Kresťanstvo zakazovalo zobrazovanie Boha, nemalo dokonca ani rituálne predmety. Vyrástlo v prostredí, v ktorom mal každý bohatší občan, vládca alebo aspoň športový víťaz aspoň jednu sochu.V roku 741 nastupuje na byzantský trón Konštantín V. ( 775). Konštantín vydal zákon, ktorým označil všetkých modelárov (teda tých, čo sa modlia k svätým obrazom) za kacírov. Tento zákon mal na svedomí emigráciu širokých ľudových vrstiev ako aj inteligencie. Odchádza aj napr. Ján z Damašku, ktorý napísal 3 spisy za sväté obrazy. Ak cisár Konštantín vychádzal z Biblie, Ján z Damašku si zobral za základ neskoro platónsku tradíciu: svätý obraz chápal ako symbol a sprostredkovateľa. Obraz je podľa neho ideálny prostriedok na vyučovanie religiozity, lebo je podobný Bohu. Ikonoklasti akceptovali jedine symbol kríža, sväté výjavy nezobrazovali. Avšak nevadilo im zobrazovanie svetských výjavov, resp. ornamentálne zobrazovanie. Spor medzi ikonoklastami a ikonudulmi vyhrali ikonodulovia. Tí kompletne zničili umenie ikonoklastov a tak ostali po nich iba 3 pamiatky, a aj to sú mozaiky.Na konci storočia nastupuje Leon IV. a po ňom jeho vdova Irena, zástankyňa obrazov.* Irena (870 - 897) dala svojmu vlastnému synovi vypichnúť oči, aby sa nemohol stať vládcom.Stredoveké maliarske zobrazovanie popieralo lineárnu perspektívu : tzv. inverzná perspektíva (tá je charakteristickým a konštantným znakom v Byzantskej ríši do 18. - 19. stor.) Negovalo aj antiku (ak ju vôbec poznalo). Kľúčom k pochopeniu nebola ľudská skúsenosť, ale symbolické poukazy na ponímanie obrazu, jeho symbolickú funkciu vo vzťahu ku konštrukcii samotného univerza. Vnímanie obrazu je doslova "montážnou činnosťou" - človek vníma rozličné prvky a analyzuje jednotlivé symboly. Základ syntaxe obrazu tak tvorí jeho sémantika.Priestor stredovekého maliarstva je symbolický, prvky sú tiež symbolické. Ikonickosť bola nahradená geometrizáciou prvkov na modulárnej (číselnej) báze - napr. vyobrazenie Krista troma kružnicami). Nahradenie stredovekého symbolizmu prebehlo na Západe šírením Aristotelovho diela (13. stor: boj o Aristotela). Tu sa vytvorili predpoklady pre vytvorenie lineárnej perspektívy na báze Aristotelovej vety: "Umenie napodobňuje prírodu." Človek pri zobrazovaní zohľadňuje nielen to, čo vie o veciach, ale aj to, čo zmyslami postihuje. Tým sa otvára nová dimenzia zachytenia jedného konkrétneho časového okamihu.