A. Saint Exupéry hovorí: „Iba srdcom vidíme podstatu“.

 

Má život postihnutého človeka zmysel?

Väčšina ľudí si myslí, že život postihnutého človeka nemá zmysel. Že je neužitočný pre spoločnosť, ktorá na neho len dopláca. Avšak mnohí telesne postihnutí sa dokážu uplatniť v živote a byť osožní spoločnosti. Postihnutí našej spoločnosti tvrdo nastoľujú otázku: „ Čo je to úspech? Čo je to prehra? Čo znamená uspieť v živote? V dnešnej dobe je úspech výlučne spojený so spoločenskou a materiálnou oblasťou.

 

Zdroj:http://www.bbc.co.uk/news/uk-wales-11895791

 

Nie je práve toto tajomné poslanie a zmysel života hendikepovaných ľudí? V dnešnej spoločnosti, ktorá oceňuje len úspech, moc, dokonalosť, ľudské kvality, a nie je ochotná prijať a milovať neúplných, nedokonalých a slabých? Dnes, keď sa stali kritériami kvality života pôžitok, bohatstvo, zdravie a úspech? Dnes, keď sa stala merítkom hodnoty človeka len inteligencia, vzdelanie, fyzická krása a jeho ekonomická užitočnosť pre spoločnosť? Rebríček, v ktorom nebola láska a úcta k ľudskému životu na prvom mieste. Možno títo ľudia majú nás sebestačných, výkonných a na seba zameraných ľudí, učiť skutočným hodnotám. Pomáhajú nám vyjsť zo seba. Slabší v nás vzbudzujú súcit, lásku, milosrdenstvo, túžbu pomáhať.

 

Naučiť sa vidieť neviditeľné

 

Už Platón povedal: „Najkrajšie veci sú nehmotné a tie sú viditeľné len intelektom.“

 

Platí to osobitne pre naše vnímanie postihnutých. Hlbokým pohľadom srdca odhaľujeme za nepekným výzorom a postihnutím vnútornú krásu človeka. Musíme sa naučiť vidieť srdcom, naučiť sa vidieť v tomto človeku neviditeľné – jeho jedinečnú dušu.

 

Každý človek je jedinečnou osobnosťou líšiacou sa od druhých ľudí v jednotlivých charakteristikách, stránkach, zložkách i štruktúrach svojej osobnosti. Vo svojej podstate je každý iný, či už z biologického, psychického alebo sociálneho hľadiska. Rozdiely medzi ľuďmi sú rôzne veľké; niekedy ide len o nepatrné odlišnosti, inokedy sú odlišnosti výraznejšie a hlbšie. 

Každému nám je táto pravda známa, počítame s ňou ako s daným faktom a ani sa nad ňou príliš nepozastavujeme. Sme v tomto smere tolerantní a ochotne každému priznávame právo „byť iným“. Avšak aj naša tolerancia má isté hranice ktoré sú značne ovplyvnené predovšetkým spoločenskými normami alebo zvyklosťami, prostredia v ktorom žijeme. Za týmito hranicami dochádza k podceňovaniu, odmietaniu, negatívnemu hodnoteniu, odsudzovaniu atď. („je horší“). Ako často sú predmetom pozornosti, niekedy i hlúpych vtipov napríklad ľudia veľkí, alebo naopak príliš malí, ako stačí nezvyklá farba vlasov k tomu, aby niektorí prisudzovali takémuto človekovi negatívne charakterové vlastnosti atď. Bola by som veľmi rada, keby táto hranica medzi „iným“ a „horším“ úplne zmizla, aby sme boli všetci navzájom schopní a ochotní priznať druhému plné právo na to „byť iným“. 


Mentálne postihnutie predstavuje medzi postihnutými jednu z najpočetnejších skupín, a predsa o mentálne postihnutých vieme pomerne málo. Predstavy „normálnych“ ľudí o mentálne postihnutých bývajú sprevádzané mnohými nejasnosťami, záhadami a často i neopodstatnenými obavami. Z toho vyplýva rozpačitý, niekedy dokonca nepriateľský postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím. 

 

Rozdiely v mentálnej úrovni jednotlivcov s mentálnym postihnutím sú v skutočnosti väčšie než rozdiely medzi ostatnou populáciou. Mentálne postihnutí s ľahkou mentálnou retardáciou často dokončia školu, vyučia sa v odbore a niekedy si založia aj vlastnú rodinu. Na druhej strane tohto spektra sú ľudia s ťažkou a hlbokou mentálnou retardáciou, ktorí sú prakticky vo všetkých svojich potrebách odkázaní na cudziu pomoc. Nie sú schopní sa sami najesť, nie sú schopní samostatného pohybu, ani komunikácie s okolím. 
Medzi týmito dvoma krajnými skupinami leží celá rada variant, v ktorej každý jednotlivý človek je v niečom odlišný.

Tento vyjadruje skutočnosť, že ľudia s mentálnym postihnutím majú, pokiaľ je to možné, žiť normálnym životom, tak ako ostatní. To znamená, nežiť v ústave, ale v rodine, kde sú uspokojované ich prirodzené potreby lásky, pozornosti, záujmy a bezpečia, možnosť navštevovať školu alebo iné školské zariadenie, ktoré umožňuje dieťaťu maximálne možný rozvoj jeho schopností. Žiť normálny životom – to znamená mať nejaké záujmy, kultúrne vyžitie, športovať, pripravovať sa na profesiu a v dospelosti mať zodpovedajúce zamestnanie.

 

 

Práca

 

Práca je dôležitou sociálnou podmienkou života. Zamestnanie kladie na človeka nároky tak v oblasti fyzických síl, ako aj v psychickej oblasti (adaptácia na nové podmienky, režim dňa a pod.) a súčasne ich formuje. 


Zdroj:http://www.public-procurement.cz/tiki-read_article.php?articleId=28

 

Práca človeka formuje tiež po stránke sociálnej, čím vplýva na jeho osobnosť. Jednou zo základných priorít je integrácia mentálne postihnutých do pracovnej oblasti. Pre zdravého človeka je zamestnanie nielen zdrojom príjmu, sociálneho kontaktu, ale tiež jeden z významných zdrojov pocitu identity a sebauskutočnenia. Zamestnanie je teda jedným z najdôležitejších kvalít života a prekážka v jeho uskutočňovaní spôsobuje problémy materiálneho, spoločenského i psychického rázu.

 

 

 



Zopakujte si:
Čo znamená výraz: „človek s veľkým srdcom“?
Je vaša trieda miestom, kde si pomáhate, kde sa dobre cítiš?
Poznáš vo svojom okolí dieťa alebo dospelého človeka, ktorí je postihnutý?
Ako sa k nemu správajú jeho najbližší? (rodina)
Ako sa k nemu správa okolie ľudí?

Použitá literatúra:
Tatiana Piovarčiová, Darina Gogolová: Etická výchova pre 5.ročník, Orbis Pictus Istropolitana , Bratislava 2009
http://www.cakamepostihnutedieta.sk/html/myslia.html

Zdroje obrazkov:
http://www.public-procurement.cz/tiki-read_article.php?articleId=28
http://www.bbc.co.uk/news/uk-wales-11895791