Vladimir Iľjič Lenin, vlastným menom Vladimir Iľjič Uľjanov bol ruský marxistický politik a revolucionár, tvorca moderného komunizmu – boľševizmu a vodca boľševickej strany. Stál na čele boľševickej revolúcie, známej ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (1917) v Rusku a bol zakladateľom komunistického štátu Sovietskeho zväzu, neskoršieho Zväzu sovietskych socialistických republík (1922). Bol organizátorom masového vyvražďovania vlastného obyvateľstva v mene leninizmu - totalitného učenia, založeného na represiách, terore, krviprelievaní a potláčaní osobnej slobody.

 

 

Pseudonym Lenin

Pseudonym Lenin vznikol pravdepodobne podľa názvu rieky Lena. Dal si ho ako dôkaz opozície voči politikovi Plechanovovi, ktorý používal pseudonym Volgin (podľa rieky Volga). Uľanov si zvolil rieku Lena, ktorá je dlhšia a tečie opačným smerom.


 

Detstvo a mladé roky

Narodil sa 22. apríla 1870 v Simbirsku (dnes Uľjanovsk) v rodine školského inšpektora Iľju Nikolajeviča Uľjanova a Márie Alexandrovny Blankovej. Obaja rodičia mali šľachtický pôvod. Medzi Leninovými predkami boli ázijskí Kalmykovia (po nich zdedil šikmé oči), Nemci a Židia. Samotný Lenin pol pokrstený ako pravoslávny Rus. Jeho dospievanie ovplyvnila v roku 1887 smrť brata Alexandra, ktorého popravili za účasť na atentáte na cára Alexandra III. Táto udalosť viedla k vylúčeniu Lenina z právnickej fakulty Kazanskej univerzity. Stal sa radikálom, stúpencom revolučných názorov, neskôr ho ovplyvnilo dielo Marxa a stal sa marxistom. Právo doštudoval na univerzite v Petrohrade a v roku 1891 získal povolenie vykonávať právnickú profesiu.


 

Lenin – revolucionár

V Petrohrade sa zapojil do revolučného hnutia a štúdia marxizmu a stal sa profesionálnym revolucionárom. Za svoju činnosť bol uväznený a poslali ho na tri roky do vyhnanstva na Sibír. Tam za ním prišla ľavicová aktivistka Nadežda Konstantinovna Krupská (1869 – 1939), která sa v júni 1898 stala jeho manželkou a zostala s ním do konca jeho života (nemali deti, za čo pravdepodobne mohla choroba štítnej žľazy Krupskej). Po návrate z vyhnanstva odišiel Lenin v roku 1900 do emigrácie do západnej Európy. V emigrácii vydával časopis Iskra, spisy a diela s revolučnou tematikou. Stal sa členom Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska, ktorá sa rozdelila na dva tábory: radikálny tábor boľševikov (od slova boľše – viac, pretože mala viac členov) a umiernenejší menšinový tábor menševikov (od slova meňše – menej, pretože mala menej členov). Lenin viedol radikálnych boľševikov a sám sa stal radikálnym revolucionárom s extrémistickými postojmi, bol nemilosrdný k svojim nepriateľom.

V roku 1905 sa vrátil do Ruska, ale keď cár Mikuláš II. potlačil boľševické povstanie, opäť utiekol do cudziny. Lenin sa v exile snažil získať finančnú podporu pre revolučnú činnosť rôznymi spôsobmi (aj protizákonnou činnosťou), dokonca od Nemecka, ktoré verilo, že pád cárskeho režimu urýchli jeho víťazstvo v 1. svetovej vojne.


 

Udalosti v roku 1917

Februárová revolúcia v roku 1917 vyústila do zvrhnutia cára Mikuláša II. a Lenin sa v apríli 1917 vrátil zo švajčiarskeho exilu do Petrohradu. Okamžite po návrate Lenin publikoval Aprílové tézy (ukončenie vojny a uskutočnenie socialistickej revolúcie), ktoré vyvolali pobúrenie a prenasledovanie boľševikov. Lenin sa skrýval vo Fínsku a do Petrohradu sa vrátil v októbri 1917. Začal pripravovať povstanie, ktoré vypuklo 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil) ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR). Výstrelom z krížnika Aurora sa začal útok na Zimný palác, sídlo Dočasnej vlády, ktorá bola pri moci po februárovej revolúcii. Boľševici ovládli hlavné komunikačné uzly v Petrohrade, zadržali členov Dočasnej vlády a prebrali moc v krajine. Úspech boľševikov umožnilo niekoľko faktorov: slabá armáda, ktorá nemala silu potlačiť povstanie, vyčerpanie Ruska z 1. svetovej vojny a politický program boľševikov, ktorý sľuboval lepšiu budúcnosť a spravodlivú spoločnosť.


 

Lenin na čele socialistického štátu

Po VOSR bol Lenin zvolený za predsedu rady ľudových komisárov a začala sa socialistická diktatúra. Bola zlikvidovaná sloboda tlače, zavedená tajná polícia – Zvláštna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou (tzv. ČEKA – na jej čele stál veliteľ Felix Dzeržinskij), od 1. februára 1918 bol v Rusku zavedený gregoriánsky kalendár, vznikla Komunistická strana Ruska. Lenin sa usiloval o okamžité ukončenie vojny (v rámci 1. sv. vojny) a v marci 1918 nariadil svojim emisárom prijať nemecký návrh na ukončenie vojny - tzv. Brest-Litovský mier (v dnešnom Bielorusku). Rusko sa muselo vzdaťveľkej časti svojho územia. Hneď po VOSR sa začala proti boľševikom formovať domáca opozícia, zložená z „bielogvardejcov“ (tzv. bielych dôstojníkov bývalej cárskej armády). Proti nej stála Červená armáda (boľševická), založená Trockým (po Leninovi dôležitá osobnosť revolúcie). Krajinu zachvátila občianska vojna(vojnový konflikt 1918 – 1922), od vypuknutia Októbrovej revolúcie až do vzniku ZSSR. Vojna sa skončila víťazstvom boľševikov v roku 1922. Súčasťou občianskej vojny bol aj rad vpádov intervenčných vojsk (Britov, Nemcov, Francúzov) a predovšetkým boj česko-slovenských légií proti boľševikom.

V júli 1918 bola na základe rozhodnutí Lenina a Sverdlova zavraždená celá cárova rodina: cár, jeho manželka a všetkých päť detí, osobný lekár rodiny a služobníctvo, ktoré im ostalo. Dôvodom boli obavy, že sa dostanú do rúk protiboľševických síl a ujdú z krajiny..

30. augusta 1918 Fany Kaplanová (členka strany eserov) postrelila Lenina, za čo bola popravená zastrelením. Ako dôvod uviedla, že považuje Lenina za zradcu revolúcie. Od septembra 1918 rozpútali boľševici červený teror – brutálne represieproti všetkým domnelým nepriateľom ľudu. Ako prví boli zavraždení členovia Dočasnej vlády, po nich prišli na rad bohatí sedliaci (kulaci), ktorí sa búrili proti nútenému odovzdaniu obilia Červenej armáde. Odporcovia boli obesení, zastrelení alebo neľudsky týraní. V roku 1919 vznikla z Leninovej iniciatívy Komunistická internacionála, ktorá mala slúžiť na rozšíreniu revolúcie do ďalších krajín s pomocou Červenej armády. V roku 1921 nechal Lenin brutálne potlačiť vzburu kronštadských námorníkov a niekoľko roľníckych a robotníckych povstaní. Hlavne členovia ČEKY boli neľútostní a brutálne trestali všetky prejavy odporu proti boľševikom. Umožnila im to aj séria rozkazov Lenina, ktoré urobili z popráv bez súdu štandardnú metódu trestu. V roku 1922 oficiálne vznikol Sovietsky zväz (Zväz sovietskych socialistických republík) - federatívnysocialistický zväzový štát. V čase vzniku ho tvorili 4 republiky (Ruská, Bieloruská, Ukrajinská a Zakaukazská), neskôr sa počet zvýšil na 15 zväzových republík a hlavným mestom sa stala Moskva (predtým bol hlavným mestom Petrohrad, neskôr na počesť Lenina premenovaný na Leningrad). V roku 1922 vydal Lenin smernice na boj s cirkvou - nariadil odstrániť z kostolov všetky cenné veci a vyzval k vyvraždeniu kňazov. V hospodárskej oblasti zaviedol projekt elektrifikácie, rozbehnutie spriemyselňovania, zakladanie poľnohospodárskych družstiev kolchozov na efektívnejšie využívanie poľnohospodárskej pôdy, čo prispelo k zlepšeniu života miliónov ľudí, ktorí žili pred revolúciou v neľudských podmienkach. Lenin nakoniec vyhlásil novú ekonomickú politiku (NEP) - povolenie podnikania, aby zabránil úplnému zrúteniu ekonomiky.


 

Posledné roky života a smrť

V máji 1922 postihla Lenina mozgová mŕtvica. Hoci sa čiastočne uzdravil, ostali mu trvalé následky psychického charakteru. Tieto problémy údajne súviseli so syfilisom, ktorým sa nakazil v mladosti. Oficiálne stál na čele štátu do decembra 1922, potom sa jeho stav zhoršil. Po ďalšej mŕtvici v marci 1923 sa už neuzdravil. Zomrel 21. januára 1924. Po smrti bolo jeho telo zabalzamované a dodnes je vystavené Leninovom mauzóleuMoskvena Červenom námestí. Autorom monumentálnej granitovej hrobky je architekt Alexej Ščusev.

 

 

Leninovi nástupcovia

Po smrti Lenina sa rozpútal boj o moc medzi Stalinom, Trockým, Zinovjevom, Kamenevom, Rykovom, Bucharinom a Tomským. Nakoniec zvíťazil Stalin a postupne dal všetkých svojich odporcov fyzicky zlikvidovať.


 

Leninove diela

Čo robiť? (1902) – návrhy revolučnej organizácie a stratégie.

Materializmus a empiriokriticizmus (1909) – filozofický spis, polemika s filozofiou Ernsta Macha.

Imperializmus, najvyššie štádium kapitalizmu (1916) – spis, podľa ktorého kapitalizmus prešiel do svojej záverečnej fázy imperializmu.

Štát a revolúcia (1917) – marxistické učenie o štáte a úlohe proletariátu v revolúcii.

Detská choroba „ľavičiarstva“ v komunizme (1920) – komunistická stratégia, kritika časti členov Tretej Internacionály.



Zopakujte si:
1. Čo je leninizmus, proti komu bol namierený?
2. Ako vznikol pseudonym Lenin?
3. Kto boli boľševici, akú armádu vytvorili?
4. Čo je kolchoz, NEP, ZSSR a ČEKA?

Použitá literatúra:
Tkadlečková, H.: Svet v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1995.
Encyklopédia histórie sveta, Ottovo nakladatelství, Praha 2010.
Montefiore Sebag, S.: Beštie - najkrutejšie postavy dejín, Fortuna Libri, Bratislava 2009.
Akta history revue, Praha, č. 2/2014