Suchá ihla je jedna z najznámejších umeleckých techník tlače z hĺbky známa už od 17. stor. Vyznačuje sa mäkkými líniami, malebnými tónmi plôch vytvorenými rytím grafickej ihly do mäkkej kovovej dosky. Technika suchej ihly je typ rytiny v línii, ktorá však namiesto obyčajných rydiel používa oceľovú ihlu na vyrývanie. Vyrýva sa do hladkého povrchu buď medenej alebo zinkovej dosky. Názov tejto techniky vznikol z toho, že sa jedná o suchý proces bez použitia kyseliny. Aj v neskoršom období sa tejto technike venoval značný počet umelcov. Suchá ihla je najčastejšie zasadená v drevenom držiaku a pri kresbe ju držíme úplne bežne, akoby sme držali ceruzku. Hĺbka rýh, ktoré takto vznikajú v kove je priamo úmerná tlaku vyvíjanému na ihlu a ostrosti jej hrotu. Po obidvoch stranách vrypu sa súčasne vytlačuje kov v podobe mierneho výstupku, tzv. grátku, ktorý je typickým prvkom tejto techniky. Pri vyfarbovaní rytín zadržuje farbu na okrajoch čiar a často tak kreslí viac, ako farba obsiahnutá v priehlbinách. Vyrytá kresba potom vyzerá mäkko, bez ostrého ohraničenia a dostáva zamatový vzhľad. Linky suchej ihly neostré, rozpité, akoby rozstrapkané. Kresba sa môže urobiť aj diamantom vsadeným v drevenej násadke. Keď niečo nie je v poriadku alebo podľa našich predstáv, opravy príliš tmavých častí rytiny sa vykonávajú škrabkou a hladítkom. Tlač suchej ihly by mal vykonať autor sám. Pri tejto technike môže potom autor zatieraním a nanášaním farby viac než pri iných technikách ovplyvniť kvalitu výtlačku. Grátok sa pri každom natieraní farby rýchlo znižuje a preto je možné vytvoriť celkový náklad najviac približne 30 otlačkov. Galvanické poocelenie dosky môže v malej miere pomôcť k zvýšeniu počtu výtlačkov. Prvýkrát sa táto technika objavila už v 15. storočí u anonyma zvaného Majster Amsterdamského kabinetu. Neskôr ho nazvali Majster rukopisu Wolfegger Hausbush. Významnejšie výsledky však touto technikou z umeleckých radov dosiahli Albrecht Dürer alebo Rembrant van Rijn.