytierov). Vladislav Lokietko však neustúpil a do konca Václavovej vlády proti nemu vytváral opozíciu. Po Václavovej smrti sa nakoniec zjednotiteľom Poľska stal on. Vládol v rokoch 1306-1333 a počas celého tohto obdobia zvádzal boje o zjednotenie celej krajiny pod svoju vládu. Jeho syn Kazimír III. Veľký (1333-1370) sa snažil riešiť spory so susedmi diplomatickou cestou. V r. 1335 sa vo Visegráde stretol s českým kráľom Jánom Luxemburským, v ktorého prospech sa definitívne vzdal Sliezska a Ján sa na oplátku zriekol nároku na poľský trón. V r. 1343 uzavrel Kazimír dohodu s Rádom nemeckých rytierov: získal od nich Kujavsko, ponechal im Pomoransko a Chelmno. Ako náhradu za stratené teritóriá sa rozhodol Kazimír získať územia na východe: Halič a západnú Volyň. Po Kazimírovej smrti vznikla na základe dohody poľsko-uhorská personálna únia: poľským kráľom sa stal uhorský panovník Ľudovít I. Veľký. Situáciu na poľskom tróne to však dlhodobe neriešilo, pretože Ľudovít nemal mužských dedičov, a tak po jeho smrti r. 1382 pripadol poľský trón Ľudovítovej dcére Hedvige, teda presnejšie jej manželovi, litovskému veľkokniežaťu Jagellovi.
 
Litovské knieža Jagello
 
Jagello musel pred svadbou s Hedvigou prijať krst a zaviazať sa, že vo svojom kniežatstve povolí jedine rímskokatolícku vieru. V r. 1386 sa v Poľsku ujal vlády ako Vladislav II. (1386-1434).Poľsko-litovká únia, ktorá tak vznikla, sa stala mocnou protiváhou Rádu nemeckých rytierov a jeho rozpínavosti. Samotná únia však musela čeliť vnútorným problémom, ktoré spôsobovala neochota litovskej šľachty podriadiť sa krakovskému dvoru a prirodzená tendencia litovského obyvateľstva k pravoslávnemu vyznaniu, ktoré sa importovalo z Ruska. Litovské knieža Vitold, Vladislavov bratranec, sa prehlásil za litovské veľkoknieža, zrušil poľsko-litovskú úniu, zaistil si podporu od Rádu nemeckých rytierov výmenou za územie Žmuď a dal sa na východnú expanziu. Tu sa mu však nedarilo, a tak r. 1399 opäť nadviazal spojenectvo s Poľskom. Poľsko-litovská únia zaberala obrovské priestory severovýchodnej Európy a stala sa ozajstnou veľmocou. Bola známa bohatými prírodnými zdrojmi: Poľsko disponovalo rozsiahlymi náleziskami kamennej soli, Litva bola preslávená vývozom kožušín, vosku, dreva, medu. V r. 1410 sa únia dostala do sporu s českým kráľom Václavom IV., ktorý sa v územných sporoch pridal na stranu Rádu nemeckých rytierov a v bitke pri Grunwalde si vydobyla veľké víťazstvo (v tejto bitke bojoval ako žoldnier neskoršie preslávený husita Jan Žižka z Trocnova). V druhej polovici 15. storočia sa medzinárodná pozícia Poľska (ako aj českého štátu a Uhorska) pod vplyvom pokračujúceho trieštenia moci v Rímskonemeckej ríši, výrazne posilnila. Za vlády Kazimíra IV.(1445-92) Poľsko získalo v bojoch s Rádom nemeckých rytierov postupne územia Gdanských Pomorian, Chelmska a časť Pruska.
 
Územie Rádu sa stalo poľským lénom. Poľsko ovládlo Vislu a baltské pobrežie a otvorilo si tak cestu pre vývoz obilia do západoeurópskych krajín. Počas Kazimírovej vlády došlo k vzostupu moci šľachty. Bez súhlasu snemov jednotlivých zemí kráľovstva kráľ nemohol vydávať žiadne zákony. Neskôr vznikol celopoľský snem – tzv. sejm, ktorý posilňoval svoje právomoci na úkor ústrednej moci. V 16. storočí došlo v Poľsku v dôsledku rozmachu pobaltského obchodu, ktorý sa opieral o vývoz poľského obilia, ku dvom výrazným tendenciám. Posilnili sa obchodné mestá, predovšetkým hanzový Gdaňsk, no zároveň vzrástla moc producentov obilia, šľachtických veľkostatkárov, ktorí v snahe zvýšiť výnosy zvyšovali robotné povinnosti roľníckeho obyvateľstva a postupne ho znevoľňovali. Smrťou kráľa Žigmunda II. Augusta (1548-1572) vymrela v Poľsku vládnúca dynastia Jagellovcov. Z Poľska sa stalo volebné kráľovstvo, kde sa panovník pri nástupe na trón zriekal takmer všetkých svojich právomocí. Kým okolité mocnosti postupne nastupovali cestu absolutizmu, Poľsko zostalo stavovskou monarchiou so slabou ústrednou mocou, čo neskôr viedlo k jeho oslabeniu a rozdeleniu medzi jeho dravých susedov.
 
 
Otázky:
  1. Popíš prírodné podmienky severovýchodnej Európy.
  2. Odkiaľ pochádzali Varjagovia?
  3. Kedy došlo ku christianizácii Kyjevskej Rusi?
  4. Kto uštedril definitívnu porážku tatárskemu panstvu v 14. storočí?
  5. Ako sa volala zakladajúca dynastia poľského kráľovstva?
  6. Popíš vládu Boleslava Chrabrého.
  7. Ako vplýval na vývoj v Poľsku Rád nemeckých rytierov?
  8. Za ktorého panovníka došlo k znovuzjednoteniu Poľska?
  9. Prečo sa Poľsko nestalo absolutistickou monarchiou?
 
 
Zoznam použitej literatúry:
 

Kol. aut. Dejiny európskeho stredoveku, Prešov 2006

Kol. aut.: Historie, středověk 2, Scientia, Praha, 1995

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007