Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 

Od druhej polovice 12. storočia na naše územie prichádzali prvé skupiny kolonistov (Nemcov, Talianov, či Flámov) a zároveň prebiehala aj vnútorná, tzv. zemianska kolonizácia, ktorej podstata spočívala v tom, že z kráľovských pozemkov sa začali vydeľovať drobné majetky v prospech príslušníkov vojenskej zložky slobodných obyvateľov, tzv. synov jobagiónov, z ktorých sa neskôr vyvinulo zemianstvo. V ďalšom vývoji zemianstvo prešlo prostredníctvom udeľovania rozličných privilégií medzi vyššiu šľachtu, ktorá hrala dôležitú úlohu v politickom a hospodárskom živote Slovenska.

 

Podľa právnych zvyklostí nemeckých kolonistov (remeselníkov, roľníkov, baníkov, kupcov etc.) zvaných nemecké právo, sa asi do 15. storočia usadzovali cudzinci, ale aj domáce obyvateľstvo.

 

Popri mestskej kolonizácii od 13. storočia prebiehala aj tzv. dedinská kolonizácia na nemeckom zákupnom – emfyteutickom práve (dedičný prenájom pôdy, za ktorý musel poddaný zaplatiť).

 

Ústrednou postavou kolonizácie bol richtár (šoltýs, fojt, lokátor), ktorého zemepán poveril úlohou doviesť kolonistov do spustnutej dediny, obnoviť ju, alebo vybudovať na inom mieste novú. Tá bola potom podľa dohody na istú dobu oslobodená od daní.

Od začiatku 14. storočia prebiehala valašská kolonizácia, založená na valašskom práve, ktoré na naše územie priniesli obyvatelia rumunsko – rusínskeho etnika a zúčastňovalo sa ho aj domáce obyvateľstvo. Podľa neho boli Valasi na určitý čas (6-20 rokov) oslobodení od všetkých poddanských povinností a neskôr aj od platenia cirkevného deviatku a roboty, za čo však museli strážiť cesty, hranice a vykonávať vojenskú službu. Od 2. polovice 16. storočia však utužovaním nevoľníctva ich práva postupne zanikali.



 

Vznik a rozvoj stredovekých miest

 

Prvé mestá na Slovensku vznikali ako trhové a obchodné strediská v okolí hradov. V právnom zmysle je o mestách možné hovoriť od polovice 13. storočia, keď obyvatelia niektorých z nich – hostia (hospites) získali výsadné listiny, zaručujúce im zvláštne postavenie. Najstaršie mestské výsady na Slovensku získala v roku 1238 Trnava, nasledovali Krupina a Zvolen. Po tatárskom vpáde v roku 1241 boli privilégiá udelené aj ďalším mestám. Osobitným prípadom je Bratislava, ktorá získala privilégium v r. 1291, to je však potvrdením staršieho, nezachovaného privilégia, pochádzajúceho najneskôr z druhej tretiny 13. storočia. V 14. storočí dosiahol mestotvorný proces mimoriadnu intenzitu. K predchádzajúcim 13. privilegovaným mestám z 13. storočia pribudlo nových 60, z nich však len niektoré dosiahli viac, než lokálny význam. Mestá sa postupne začali opevňovať hradbami, čo zvýšilo ich strategický význam pri obrane krajiny. Už v r. 1351 kráľ Ľudovít I. zaradil do kategórie slobodných kráľovských miest len tie, ktoré mali vlastné opevnenie. V mestách hľadali oporu panovníci, ktorí sa dostávali do sporov s odbojnou šľachtou a od miest dostávali nemalú finančnú ako i politickú výpomoc. Zvlášť sa o mestá opieral Žigmund Luxemburský, ktorý sa v roku 1405 pokúsil tzv. Decretom minus vytvoriť kráľovský mestský stav.

Okrem panovníka mohol výsady mestám udeľovať aj zemepán. Podľa toho sa mestá delili na kráľovské a zemepanské.

 

Výsady zaručovali obyvateľstvu miest po právnej stránke úplnú osobnú slobodu. Mestá mali samosprávu a mohli získať právomoc voliť richtára, ktorému prislúchali súdne právomoci v občianskych aj trestných záležitostiach. Obyvatelia miest boli vyňatí spod súdnej a právomoci župana príslušného španstva (komitátu). V kráľovských mestách zvoleného richtára potvrdzoval kráľ, v zemepanských príslušný zemepán. Obyvatelia výsadných miest mali právo slobodného sťahovania, dispozície s hnuteľným a nehnuteľným majetkom a testamentárneho odkazovania svojho majetku. Mestá disponovali míľovým právom, právom trhu, skladu a meča, mohli byť oslobodené aj od platenia mýta. Medzi hlavné povinnosti mešťanov patrilo platenie pozemkovej dane, v prípade banských miest to bolo i odvádzanie predpísanej čiastky vyťaženej rudy do banskej komory. V prípade kráľovskej návštevy museli mestá zabezpečiť pohostenie a ubytovanie kráľa a jeho sprievodu a každoročne odovzdávali kráľovi novoročný dar.

 

Zdroj:http://www.obnova.sk/clanok-1951.html&mode=thread&order=0&thold=0

Listina mestských privilégií – Banská Bystrica


Najdôležitejšie vrstvy mestského obyvateľstva tvoril patriciát (bohatí obchodníci a remeselníci), menej zámožná vrstva tvorená chudobnejšími remeselníkmi, učňami, tovarišmi a nájomníkmi a napokon mestská chudoba - slúžky a sluhovia, námezdní robotníci, bedári, žobráci, prostitútky.

 

Priemerný počet obyvateľov slovenských miest koncom stredoveku bol okolo 3000-3500 obyvateľov, najväčšie mestá boli Košice, Bratislava a Banská Štiavnica s vyše 5000 obyvateľmi. S mestským životom boli úzko späté remeslá a obchod. V počiatočných obdobiach uhorského štátu prevládalo naturálne hospodárstvo a remeslá plnili len druhoradú úlohu.Ich cieľom bola predovšetkým výroba a oprava poľnohospodárskych nástrojov a predmetov dennej potreby; prevládalo teda kováčstvo a hrnčiarstvo. Osobitnú úlohu plnili tzv. služobnícke osady, v ktorých žili remeselníci vyrábajúci tovar pre potreby kráľovského dvora. Tieto osady mali špeciálne názvy, z ktorých mnohé sa zachovali dodnes, napr. Kováčová, Včeláre, Medovarci, Štitáre atď. Na výmenu tovaru a obchodovanie slúžili trhy, ktoré sa konávali už v 11. storočí na križovatkách ciest, v podhradiach, pri riečnych brodoch, a na mieste ktorých vyrastali trhové osady, z ktorých sa postupne vyvíjali mestá. Osady sa nazývali podľa dňa konania trhov (Plavecký Štvrtok, Dunajská Streda...). Hoci hospodárstvo bolo prevažne naturálne, už od r. 1020 sa v Uhorsku razili mince.

 

Územie Slovenska križovali viaceré obchodné cesty, ktoré slúžili diaľkovému obchodu, ktorý bol na našom území prevažne v rukách Židov a Izmaelitov. Bratislava, ako významné stredisko obchodu, ležala na križovatke obchodných ciest Jantárovej, ktorá spájala Jadran s Pobaltím a Podunajská, ktorá spájala západnú Európu so západnou Áziou. Ako obchodná cesta slúžil i Dunaj. Tzv. Česká cesta spájala juhozápadné Slovensko s Moravou a Čechami, ako aj s Ostrihomom a Budínom. Zo Slovenska sa do zahraničia vyvážalo hlavne víno, orechy, sušené ovocie, dobytok, kone atď. Od 14. storočia sa okrem vína a dobytku vyváža i meď a železo. Dovážali sa remeselnícke výrobky a luxusný tovar. K rozvoju a špecializácii remesiel dochádza v súvislosti s príchodom kolonistov z vyspelejších nemeckých oblastí a vznikom miest. Hospodárska konjunktúra 14. storočia priniesla v mestách rozmach a špecializáciu remeselnej výroby. K starším známym remeslám sa pridávajú súkenníci, tkáči, kožušníci, obuvníci, kolári, sedlári, klobučníci, medikováči, zlatníci atď. Remeselníci sa začínajú organizovať: vytvárajú remeselnícke bratstvá, ktoré mali za úlohu ochranu obchodných záujmov, no plnili i sociálne (starostlivosť o vdovy a siroty po členoch bratstva, podpora starých a chorých členov) a náboženské úlohy. Tieto bratstvá sa neskôr transformovali na cechy. Tie chránili záujmy svojich členov, obraňovali ich voči konkurencii cudzích majstrov, dbali na dodržiavanie kvality výrobkov, umožňovali zaškolenie učňov a tovarišov a podobne. Najstarší doklad o organizácii remeselníkov v mestách na Slovensku pochádza z r. 1307 z Košíc.

 

Z polovice 14. storočia pochádzajú i cenové limitácie pekárenských, obuvníckych a mäsiarskych výrobkov z Bratislavy. Významným stimulom pre rozvoj remesiel bolo udeľovanie trhových výsad panovníkom, špeciálny význam mali výročné trhy – jarmoky, ktoré sa konávali v mestách ako Bratislava, Žilina, Bardejov, Košice, Zvolen, či Trenčín. S prvými cechmi sa stretávame v 15. storočí v mestách, v ktorých bola vysoká koncentrácia remeselníkov rovnakého zamerania. Vo väčších mestách bolo už viac samostatných cechov, ktorým ich predpisy (štatúty alebo artikuly) schvaľovala mestská rada. V 15. storočí mestá získavajú i funkciu stredísk peňažného hospodárstva.


 

 

Slovenské banské mestá a baníctvo

 

Vznik banských miest bol spojený s rozvojom ťažby rúd, ryžovaním zlata a od konca 12. storočia povrchovou ťažbou (Rimavská Baňa) a hlbinným dolovaním striebra v okolí Banskej Štiavnice.

V 14. storočí sa už ťažili zlaté a strieborné rudy takmer zo všetkých ložísk, ktoré sa na Slovensku nachádzali. Ryžovanie zlata možno predpokladať na okolí potokov vari všetkých zlatonosných ložísk. Prevahu však už mala hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd z primárnych ložísk. Najväčší rozsah malo baníctvo v banskoštiavnickom rudnom revíre. Aj na okolí Banskej Bystrice sa už na viacerých miestach dobýjali rudy a zlato a striebro sa získavalo aj v okolí Pukanca a Novej Bane. Druhý najvýznamnejší rudný revír bol na Spiši, kde bola rozvinutá banská výroba najmä v Gelnici, Smolníku, Spišskej Novej Vsi a početných menších lokalitách ako Markušovce.

Boli známe náleziská aj na okolí Ružomberka, Ľupče, Hýb, Boce, Lovinobane, Cinobane aj v Diviackej doline (zlato). V Gemeri sa na viacerých miestach ťažila železná ruda, v Ardove olovo, ale na niektorých miestach aj zlato. V Rožňave sa ťažila najmä strieborná ruda. V Abovskej stolici sa ťažili strieborné a zlaté rudy v Jasove, Zlatej Idke a na viacerých miestach železné rudy. Zlatá ruda sa ťažila aj v Malých Karpatoch, pri Zlatých Moravciach a istotne aj na iných miestach.

Prirodzeným pokračovaním povrchového exploatovania rudných ložísk bol prechod na hlbinnú ťažbu, hoci v banskej výrobe vyvolával veľké komplikácie. Skladba rúd sa menila, čím vznikali problémy s ich zhutňovaním. Veľkým problémom bolo aj privádzanie čerstvého povetria na podzemné pracoviská. Najnepriaznivejším dôsledkom prechodu na hlbinnú ťažbu bolo ohrozovanie baní spodnou vodou. Kým bane neboli prihlboké, tento problém sa dal riešiť čerpaním, keď sa však množstvo spodných vôd zväčšilo, bolo treba hľadať iné riešenie. Z údolí sa k baniam začali raziť štôlne, ktorými voda odtekala prirodzeným spádom. Tieto odvodňovacie štôlne boli nazývané aj dedičné.