Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia sa dostal systém Svätej aliancie, založený na konzervativizme, do krízy. Keď v júli 1830 vypukla vo Francúzsku revolúcia, namierená proti snahám kráľa Karola X. potlačiť opozíciu obmedzením slobody tlače, rozpustením snemovne a zmenou volebného zákona, revolučná vlna sa preniesla i do ďalších európskych krajín, kde stále rezonovali myšlienky francúzskej buržoáznej revolúcie. Parížske udalosti, ktoré viedli k odstúpeniu Karola X. a následnému nástupu liberálne zmýšľajúceho Ľudovíta Filipa Orleánskeho na trón, mali veľkú odozvu v roztrieštenom Nemecku a Taliansku, kde už naplno rezonovali idey nacionalizmu, ako aj v Poľsku, kde v novembri povstala poľská šľachta proti ruskému samoderžaviu a národnostnému útlaku. Tieto udalosti mali odozvu i v Uhorsku, ktoré sa borilo s tuhým metternichovským centralizmom a hospodárskou zaostalosťou spojenou s prežívaním starých feudálnych zákonov. V r. 1831 vypuklo na východe Slovenska veľké povstanie. Jeho prvotnou príčinou bola epidémia cholery, malo však hlboké sociálne korene. Potreba reformovať feudálny systém ríše rezonovala u maďarskej pokrokovej šľachty, kde jej najväčším zástancom bol gróf István Széchényi. Széchény často cestoval do krajín západnej Európy a uvedomoval si nepomer medzi vyspelými krajinami a svojou vlasťou. Za svoj cieľ si dal nájsť príčiny týchto rozdielov ich riešenie. Pre svoje snahy chcel získať i konzervatívnu vysokú šľachtu.

 

Gróf István Széchényi


 

Najvážnejšie nedostatky videl hlavne v hospodárstve a navrhoval nutnosť jeho modernizácie. Ako prvý vystúpil s požiadavkou reformovať aj politické pomery v Uhorsku, kde mu inšpiráciou bola konštitučná monarchia Veľkej Británie. Príčiny hospodárskeho zaostávania Uhorska správne videl v šľachtickej avicite (dedičské právo v rámci rodu), v oslobodení šľachty od povinnosti platiť dane a v poddanskom systéme. Széchényi si uvedomoval vnútornú aj medzinárodnú moc Habsburgovcov, preto sa spoliehal na spoluprácu s viedenským dvorom, čím sa dostal do rozporu s maďarským nacionalistickým hnutím, reprezentovaným jeho najväčším politickým odporcom Lajosom Kossútom. Medzi Széchényiho najväčšie zásluhy patrí založenie Uhorskej vedeckej akadémie a vznik Vedeckej spoločnosti, postavenie reťazového mostu medzi Budínom a Pešťou, zriadenie Obchodnej banky, vybudovanie zimného prístavu a lodiarne v Starom Budíne, regulácia riek Dolného Dunaja a Tisy. Széchényiho snahy smerovali k vybudovaniu pevnej a rozsiahlej železničnej siete po celom Uhorsku. Za jeho iniciatívy sa vybudovala ešte v roku 1838 aj prvá konská železničná trať na území Uhorska, línia Bratislava – Sereď – Trnava. Problém národnostnej otázky vnímal ešte pred vstupom do politického života. Bol presvedčený, že národnostná otázka má rozhodujúci význam pre štát, i pre maďarský národ. Uvedomoval si, že silnejúce národnostné protiklady ukrývajú v sebe vážne nebezpečenstvo. Preto ostro kritizoval násilné šírenie maďarského jazyka a odsudzoval prílišnú maďarizáciu. Otázkou reformy zaostalého feudálneho právneho a hospodárskeho systému Uhorska sa zaoberal tzv. dlhý snem (1832-36), počas ktorého začal aktívne vystupovať aj Lajos Kossuth. Snem neprijal nijaké zásadné reformy, len drobné úpravy, ktoré situáciu neriešili.

 

Lajos Kossuth v r. 1841


 

Lajos Kossuth vyštudoval právo a deväť rokov praxoval v Zemplíne. Od r. 1832 bol juristom na Uhorskom sneme, kde okolo seba zhromaždil skupinku nadšencov a s ich pomocou vydával opozične ladené Snemové správy, ktoré vo forme súkromných listov rozposielal do uhorských stolíc. Za svoje nacionalistické názory bol napokon odsúdený na štyri roky väzenia, zarovno s väzenským prepúšťacím listom však dostal povolenie vydávať noviny. V januári 1841 začali pod jeho vedením vychádzať Pesti Hírlap. Kossuth i jeho noviny sa zasadzovali za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát, ktorého úradným jazykom mala byť maďarčina, ktorá sa mala používať ako výlučný jazyk v úradnom styku a všetci úradníci, aj nižší, ju museli ovládať. S maďarizáciou sa malo začať už v školách. Na túto situáciu reagovala mladá generácia slovenských obrodencov, ktorá zavrhla predchádzajúcu utiahnutosť starších obrodencov vo vedeckých inštitútoch a chcela osloviť širokú verejnosť. Nasledovala vlna národných obrán, väčšinou uverejňovaných v zahraničí, ako aj znovuobnovenie snáh o zjednotenie slovenského tábora, ktoré sa začali už v dvadsiatych rokoch. Z iniciatívy Martina Hamuljaka bol r. 1834 v Pešti založený Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý vydával almanach Zora. Hoci väčšinu v ňom mali bernolákovci, jeho predsedom sa stal Ján Kollár. Spolok hlásal zjednotenie slovenského hnutia a publikoval príspevky v bernolákovčine aj v češtine. Samotný Kollár stále trval na svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti (r. 1836 mu vyšiel spis O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými), no čoskoro ho do pozadia zatlačila nová generácia evanjelických obrodencov, sústredená predovšetkým na bratislavskom evanjelickom lýceu. Z týchto mladých aktivistov sa najvýraznejšie presadili a naše dejiny najviac ovplyvnili Ľudovít Štúr (1815-1856), Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) a Michal Miloslav Hodža (1811-1870).

 

Ľudovít Štúr


 

Ľudovít Štúr bol synom učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny. Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci, kde získal základné vzdelanie. Neskôr študoval na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľ. Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.

 

Na lýceu pôsobila od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. V r. 1827 si študenti založili pri Katedre Spoločnosť česko-slovenskú. Medzi jej hlavné úlohy patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov. V r. 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836, kde Štúr vo svojom príhovore spomenul históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať.

 

Michal Miloslav Hodža


 

Jozef Miloslav Hurban