Životopis

Narodil sa vo Virgínii v rodine popredného presbyteriánskeho pastora, ktorý sa angažoval v občianskej vojne na strane Konfederácie. V rodine panovala prísna disciplína. Tú, rovnako ako pevnú náboženskú vieru, si Wilson odniesol i do ďalšieho života. Študoval na niekoľkých školách politológiu, dejiny USA a právo. Krátko sa živil advokátskou praxou, než pokračoval v postgraduálnom štúdiu politológie. V roku 1885 vydal svoju najznámejšiu knihu „Vláda Kongresu“, v ktorej bohajoval prezidentovu právomoc koordinovať prácu kongresu. V tom istom roku sa oženil s Ellen Axonovou, neskôr sa im narodili spolu tri dcéry.

Učil na rôznych vysokých školách, od roku 1890 na Princeton University politickú ekonómiu a právne vedy. Bol sedemkrát zvolený za najobľúbenejšieho profesora. V roku 1902 bol zvolený rektorom a zahájil široký program reforiem, čím si získal mnoho nepriateľov, ale tiež pokrokový imidž.

Wilson, pre ktorého bola poctivosť absolútnym zákonom, vzbudzoval mnohé nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť. Preto keď demokratická strana hľadala kandidáta na úrad guvernéra New Jersey, rektor Princetonu bol i napriek svojej nulovej praktickej politickej skúsenosti jednoznačne zvolený za najvhodnejšieho kandidáta. Vzhľadom k svojej praktickej neskúsenosti v práci pre štátnu inštitúciu sa spočiatku spoliehal hlavne na zbor loajálnych poradcov, hlavne na Eduarda Housa, dorovnával Wilsonov nedostatok taktu a pomáhal mu od jeho nástupu do úradu guvernéra až do konca druhého prezidentského obdobia.

Ako guvernér začal Wilson kritizovať korupciu a klientelizmus. Jeho reformy sa týkali tiež kontroly cien komunálnych služieb a sociálneho zákonodarstva. Niet divu, že kampaň za Wilsonovu kandidatúru na prezidenta bola až do konca druhého prezidentského obdobia.Víťazstvo Wilsona bolo pre mnohých prekvapením, faktom ale je, že po rožštiepení republikánskej strany medzi stúpencov Franklin Delano Roosevelta a Tafta bol úspech demokratov takmer zaručený. Zaujímavosťou volieb bol spoločný, t. j. pokrokový program oboch hlavných favoritov, Roosevelta aj Wilsona. Predvolebné debaty mali nezvyčajne vysokú úroveň. Po sčítaní hlasov získal Wilson 6 286 214 voličov, Roosevelt za progresivistickú stranu 4 216 020, republikánsky prezident Taft 3 486 922 a socialistický kandidát Eugene V. Debs 897 011. Účasť oprávnených voličov dosiahla len 58%.

Nový prezident chcel jednať rýchlo a hneď v začiatkoch zlomiť odpor proti reformám, začal teda ako predseda demokratov zasahovať i do práce Kongresu. Už v priebehu svojej volebnej kampane vyhlásil Wilson program tzv. Novej slobody. Ten spočíval na zvýšených zásahoch do ekonomiky, tak aby ju nekontrolovali úzke skupiny a aby mali občania znovu rovnaké možnosti. To dokázal s pomocou drastického zníženia dovozného cla, zavedením systému Federálnych bankových rezerv, ktoré mali stabilizovať menu, a hlavne ustanovením komisie pre obchod s funkciou protimonopolného úradu. Presadil tiež niekoľko základných sociálnych reforiem. Celkovo sa pôsobením 28. Prezidenta USA na vnútropolitickej scéne dalo označiť za takmer zázračne úspešné. Zmeny, ktoré boli považované za nutné už po celé desaťročia, sa konečne podarilo presadiť.

V zahraničnej politike je už hodnotenie Wilsonovho pôsobenia menej jednoznačné. Wilson bol v Európe len ako turista a zle poznal európske dejiny, o zvyšku sveta ani nehovoriac. Spoločne s jeho zapáleným idealizmom tvorila táto neznalosť výbušnú zmes. Prvým problémom bol postoj USA k revolúcii v Mexiku. Tá prerástla v občiansku vojnu, hlavnej moci v štáte sa zmocnil diktátor Huerta. Wilsonova snaha ovplyvniť výsledok vojny proti nemu viedla k americkej okupácii Veracruzu v roku 1914. Nevedel si tiež rady s ďalšími krajinami v americkej sfére vplyvu, ako sú Filipíny, Dominikánska republika, Haiti a Kuba. Tieto štáty boli buď priamo okupované, alebo ovládané ekonomicky americkými investormi.
 Obe Ameriky boli v tejto dobe zo všetkých obývaných svetadielov asi najviac nezávislé na Európe. Wilsonovi ale bola z oboch bojujúcich strán od začiatku bližšia Trojdohoda. Hoci sa takto vyjadroval len v súkromných listoch, bolo pomerne jasné,
že jeho demokratické a pacifistické názory sa s nemeckým militarizmom nikdy nezhodnú. Správa o sarajevskom atentáte vzbudila v Amerike málo pozornosti. Udalosť, ktorá čiastočne prebudila verejnosť, bolo napadnutie Belgicka Nemeckom. O deň neskôr, 4. augusta 1914, vydal Wilson vyhlásenie neutrality, v ktorej vyzval všetkých Američanov, aby boli nestranní v myslení i činoch. 6. augusta 1914 zomrela Ellen Wilsonová. Prezidentovi v nej odišiel najlepší poradca. Znovu sa oženil v novembri 1915 s vdovou Edith Galtovou. Postupom času bolo stále jasnejšie, že vojna viazla v bahne zákopov a Británia i Nemecko sa snažili zničiť jeden druhého ekonomicky. Briti uvalili obmedzenie i na neutrálny obchod. Nemecké prístavy boli blokované, Severné more zamínované. Anglicko teda používalo míny a vojnové lode, Nemci ponorky.

Pre americkú ekonomiku bola vojna, cynicky povedané, skutočným požehnaním. Postupne sa stupňujúci boj v Severnom mori ale znamenal ohrozenie pre obchod i ľudské životy. 7. mája 1915 bol bez varovania potopený u írskych brehov anglický zámorský parník Lousitania nemeckou ponorkou U-20. 1198 ľudí, vrátane 139 Američanov, zahynulo. Wilsonova reakcia bola pre mnohých nepochopiteľná: „Môže sa stať, že je človek príliš hrdý na to, aby bojoval.“ V jeho predstavách to znamenalo, že si je príliš istý svojím právom, než aby o tom potreboval presviedčať iných použitím sily. Tieto slová mali pre zástancov Británie účinok červenej látky na býka. Prezident bol obviňovaný z príliš slabošského prístupu. Vyjednávaním sa podarilo v roku 1916
zmierniť ponorkovú hrozbu, bolo ale očividné, že nepôjde o konečné riešenie. Nie je jasné, či Wilson stále veril v neutralitu, chcel len viac času na vojenské prípravy alebo či chcel zabodovať u pacifistických voličov v blížiacich sa voľbách. Faktom ale ostáva, že