Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Vzniku tzv. Veľkej trojky alebo Veľkej aliancie, čiže vojnovej koalície Veľkej Británie, USA a ZSSR, predchádzala predovšetkým anglo - americká spolupráca. Prezident USA, Franklin D. Roosevelt, ktorého bytostne znepokojoval osud amerických záujmov v Európe v prípade nemeckého víťazstva, presadil po svojom znovuzvolení r. 1940 Zákon o žičke a prenájme, dovoľujúci poskytnúť vojenský materiál všetkým krajinám, ktorých obrana by mohla byť pre USA životne dôležitou. Takto nadviazaná solidarita vyústila do politickej dohody, spečatenej atlantickou schôdzkou Roosevelta s Winstonom Churchillom, z ktorej vzišla Atlantická charta, deklarujúca právo národov na sebaurčenie, odmietnutie územných ziskov, slobodu morí a obmedzenie zbrojenia. Omnoho náročnejší bol proces zbližovania so ZSSR.

 

Nemeckým útokom na Sovietsky Zväz, mu bola automaticky priznaná pomoc podľa zákona o pôžičke a prenájme. No nedôvera na oboch stranách spojenectva medzi Sovietmi a Angloameričanmi, prameniaca z ideologického antagonizmu a živená spomienkami na nedávnu minulosť (pakt Ribbentrop - Molotov), pretrvávala napriek pripojeniu sa ZSSR k Atlantickej charte, spoločnej anglo - sovietskej akcii v Iráne (august 1941) a rozpusteniu Kominterny 10. 6. 1943. Napätie, plynúce okrem iného z rozdielneho poňatia globálnej stratégie, sa vykryštalizovalo okolo otázky otvorenia druhého frontu na západe. Kým Churchill presadzoval stratégiu oslabovania nepriateľa v jeho najslabších bodoch, zvlášť v Stredomorí a na Balkáne, Američania sa snažili o koncentráciu síl a rozdrvenie Nemecka na hlavnom fronte, t.j. výhradne v západnej Európe. Stalin tým pádom západných spojencov obviňoval, že váhavosťou otvoriť druhý front hlavnú ťarchu vojny ponechávajú na Červenej armáde a kalkujú tak s oslabením ZSSR, aby po vojne nastolili európsku i celosvetovú nadvládu. Vzťahy so Sovietskym zväzom sa upokojili až po presadení vojenskej a politickej prevahy USA v anglo - americkom spojenectve a vzniku plánu vylodenia v Normandii na anglo - americkej konferencii v Tridente v máji 1943.

 

Vôbec prvé stretnutie hlavných predstaviteľov Veľkej trojky sa uskutočnilo v dňoch 28. novembra až 1. decembra 1943 v Teheráne pod krycím menom Eureka. Churchillov návrh na otvorenie druhého frontu na Balkáne, pričom by nebolo vylúčené ani spojenecké vylodenie v Normandii, bol definitívne zamietnutý a rozhodlo sa o výlučnom útoku v severnom Francúzsku na jar v roku 1944. Veľmi dôležitým bodom rokovaní bola ďalej poľská otázka. Roosevelt a Churchill schválili novú sovietsko - poľskú hranicu na Curzonovej línii, vytýčenej po skončení 1. svetovej vojny, čím potvrdili Stalinov územný zisk na základe paktu Molotov - Ribbentrop, pričom Poľsko malo byť odškodnené západným smerom na úkor Nemecka.

 

Teherán 1943


 

Ďalšia konferencia Veľkej trojky sa pod krycím menom Argonaut uskutočnila v Jalte na Kryme 4. - 11. 2. 1945. Boli tu vytýčené dva hlavné ciele. Prvým z nich bolo dopracovanie modalít konečnej porážky krajín Osi a súhlas ZSSR vstúpiť do vojny proti Japonsku - pravda za cenu ziskov v podobe územia Južného Sachalinu, Kurilských ostrovov, prenájmu prístavu Port Arthur, výsadných práv v prístave Dairen a práva používať Východočínsku a Juhomandžúsku železnicu. Podstatnejším bodom však bola dohoda o budúcnosti sveta, predovšetkým Európy. Spočívala v nasledujúcich bodoch.

 

Jalta 1945


 

 

1. Podpis Deklarácie o slobodnej Európe, v ktorej sa mocnosti Veľkej aliancie zaviazali, že nechajú v súlade s Atlantickou chartou na oslobodených európskych územiach prebehnúť demokratické voľby a prisľúbili pomáhať národom oslobodeným od nacistov demokraticky riešiť ich politické a hospodárske problémy.

 

2. Demilitarizácia, demokratizácia a odzbrojenie Nemecka. V tomto bode sa Veľká trojka obmedzila na určenie štyroch okupačných zón, spravovaných ZSSR, USA, Spojeným kráľovstvom a na britský nátlak aj Francúzskom. Nemecko malo taktiež platiť reparácie ako náhradu za straty spôsobené vojnou. Časť reparácií mala byť uhradená formou tovaru (strojov, lodí, akcií v nemeckých spoločnostiach). USA a ZSSR sa zhodli na celkovej sume 22 miliárd dolárov, z čoho malo 50% pripadnúť Sovietom. Briti boli presvedčení, že konečnú sumu bude možno stanoviť až po ukončení vojnových operácií, preto mal byť sovietsko-americký návrh predložený tzv. Reparačnej komisii.

 

3. Poľská otázka. Stalin Poľsko považoval z hľadiska bezpečnosti ZSSR za kľúčovú oblasť a presadil hranicu na pôvodnej Curzonovej línii spolu s faktom, že tzv. Lublinský výbor (založený komunistami v roku 1944) bude tvoriť jadro budúcej dočasnej vlády.

 

4. Založenie celosvetovej Organizácie národov. Ako miesto jej založenia bolo navrhnuté San Francisco a konferencia sa mala konať v apríli 1945. Čo sa štruktúry navrhovanej organizácie týka, dohodlo sa na existencii Bezpečnostnej Rady OSN a bola potvrdená kolektívna zodpovednosť veľmocí, ktorú vyjadruje právo veta, priznané jej stálym členom. USA a Veľká Británia sa oproti pôvodnej Stalinovej požiadavke na samostatný hlas každej zväzovej republiky zhodli na podpore samostatného hlasu Ukrajiny a Bieloruska.

 

Na konferencii neboli doriešené otázky, týkajúce sa vojnových zločinov, taliansko - juhoslovanskej a taliansko - rakúskej hranice, juhoslovansko - bulharských vzťahov, Rumunska, Iránu a  montreuxskej konvencie (týkajúcej sa Dardanel).

Jaltskú konferenciu sprevádzala mnoho mýtov, majúcich pôvod predovšetkým vo Francúzsku, ktoré na ňu nebolo prizvané. Podľa nich si na nej Veľká trojka „rozdelila svet“ a to hlavne v prospech Stalina. Treba si však uvedomiť, že v období jej konania stáli sovietske vojská iba 70 kilometrov od Berlína, kým západní spojenci boli blokovaní na Rýne a stále ich viazala vojna v Tichomorí, neboli tak v situácii, ktorá by im umožňovala diktovať podmienky. Jalta sa tak stala skôr pokusom o akési usporiadanie faktického stavu a zároveň obmedzenie súperiacich ambícií.

 

Postupim 1945


„Veľká trojka“ sa znova stretla na konferencii v nemeckom meste Postupim v dňoch 17. 7. - 2. 8. 1945, teda až po ukončení vojny v Európe. Krycie meno pre konferenciu bolo Terminal. Zloženie samotnej „trojky“ však už bolo iné, po smrti Franklina D. Roosevelta na jeho miesto nastúpil Harry Truman a Winstona Churchilla po prehratých voľbách v priebehu konferencie nahradil Clement Attlee. Predmety rokovania boli nasledovné:

 

1. Povojnová správa Nemecka. Všetky nemecké anexie od roku 1937 boli zrušené a Rakúsko oddelené od Nemecka, pričom obe krajiny boli rozdelené na štyri okupačné zóny (americká, britská, francúzska a sovietska), na čele ktorých stála Spojenecká kontrolná rada so sídlom v Berlíne, zložená z vrchných veliteľov okupačných vojsk. Hlavné ciele okupácie boli stanovené ako demilitarizácia, denacifikácia, decentralizácia, demokratizácia a dekartelizácia.

 

2. Stanovenie nových hraníc niektorých štátov. V prospech Sovietskeho zväzu stratilo Československo Zakarpatskú Rus, západné poľské hranice boli uznané na riekach Nisa a Odra.

 

3. Odsun Nemcov. Nemecká menšina mala byť odsunutá z Poľska, Československa a Maďarska.

 

4. Vznik Rady ministrov zahraničných vecí. Táto rada zložená z amerického, britského, sovietskeho, francúzskeho a čínskeho ministra mala pripraviť návrhy mierových zmlúv s porazenými spojencami Nemecka.

 

5. Postupimská deklarácia, podpísaná 26. 7. 1945. Americký prezident Harry Truman, britský premiér Winston Churchill a čínsky vodca Čankajšek (ZSSR v tej dobe nebol s Japonskom vo vojnovom stave) v nej vyzvali Japonsko k úplnej kapitulácii, pričom v opačnom prípade Japonsku jeho nepriatelia hrozili úplným zničením.

 

Vzťahy nadviazané Veľkou trojkou, poznačené od samého začiatku nevyhnutnosťou spoločného vedenia vojny rovnako ako ideologickými antagonizmami a plánmi jednotlivých mocností do budúcnosti však nemali dlhé trvanie. Postupne sa začalo vynárať napätie, súvisiace s rozdielnymi názormi v mnohých záležitostiach. USA a Veľká Británia nesúhlasili s vytváraním satelitov ZSSR vo východnej a strednej Európe, sovietskym tlakom na Turecko, motivovaným záujmom o Bospor a Dardanely, neochotou sovietskych vojsk opustiť Irán, či občianskou vojnou medzi vládou a komunistami v Grécku. Povojnový svet charakterizovala zmena v niekdajšom usporiadaní síl, kedy predošlé veľmoci boli buď porazené (Nemecko, Japonsko, Taliansko), alebo vojnou príliš oslabené (Francúzsko, Veľká Británia). Multipolaritu tak vystriedala bipolarita, kedy sa proti sebe postavili dve superveľmoci vlastniace jadrové zbrane - ZSSR a USA - a na troskách niekdajšieho spojenectva začala vznikať studená vojna.

 

 

Otázky:

 

1) Aké boli hlavné princípy Atlantickej charty?

2) V čom spočívali rozpory medzi spojencami vo veci otvorenia druhého frontu?

3)Aké boli požiadavky ZSSR, týkajúce sa hraníc s Poľskom?

4) Kto zastupoval Veľkú trojku na konferencii v Postupimi?

5) Vymenuj hlavné ciele povojnovej okupácie Nemecka, definované v Postupimi.

 

 

Použitá literatúra

 

Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z. :: Dejepis , pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997

Johnson, Paul: Dějiny 20. století, Rozmluvy Praha, 2008

A. M. Flippi Coddacioni a spol., Dějiny 20. století, Mladá fronta Praha, 1994