Tolerancia je znášanlivosť, základný princíp spolužitia a demokratického postoja voči každému, kto sa líši farbou pleti, pôvodom, kultúrou, jazykom, zvykmi a tradíciami, názormi, spôsobom života. Je to odmietanie predsudkov vo všetkých oblastiach ľudského spolužitia.

 

Tolerantný človek vyslovuje svoj názor, svoju mienku, nesúdi, dáva priestor na vyjadrenie sa aj druhému.

 

Ako často sú predmetom pozornosti, niekedy i hlúpych vtipov napríklad ľudia veľkí, alebo naopak príliš malí, ako stačí nezvyklá farba vlasov k tomu, aby niektorí prisudzovali takémuto človekovi negatívne charakterové vlastnosti atď.

 

Mám na mysli predovšetkým postihnuté deti, dospievajúcich i dospelých občanov, z ktorých práve mentálne postihnutí sú v mnohých ohľadoch toľko odlišní od uznávaných noriem, sú ešte jedinečnejšími osobami.


http://www.timescrest.com/life/our-interest-in-the-mentally-ill-is-largely-voyeuristic-7823

 

Mentálne postihnutie predstavuje medzi postihnutými jednu z najpočetnejších skupín, a predsa o mentálne postihnutých vieme pomerne málo. Predstavy „normálnych“ ľudí o mentálne postihnutých bývajú sprevádzané mnohými nejasnosťami, záhadami a často i neopodstatnenými obavami. Z toho vyplýva rozpačitý, niekedy dokonca nepriateľský postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím. 

 

Rozdiely v mentálnej úrovni jednotlivcov s mentálnym postihnutím sú v skutočnosti väčšie než rozdiely medzi ostatnou populáciou. Mentálne postihnutí s ľahkou mentálnou retardáciou často dokončia školu, vyučia sa v odbore a niekedy si založia aj vlastnú rodinu. Na druhej strane tohto spektra sú ľudia s ťažkou a hlbokou mentálnou retardáciou, ktorí sú prakticky vo všetkých svojich potrebách odkázaní na cudziu pomoc. Nie sú schopní sa sami najesť, nie sú schopní samostatného pohybu, ani komunikácie s okolím. 

 

Medzi týmito dvoma krajnými skupinami leží celá rada variant, v ktorej každý jednotlivý človek je v niečom odlišný. Myslím si, že ešte bude nejaký čas trvať, než prevažujúca časť spoločnosti pochopí, že je bežné, nielen u nás, ale po celom svete, že určitá časť populácie býva odlišná od spoločenského priemeru, či už mimoriadnym nadaním alebo rôznymi formami postihnutia. I s týmito „odlišnými“ jedincami sa kultúrna spoločnosť musí naučiť komunikovať a žiť. V spojitosti s týmto sa často spomína pojem integrácia.

 

Tento vyjadruje skutočnosť, že ľudia mentálne postihnutí majú, pokiaľ je to možné, žiť normálnym životom, tak ako ostatní. To znamená, nežiť v ústave, ale v rodine, kde sú uspokojované ich prirodzené potreby lásky, pozornosti, záujmy a bezpečia, možnosť navštevovať školu alebo iné školské zariadenie, ktoré umožňuje dieťaťu maximálne možný rozvoj jeho schopností. Žiť normálny životom – to znamená mať nejaké záujmy, kultúrne vyžitie, športovať, pripravovať sa na profesiu a v dospelosti mať zodpovedajúce zamestnanie.

 

Rodina je prvým spoločenským prostredím a prvým výchovným činiteľom, ktoré formujú osobnosť zdravého ale i postihnutého dieťaťa. 

 

Rodinné prostredie, štandard, kultúrna atmosféra a životný štýl rodiny, vzťahy k postihnutému dieťaťu, schopnosť rodiny ho náležite vychovávať, starať sa o jeho všestranný život, rozvoj sú určujúcimi faktormi pre formovanie dieťaťa.

 

Rodičia očakávajúci príchod dieťaťa na svet celkom iste túžia po tom, aby sa ich dieťatko vyvíjalo normálne, aby bolo telesne a duševne zdravé, schopné a úspešné. Nie všetkým rodičom sa ich túžba splní. Zistenie rodičov, že s ich dieťaťom „nie je niečo v poriadku“, pre ne obvykle znamená veľký šok. Radosť a nádej spravidla vystrieda úzkosť, strach, obavy, pocit hanby a niekedy aj pocit viny za to, že práve ich dieťa nie je také ako ostatné deti. 

 

Skutočnosť, že sa narodilo mentálne postihnuté dieťa, zastihne väčšinou obidvoch rodičov celkom nepripravených. Nevedia, nechápu, čo sa s ich dieťaťom stalo, nevedia, ako bude jeho vývoj pokračovať, čo všetko ich bude v živote čakať, nevedia, ako s dieťaťom treba zaobchádzať, ako s ním jednať, komunikovať, ako ho vychovávať. Pre vývoj dieťaťa je veľmi dôležité, aby sa rodičia dokázali vyrovnať so všetkými zmenenými okolnosťami a zaujali k nemu pozitívny postoj. Aký postoj k mentálne postihnutému dieťaťu je najvhodnejší, nemožno presne vyjadriť, lebo každé dieťa je iné a rôzni sú aj rodičia.

 

 

Postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím

 

Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Nepoznajú dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru  medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily. Prácu – zamestnanie pritom možno považovať za jeden z vrcholov integrácie človeka do spoločnosti a prebratia zodpovednosti za vlastný život.

 

Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím a iní dôležití dospelí v ich živote sú kvôli bariére medzi ľuďmi s mentálnym postihnutím a širokou verejnosťou často frustrovaní, nahnevaní, či dokonca vystrašení. Dennodenne sú konfrontovaní s problémami, ktorým musia čeliť ich deti (nemôžu získať potrebné vzdelanie, nemôžu sa zamestnať, sú neúspešní vo vzťahoch,...). Tak je pravidlom, že aj mnohé rodiny sa postupom času dostávajú do istého stupňa izolovanosti a uprednostňujú kontakty s rodinami, kde majú takisto člena s mentálnym postihnutím.

 

 

Ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú najmä rozvíjanie:

 

  • komunikačných zručností: hovoriť k veci, obsahovo zrozumiteľne, pragmaticky, vytvoriť primeraný očný kontakt, ovládnuť nevhodné prejavy verbálnej i  neverbálnej komunikácie,

  • základných sociálnych zručností: počúvať iných, poradiť, nadviazať rozhovor, vyjadriť názor a pod.,

  • rozvinutých sociálnych zručností: požiadať o pomoc, ospravedlniť sa, prijať chybu, uvedomiť si chybu, byť k sebe kritický,

  • zručností rozhodovania sa: vybrať si z viacerých alternatív tú najvhodnejšiu, zvažovať riziká spojené s rozhodnutím a pod.,

  • zručností spojených s riešením problému: nájsť príčinu problému, hľadanie riešení, aplikácia riešenia do praxe,

  • zručností spojených s plánovaním: vytýčiť si cieľ, plánovať kroky k jeho dosiahnutiu, postupná realizácia krokov, hľadanie príčin neúspechu.



Zopakujte si:
1. Poznáš vo svojom okolí dieťa s mentálnym postihnutím?
2. Navštevujú vašu školu mentálne postihnuté deti?
3. Ako sa správajú ľudia (žiaci) k mentálne postihnutému v tvojom okolí?

Použitá literatúra:
Mgr. Iveta Mišová: Sociálna rehabilitácia pre ľudí s mentálnym postihnutím
Alica Vančová: Integrácia a inklúzia osôb s postihnutím, narušením alebo znevýhodnením v kontexte edukácie v komparácii s ich segregáciou, Bratislava 2008


Zdroje obrazkov:
http://www.timescrest.com/life/our-interest-in-the-mentally-ill-is-largely-voyeuristic-7823