Sociálna komunikácia je jednou z najhlavnejších atribútov sociálnej spoločnosti. Človek je sociálny tvor a jeho sociálnosť sa prejavuje predovšetkým v komunikácii s ostatnými členmi spoločnosti (skupiny, či istého soc. systému). Komunikácia sa predovšetkým dnes stáva dôležitou súčasťou ľudského spolunažívania, kde existuje stále viac nových spôsobov komunikácie. V minulosti bola komunikácia možná len v rámci istej skupiny, pričom komunikovať mohli tí, ktorí boli fyzicky prítomní. V súčasnosti je vďaka internetu a modernej technológii možné aby komunikovali ľudia v akejkoľvek vzdialenosti a akejkoľvek spoločenskej skupine. Vďaka internetu a elektronickým médiám sa komunikácia stala jednoduchšou vo všetkých oblastiach spoločenského života. 

 

Komunikáciu definujeme ako istý proces odovzdávania si informácií, ktorý prebieha buď verbálne alebo neverbálne a minimálne medzi dvoma jedincami. Komunikácia je prenosom rôznorodých informácií, postojov, názorov. V súčasnosti sa komunikácia stala nevyhnutnou súčasťou sociálnej spoločnosti, kde život bez komunikácie by bol jednoducho nebol možný. Možno ju teda definovať ako najzákladnejšiu ľudsko-sociálnu potrebu. V procese komunikácie vystupuje komunikátor – a teda človek, ktorý informácie odovzdáva niekomu druhému a komunikant - teda osoba, ktorá tieto informácie prijíma. Pri prenose informácie hrajú rolu aj komuniké a komunikačný kanál. Pod pojmom komuniké sa chápe samotná informácia a jej obsah, nech už je vizuálny či sluchový. Pod komunikačným kanálom zase chápeme istý spôsob prenosu informácie. Spôsoby prenosu informácie pritom môžu byť rôzne. Môže sa jednať o prenos informácie prostredníctvom elektronického zariadenia, papierových novín, či jednoducho vzduchom (face to face komunikácia), rovnako ako aj informácia prostredníctvom signálov. Komunikačných kanálov je skutočne veľmi veľa. Keď sa spomína komunikačný kanál, tak sa musí spomenúť aj jeho rušenie. Komunikáciu môže rušiť samotný komunikátor či komunikant, ak komunikuje spôsobom, ktorý ten druhý nepozná (napr. cudzí jazyk, neznáma symbolika a pod.). K rušeniu môže prispieť aj komunikačná situácia, ktorá môže byť komunikantom zle pochopená. Rovnako existuje ešte množstvo ďalších komunikačných prekážok.

 

V súčasnosti existuje množstvo delení komunikácie. V nasledovných riadkoch si predstavíme 2 hlavné delenia komunikácie.

 

 

Podľa formy komunikácie rozlišujeme:

 

1. Verbálnu komunikáciu – je to komunikácia, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom slov a slovného vyjadrovania sa. Táto komunikácia môže byť tak písomná ako aj ústna. Pri písomnej forme tejto komunikácie sa rozlišuje komunikácia realizovaná písmenami alebo symbolmi. Za písomnú verbálnu komunikáciu sa teda považuje aj každá komunikácia realizovaná prostredníctvom písaných symbolov (teda aj obrázkov).

 

2. Neverbálnu komunikáciu – je to komunikácia, ktorá sa realizuje prostredníctvom neverbálnych prostriedkov. Tým sa myslí komunikácia prostredníctvom mimiky a gestiky. Je to komunikácia vyjadrujúca isté emocionálne postoje, ale aj blízkosť a telesný kontakt. Výrazom tváre môžeme vyčítať šťastie – keď sa človek smeje, nešťastie a smútok – keď človek plače, strach – keď má človek rozšírené zreničky a výraz strachu, nervozitu – keď sa človek hemží, nepokojne pohybuje hlavou a jeho pohyby sú veľmi kostrbaté, či chaotické. V celku je možné najviac vyčítať z oblasti tváre. Niektorí sociológovia a odborníci na verbálnu či neverbálnu komunikáciu rozoznávajú 3 zóny v oblasti tváre, ktoré sa na neverbálnej komunikácii podieľajú najviac a to sú oblasť čela a obočia, oblasť očí a oblasť dolnej tváre (brada, ústa a nos). K neverbálnej komunikácii však patria nielen výrazy, ale aj pohyby a činy, ktoré konáme. Ak niekomu dáme facku je jasné, že sa na neho hneváme, ak niekoho pobozkáme, tak mu vyjadrujeme sympatie či sme radi z jeho prítomnosti. Rovnako ku komunikačným aktom patria stisnutie rúk, objatie, pohladenie, pritúlenie, potľapkanie a pod. Veda, ktorá sa zaoberá takýmito komunikačnými aktami, sa nazýva haptika. K neverbálnej komunikácii patria aj gestá a teda prejavy gestiky, kedy predovšetkým postihnutí – hluchonemí komunikujú prostredníctvom symbolickej reči. Za gestá sa považuje aj napr. rýchly pohyb nôh – čo môže tiež vykazovať isté komunikačné obsahy (napr. strach, nervozitu).