Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 

Po rozpade Franskej ríše sa na jej východnom území, ktoré obývalo prevažne germánske obyvateľstvo, vytvorila Východofranská ríša. Väčšinu jej rozlohy tvorili územia na nižšom civilizačnom stupni, ako v západnej časti bývalej ríše Karola Veľkého, navyše bez väzieb na antickú tradíciu.V priebehu 9. storočia sa východofranskí panovníci usilovali rozšíriť hranice svojho panstva na východ, do oblastí obývaných Slovanmi, kvôli čomu zakladali vo východnej časti ríše pohraničné marky; z jednej z nich, z východnej, sa stalo neskoršie Rakúsko. Od konca 9. storočia musela ríša čeliť vpádom maďarských kočovných kmeňov. V r. 911 zomrel posledný východofranský panovník z rodu Karolovcov a politická moc sa ocitla v rukách kmeňových vojvodov a vysokých feudálov. Ríša sa rozpadla na množstvo menších politických útvarov, spojených len spoločnou osobou panovníka. Tento stav s menšími obmenami podľa osobnosti panovníka, pretrval až do 19. storočia. Vymretie Karolovcov totiž priniesol oslabenie dedičného princípu vlády, namiesto ktorého bola zavedená voľba panovníka zhromaždením vysokých cirkevných a svetských feudálov.

 

Dlhodobejšie si trón udržali len tie rody, ktoré si dokázali mocou zaistiť popredné postavenie v ríši. V r. 919 získal kráľovský titul Hernich Vtáčnik z rodu Liudolfovcov. Za svojho panovania musel čeliť nebezpečenstvu ničivých nájazdov starých Maďarov, ktorí pri koristníckych výpravách prenikali ďaleko na západ. Henrich s nimi uzavrel prímerie a zameral sa na expanziu do oblastí obývaných polabskými Slovanmi. Jeho syn Oto I. Veľký (936-973) sa opieral o vysoké duchovenstvo, ktoré si získaval udeľovaním lén a privilégií. Na oplátku mu cirkev prostredníctvom dobre vybudovanej siete svojich inštitúcií umožňovala uplatňovať svoj vplyv na všetkých územiach ríše. V r. 955 Oto dosiahol v bitke pri Lechu drvivé víťazstvo nad maďarským vojskom, a prinútil tak Maďarov ukončiť lúpežné výpravy na západ a usadiť sa na predtým dobytom území. V r. 962 sa Oto nechal v Ríme korunovať pápežom za cisára, čím zaviedol tradíciu, podľa ktorej si cisársky titul môže nárokovať len volený panovník nemeckých oblastí. Oto sa tiež pokúsil pod svojou vládou zjednotiť celé Taliansko, no neúspešne. Za jeho vlády však vznikol teritoriálny základ Svätej ríše rímskej nemeckého národa (tento názov sa prvýkrát objavuje až v 12. storočí), ktorý tvorilo územie Nemecka, severné a stredné Taliansko, rakúske a zaalpské krajiny vrátane Švajčiarska, český štát, súčasné krajiny Beneluxu a niektoré oblasti dnešného Francúzska. Otov vnuk, cisár Oto III. (983-1002) pokračoval v snahách svojho deda o ovládnutie Apeninského polostrova a o obnovenie Rímskej ríše, ktorej pilierom by bol cisár, ako predstaviteľ svetskej moci a pápež ako hlava kresťanskej cirkvi. Otova koncepcia kresťanského univerzalizmu pretrvala počas celého stredoveku, no nikdy sa ju nepodarilo zrealizovať.

 

Za vlády predstaviteľov nasledujúcej, tzv. sálskej dynastie sa rímskonemeckí cisári dostali do konfliktu s pápežskou mocou. Cisár Henrich IV. (1056-1106) sa dostal do konfliktu s pápežom Gregorom VII., ktorý trval na podriadení svetskej moci cirkevným autoritám. Pápež vychádzal z myšlienok tzv. clunyjského hnutia, ktoré sa usilovalo o reformu a očistu katolíckej cirkvi. Tá sa totiž prepojením so svetskou mocou vzdialila od svojho pôvodného poslania a vymanením sa z moci feudality sa mal uskutočniť jej návrat k nemu. Konflikt medzi cirkevnou a svetskou mocou vyvrcholil tzv. bojom o investitúru (dosadzovanie biskupov do úradu). Gregor VII. chcel dosiahnuť, aby sa rímskonemecký cisár vzdal možnosti dosadzovania cirkevných hodnostárov do ich úradov, presadzoval i právo pápeža odvolávať svetských panovníkov. Pretože cirkevní hodnostári v stredoveku vykonávali i svetské právomoci, bola táto požiadavka vlastne zasahovaním do vnútorných záležitostí ríše a u cisára narazila na odpor. Henrich vypovedal pápežovi poslušnosť, za čo ho ten r. 1076 uvrhol do kliatby a jeho poddaných zbavil prísahy poslušnosti. Väčšina nemeckých feudálov to využila ako možnosť vymaniť sa spod cisárskej nadvlády a od Henricha odpadla. Cisár bol nútený pokoriť sa pred pápežom a v januári 1077 bosý a v rúchu kajúcnika vykonal púť k hradu Canossa, kde pápež sídlil a vyprosil si zrušenie kliatby. O niekoľko rokov však ich spor prepukol znovu.

 

Boj o investitúru bol nakoniec vyriešený tzv. wormským konkordátom z r. 1122. Cisár sa investitúry vzdal a súhlasil s kanonickou voľbou biskupov a opátov, a s udelením lénnych statkov duchovným, pápež zas súhlasil s cisárovou účasťou pri voľbách, ktoré boli nerozhodné. Smrťou cisára Henricha. V. r. 1125 sa skončila vláda sálskej dynastie a rozhorel sa boj o trón medzi dvoma významnými nemeckými rodmi Štaufovcov a Welfovcov. Slávnym panovníkom tohto obdobia bol Fridrich I. Barbarossa (1152-1190), ktorého rodičia pochádzali z oboch znepriatelených rodov. Fridrich sa snažil o konsolidáciu svojej moci: zmieril sa Welfovcami a ďalší mocný rod Babenbergovcov si získal povýšením Rakúskej marky na vojvodstvo. Potom sa vydal do Talianska. Po prvej výprave ho pápež korunoval na cisára, druhou výpravou si pokoril bohaté mesto Miláno. Fridrichova snaha ovládnuť bohaté a vyspelé severotalianske mestá vyvolala proti nemu vzburu, ktorú Fridrich kruto potrestal. Vojna proti Fridrichovi trvala 9 rokov a skončila sa až r. 1176 porážkou jeho vojsk v bitke pri Legnane. Nakoniec cisár uznal samosprávu severotalianskych miest a tie sa zaviazali rešpektovať jeho zvrchovanosť. Fridrich však nasmeroval svoje expanzionistické snahy aj za východné hranice ríše, do susedných slovanských oblastí. Podarilo sa mu ovládnuť oblasti osídlené Obodritmi, Pomoranmi a Luticmi a posunúť východnú hranicu ríše až k rieke Odra. V priebehu 12. a 13. storočia rímskonemeckí panovníci do tejto oblasti vysielali nemeckých kolonistov, a tak časom došlo ku germanizácii porobeného slovanského obyvateľstva. V pokročilom veku sa Fridrich vydal na križiacku výpravu do Svätej zeme, pri ktorej sa r. 1190 utopil v rieke Salef v Malej Ázii. Po Fridrichovej smrti sa znovu rozhoreli spory medzi prívržencami Štaufovcov a Welfovcov, a to až do r. 1210, keď sa panovníkom stal vnuk Fridricha Barbarossu, Fridrich II. Na trón sa dostal i s podporou českého panovníka Přemysla Otakara I., ktorému na oplátku Fridrich r. 1212 potvrdil tzv. Zlatou bulou sicílskou dedičný kráľovský titul. Fridrichove snahy sa obrátili proti severotalianskym mestám i smerom na východ. Na krížovej výprave do Svätej zeme sa mu podarilo získať Jeruzalem, kde sa sám korunoval za jeruzalemského kráľa. Vnútorné záležitosti ríše sa mu však nepodarilo držať tak pevne v rukách; v r. 1232 ustúpil veľkým feudálom a udelil im tzv. veľké privilégium, ktoré im prakticky zaručovalo samostatnú vládu v ich dŕžavách. Tak sa v dobách, keď ostatné európske štáty smerovali k vytvoreniu centralizovaných monarchií, upevnila feudálna roztrieštenosť Rímskonemeckej ríše. Zbytok Fridrichovej vlády vyplnili spory s pápežom. Po Fridrichovej smrti (r. 1250) došlo k úpravám vo voľbe panovníka a prvýkrát sa striktne obmedzil kruh voliteľov rímskonemeckého kráľa na tzv. sedem kurfirstov: troch duchovných (mohučský, trevírsky a kolínsky arcibiskup) a štyroch svetských (český kráľ, saský vojvoda, brandenburský markgróf a rýnsky falcgróf). Voľba, ktorá mala byť platná, musela byť jednotná; to sa však nepodarilo a už v rokoch 1250-1273 nastalo dlhé obdobie bezvládia. V tomto období sa rozhorel spor o babenbergské dedičstvo, tvorené Rakúskom a Štajerskom. Nároky na tieto dŕžavy vznášal český kráľ Přemysl Otakar II, no hlásili sa o ne i panovníci z Uhorska.

 

Keď bol r. 1273 na rímskonemecký trón zvolený Rudolf Habsburský (1273-1291), zameral svoju pozornosť práve na rakúske zeme, vytvoril alianciu s uhorským panovníkom Ladislavom IV., v bitke na Moravskom poli r. 1278 porazil Přemysla Otakara II., ktorý tu prišiel o život a získal tak pre svoj rod Rakúske vojvodstvo. Jeho syn Albrecht Habsburský (1298-1308) vyplnil svoju vládu spormi o český trón, na ktorý chcel presadiť svojho syna Rudolfa. Albrechtovou smrťou r. 1308 sa uprázdnený trón dostal na niekoľko rokov do rúk rodu Luxemburgovcov, no od r. 1314 bol rímskonenemckým panovníkom Ľudovít Bavor (rod Wittelsbachovcov), ktorý sa už tradične pokúšal obnoviť cisársky vplyv na Apeninskom polotsrove, kvôli čomu sa dostal do sporu s pápežom Jánom XXII. Pápež našiel podporu u Luxemburgovcov, českého kráľa Jána a jeho syn Karola. Ten sa stal pre pápežov vhodným kandidátom na ríšsky trón a r. 1346 dosiahol zvolenie piatimi kurfirstami. Zakrátko nato zahynul jeho otec Ján v bitke pri Crécy, a tak sa Karol IV. (1346-1378) stal rímskonemeckým a zároveň českým kráľom. Karol bol vzdelancom, odchovaným na francúzskom kráľovskom dvore, ktorý koncepciu svojej vlády založil na pevnej panovníckej moci, uskutočňovanej prostredníctvom vzdelaných úradníkov a loajálnej šľachty. Chcel obnoviť český štát a povzniesť hlavné mesto Prahu na sídlo českého i rímskeho panovníka. V r. 1348, založil Nové mesto pražské s centrom na Václavskom námestí. V tom istom roku bola v Prahe založená Univerzita Karlova, ktorá mala všetky štyri fakulty. Roku 1344 začala aj stavba Svätovítskej katedrály; sa stala sídlom biskupa a arcibiskupa. Karol dal postaviť slávny Karlov most, Kráľovský palác a nechal vybudovať tiež cisárske sídlo Karlštejn, ktorý mal chrániť korunovačné klenoty rímskonemeckej ríše. R. 1355 dosiahol svoju korunováciu za rímskonemeckého cisára a v r. 1356 dosiahol prijatie zákonníku, nazývaného Zlatá bula Karolova, ktorý ustanovil natrvalo zásady voľby rímskonemeckého panovníka, zaručoval českému kráľovi prvé miesto medzi kurfirstami a prehlasoval medzi ríšskymi kniežatami územnú nescudziteľnosť a súdnu zvrchovanosť, čím posilnil federatívny charakter ríše. Karolov syn Václav IV. bol slabým panovníkom, dávajúcim prednosť svojim osobným záľubám pred vládnymi záležitosťami. V sporoch s vysokou šľachtou hľadal podporu u nižšej šľachty a meštianstva, no jeho pozícia v českom kráľovstve i celej ríši bola slabá a nedokázal zabrániť častým vzájomným konfliktom medzi rytierskymi spolkami, mestami, svetskými i duchovnými veľmožmi. R. 1400 bol zbavený rímskonemeckého trónu; český mu zostal až do smrti r. 1419. Jeho brat Žigmund, od r. 1387 uhorský kráľ, veľmi rád siahol po uprázdnenom ríšskom tróne.

 

Pápežstvo, oslabené schizmou (od r. 1409 boli súčasne traja pápeži), mu nemohlo stáť v ceste a vyjednávaním i smrťou protivníkov dosiahol ríšsky a po smrti brata i český trón. Medzitým sa prebiehajúcu pápežskú schizmu snažila cirkev odstrániť zvolávaním koncilov. Svetským ochrancom koncilu v Kostnici sa stal práve Žigmund. Hoci hlavným cieľom koncilu bolo odstrániť schizmu, preslávil sa predovšetkým procesom s majstrom Jánom Husom, otcom českej reformácie, ktorého napriek Žigmundovým sľubom na koncile odsúdili ako kacíra a r. 1415 upálili. Žigmund netušil, že takto proti sebe popudí nielen Husových nasledovníkov, ale aj väčšinu českej šľachty, a tak takmer celý zvyšok jeho vlády vyplnili boje s husitským hnutím. Husitské vojská porážali jednu za druhou Žigmundove krížové výpravy, a nebyť toho, že sa hnutie vnútorne rozdelilo a oslabilo, nepodarilo by sa ich poraziť ani v poslednej bitke pri Lipanoch r. 1434. Uzmierenie s husitmi nakoniec priniesli tzv. Bazilejské kompaktáta, ktoré povoľovali obyvateľom Českého kráľovstva prijímanie pod obojím a v obmedzenej miere i niektoré ďalšie body husitského programu. Žigmundovu autoritu pri jednaniach posilňovalo i to, že r. 1433 sa mu konečne podarilo získať cisársku korunu. Žigmund zomrel bez mužského potomka a jeho smrťou sa tak skončila vláda Luxemburgovcov na rímskonemeckom i českom tróne.

 

Rímskonemecký panovnícky trón pripadol rodu Habsburgovcov (Žigmundova dcéra Alžbeta sa vydala za Albrechta II. Habsburského), ktorí si ho udržali až do zániku ríše r. 1806. Albrechtov vnuk Maximilián I. (1486-1519) sa oženil s Máriou Burgundskou, ktorá pod habsburskú moc priniesla Nizozemsko a Burgundské grófstvo. Šikovnou sobášnou politikou sa Maximilánovi podarilo vytvoriť obrovské impérium, ktoré do tých dôb nemalo v Európe obdobu. Jeho syn Filip sa oženil so španielskou princeznou Janou, s ktorou mal tri deti: Karola, Ferdinanda a Máriu. V r.1515 uzavrel Maximilián s česko-uhorskými Jagellovcami sobášne dohody, podľa ktorých si Ferdinand zobral za manželku dcéru českého a uhorského kráľa Vladislava Annu, a Vladislavov syn Ľudovít sa oženil s Maximiliánovou vnučkou Máriou. Po smrti španielskeho kráľa pripadol uvoľnený trón jeho (a takisto i Maximiliánovmu) vnukovi Karolovi. Karol sa stal vládcom Španielska, Neapolska, Sicílie a Nizozemska, po smrti starého otca bol zvolený za panovníka Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Jeho brat Ferdinand po smrti českého a uhorského kráľa Ľudovíta II. v bitke pri Moháči r. 1526 zas získal uhorský a český kráľovský trón. Došlo tak ku vzniku Habsburskej ríše, ktorá sa na prahu novoveku stala vážnym konkurentom ostatných európskych veľmocí. S dejinami Svätej ríše rímskej nemeckého národa sú úzko späté dejiny Talianska. Ani tu sa až do 19. storočia nepodarilo prekonať územnú rozdrobenosť, danú historickým vývojom po páde Rímskej ríše. Vtedy sever Apeninského polostrova ovládli najprv Ostrogóti a neskôr Langobardi, ktorých kráľovstvo začlenil r. 774 do svojej ríše Karol Veľký, územia na juhu od Neapola, vrátane Sicílie však zostali v rukách Východného Ríma, čiže Byzancie. V strede Talianska sa navyše v tomto období sformoval pápežský štát, ktorého existencia taktiež znemožňovala zjednotenie územia. Po delení Franskej ríše r. 843 pripadla franská časť Talianska Lotharovi, najstaršiemu vnukovi Karola Veľkého. Po vymretí rodu Karolovcov, približne v druhej polovici 10. storočia sa severné Taliansko dostáva pod politický vplyv rímskonemeckých panovníkov, zatiaľ čo juh zostáva v moci Byzancie, ktorú na čas vystriedala arabská nadvláda. Zároveň vzniká spočiatku pod byzantskou zvrchovanosťou mestská republika Benátky, ktorá sa stala v priebehu 11. storočia hlavnou mocnosťou na Jadrane, kde ovládla dalmátske pobrežie a jeho veľké prístavy.

 

V 11. a 12. storočí sa Apeninský polostrov stal dejiskom zápasu cisárstva s pápežstvom, ktoré malo rivala nielen v rímskonemeckých cisároch, ale aj v Byzancii. Rozpory medzi východnou a západnou cirkvou vyvrcholili r. 1054 veľkou schizmou, ktorou sa kresťanská cirkev definitívne rozdelila na východnú a západnú. Byzancia však čoskoro stratila na Apeninskom polostrove vplyv; z jej panstva ju vytlačil vpád Normanov, ktorí tu r. 1071 vytvorili nový štátny útvar, Sicílske kráľovstvo. To bolo v polovici 12. storočia konsolidovaným štátom s kultúrou, ktorá predstavuje ojedinelú syntézu latinskej, byzantskej a moslimskej kultúry. Jeho panovnícky rod bol sobášmi spojený s nemeckým rodom Štaufovcov. V polovici 13. storočia sa vplyvom pápežskej diplomacie uchádza o sicílsky trón Karol z Anjou, syn francúzskeho kráľa, vojensky sa zmocňuje Sicílie i oblasti Neapolska, a vyhlasuje sa za kráľa „oboch Sicílií“. O Sicíliu však anjouovský rod prichádza pri tzv. sicílskych nešporoch r. 1282, počas ktorých dali aragónski panovníci vyvraždiť všetkých Francúzov na ostrove. V oblasti severného a stredného Talianska sa zatiaľ rozvíjajú mestá, bohatnúce z námorného obchodu a poskytovania bankových služieb. V 13. storočí sa do popredia ako námorné veľmoci dostávajú Benátky, Janov a Pisa. Kým benátski obchodníci sa presadili v Stredomorí, janovským sa podarilo ekonomicky ovládnuť oblasť Čiernomoria. Medzi obchodne a remeselne vyspelými severnými mestami ako boli Benátky, Janov, Florencia, Siena a Miláno a poľnohospodárskym územím južne od Neapola už vtedy existovali veľké rozdiely. Práve v severných vyspelých mestách dochádzalo od 14. storočia ku vzniku nových kultúrnych a myšlienkových prúdov. Bohatí predstavitelia rodu Medici, ktorý vládol vo Florencii podporovali umelcov, literátov a architektov. Staroveký Rím a jeho sláva sa totiž stali vzorom talianskych vzdelancov, ktorí ťažko niesli rozdrobenosť talianskych štátnikov. Básnici ako Francesco Petrarca a Dante Alighieri sa obracali s obdivom k antickým literárnym pamiatkam a napodobňovali ich. Toto znovuobrodenie antiky sa nazýva renesancia. Florencia bola aj prvým mestom, kde sa začalo stavať v novom renesančnom štýle. Nádherné mestské paláce napodobňovali stavby z rímskej doby. Rozvoj renesančnej kultúry sprevádzal vznik nového myšlienkového prúdu – humanizmu.



Otázky:


1.Na území ktorých dnešných štátov sa rozkladala Svätá ríša rímska nemeckého národa?

2. Kedy sa prvýkrát dostali na rímskonemecký trón Habsburgovci?

3. Popíš vládu Fridricha I. Barbarossu.

4. Popíš vládu Karola IV. Luxemburského.

5. Ako prebiehala voľba rímskonemeckého panovníka?

6. Čo bolo príčinou územnej roztrieštenosti Talianska?

7. Aké štáty sa nachádzali na Talianskom území?

8. Ktorá ríša si robila nároky na územie severného Talianska?

9. Kto ovládal v  priebehu storočí Sicíliu?

10. Ktoré oblasti Talianska sa stali miestami zrodu renesancie a humanizmus?



Zoznam použitej literatúry:

 

Müller H.: Dějiny Německa, nakladatelství Lidové noviny, Praha 1995


Kol. aut.: Historie, středověk 2, Scientia, Praha 1995


Kol. Aut.: Od praveku k novoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratsislava, 1997

 

Hečková, J; Marci, Ľ.; Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007