Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová



     Myšlienky osvietenstva, ktoré sa v druhej polovici 18. storočia rýchlo šírili medzi vzdelancami Habsburskej monarchie, ako aj reformné úsilie panovníkov Márie Terézie a predovšetkým Jozefa II. výrazne podporili proces národného uvedomovania Slovákov, ktorý prebiehal už počiatkov novoveku. S ideou ľudských práv a rovnosti medzi ľuďmi prišla na svet aj idea rovnosti medzi národmi a národných práv. V mnohonárodnostnom Uhorsku, kde vládnucu vrstvu tvorila prevažne maďarská šľachta, sa proces národného uvedomenia stal zároveň procesom národoobranným. Pokusy o obranu pred nacionálnou nenávisťou predstavovali tzv. apológie (obrany), ktoré vznikali v prvej polovici 18. storočia (J.B.Magin, S. Timon, M. Bel). Ich cieľom bolo dokázať starobylosť a autochtónnosť (autochtónny=pôvodný) Slovákov v Uhorsku. Slovenskí učenci skúmali etnogenézu Slovákov, snažili sa objasniť ich pôvod a obhájiť rovnoprávnosť s ostatnými národnosťami Uhorska. V r. 1780 vydal katolícky farár Juraj Papánek prvé súvislé dejiny Slovákov Historia gentis Slavae, kde sa snažil podať dejiny slovenského národa od biblických čias až po súčasnosť, pričom do veľkej miery používal fikciu (vytvoril menoslov slovenských kráľov, slovenský pôvod prisudzoval germánskym kmeňom, ktoré žili na našom území na prelome letopočtov atď). Vývin slovenskej národnosti a proces národného uvedomovania komplikovala jazyková nejednotnosť, ktorá mala základ v konfesionálnom rozdelení uhorských Slovákov. Postupne sa vykryštalizovali dva hlavné jazykové prúdy: pre evanjelikov bola bohoslužobným jazykom biblická čeština, do ktorej postupne preniklo veľa slovenských prvkov, čím vznikla tzv. slovakizovaná čeština.


     Centrom katolíckej vzdelanosti na Slovensku bola Trnavská univerzita, a preto je prirodzené, že príslušníci katolíckej inteligencie v najväčšej miere používali tzv. kultúrnu západoslovenčinu. Prvým pokusom o zavedenie kultúrnej západoslovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov bolo dielo osvietenského katolíckeho kňaza Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý v nej vytvoril niekoľko diel, predovšetkým prvý slovenský román René mládenca príhodi a skúsenosti (1783). Počas vlády Jozefa II. sa strediskom katolíckeho národného hnutia stal panovníkom založený Generálny seminár v Bratislave, kde sa kňazi venovali aj štúdiu jazyka ľudu, aby medzi ním mohli širiť osvetu. Tu sa stal prvým kodifikátorom spisovného slovenského jazyka oravský rodák Anton Bernolák (1762-1813). Bernolák použil ako základ spisovného jazyka kultúrnu západoslovenčinu, reč slovenských vzdelancov z prostredia Trnavskej univerzity.


      Odborný základ kodifikácie tvorilo dielo Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách, ktoré vyšlo v r. 1787. V spolupráci s kolegami v krátkej dobe pripravil Bernolák aj Slovenskú gramatiku, Etymológiu slovenských slov a Slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník. Bernolákovci na rozdiel od evanjelických vzdelancov považovali Slovákov za samostatný a samobytný slovanský kmeň. V r. 1792 založili v Trnave Slovenské učené tovarišstvo – spoločnosť, ktorá mala za úlohu šírenie osvietenských myšlienok v novom spisovnom jazyku.( Podobné učené spoločnosti a spolky, ktoré si dávali za cieľ šírenie vzdelanosti a osvety vznikali vtedy aj inde na Slovensku - Učená spoločnosť malohontská, Učená spoločnosť banského okolia - zakladali ich vzdelanci oboch konfesií.) Mimoriadne aktívnym členom bernolákovského okruhu bol tajomník Tovarištsva, katolícky farár pôsobiaci v obci Naháč, Juraj Fándly. Fándly bol nadšeným vydavateľom hospodárskych a prírodovedeckých prác (Piľní poľní a domajší hospodár, Včelár, Zelinkár atď.), ktorými chcel prinášať ľudu najnovšie poznatky o prírode, obrábaní pôdy, chove dobytka, pestovaní nových druhov rastlín a podobne. Koncom 18. storočia spolok pre nepriaznivú atmosféru v spoločnosti (kruté zúčtovanie s hnutím uhorských jakobínov, krvavá revolúcia vo Francúzsku), zanikol. V období osvietenstva sa národoobrodenecké hnutie šírilo aj medzi evanjelickými vzdelancami, ktorí zastávali koncepciu jedného československého kmeňa slovanského národa a ako spisovný jazyk používali slovakizovanú češtinu. V r. 1785 založil spisovateľ Ondrej Plachý Slovanskú spoločnosť (Societas Slavica); tá združovala národne cítiacich evanjelických vzdelancov, no po roku existencie zanikla. Centrum evanjelických národovcov od začiatku 19. storočia tvoril Ústav reči a literatúry českoslovanskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobil profesor Juraj Palkovič.

        Napoleonova porážka pri Waterloo r. 1815, Viedenský kongres a vznik Svätej aliancie priniesli v celej Európe reštauráciu starých pomerov. V Habsburskej monarchii mal moc pevne v rukách centralistický režim kancelára Klemensa L. Metternicha. Napriek jeho snahám sa však predovšetkým v prostredí nižšej šľachty, buržoázie a inteligencie presadili myšlienky demokratizácie a ústavnosti. V Uhorsku pritom táto pokroková vrstva maďarskej spoločnosti, zasiahnutá v celej Európe rozšíreným nacionalistickým hnutím, mala za cieľ vytvorenie nezávislého uhorského štátu, v ktorom by bol jednotiacim prvkom maďarský jazyk. Maďarizačné tendencie spôsobovali, že predstavitelia konfesionálne i koncepčne nejednotného slovenského národného hnutia boli nútení hľadať cesty k vzájomnému zblíženiu. Druhá generácia národných obrodencov medzi katolíckymi vzelancami pokračovala v diele A. Bernoláka a jeho spolupracovníkov. Významnou mierou k ich úsiliu prispel kanonik Jur Palkovič (menovec evanjelického profesora Palkoviča), ktorý za podpory ostrihomského arcibiskupa slovenského pôvodu Alexandra Rudnaia, vydal Bernolákov Slovník a preložil do bernolákovskej slovenčiny Bibliu. Nemenej významné je dielo básnika Jána Hollého (1785-1849), ktorý dokázal bohatosť a kultúrnosť slovenčiny okrem iného aj tým, že do nej preložil slávnu Vergíliovu Aeneidu. Sám sa stal autorom hrdinských eposov Svätopluk a Cyrilo-Metodiáda. Nová generácia národovcov nastúpila aj v evanjelickom hnutí: medzi jej nejvýznamnejších predstaviteľov patria Pavol Jozef Šafárik (1795-1861) a Ján Kollár (1793-1852). Obaja prijali myšlienku slovanskej vzájomnosti, národné hnutie Slovákov vnímali ako súčasť všeslovanského národného pohybu a nadviazali úzke kontakty s predstaviteľmi českého národného obrodenia, hlavne s Josefom Jungmannom. Obaja sú považovaní aj za súčasť národnoobrodeneckého procesu Čechov.


         P.J. Šafárik pôsobil ako profesor na pravoslávom gymnáziu v srbskom Novom Sade. Venoval sa jazykovednému a historickému bádaniu, ktorého výsledkami chcel podporiť myšlienky literárnej a národnej jednoty Čechov a Slovákov. Hoci výsledky jeho výskumu túto teóriu nepotvrdili, ostal stúpencom čsko-slovenskej jednoty a v r. 1833 sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil ako dejateľ českého obrodenia. Mimoriadnym prínosom pre slovenské dejiny a kultúru sú jeho Slovanské starožitnosti, prvá veľká kniha o kultúre a histórii Slovanov. Významnou osobnosťou národného hnutia v dvadsiatych rokoch 19. storočia bol Ján Kollár. Na Kollára hlboko zapôsobil jeho pobyt v Nemecku počas štúdií, kde sa v čisto nemeckých oblastiach stretol s pozostatkami slovanskej kultúry. Tieto dojmy spolu s maďarizačným tlakom, ktorý vnímal v Uhorsku, ho viedli k obavám o osudy slovenského národa. Kollár považoval všetkých Slovanov za jeden národ, ktorý sa delí na štyri kmene: ruský, poľský, československý a ilýrsky. V ďalšom delení týchto kmeňov videl oslabovanie slovanského národa, preto odmietal aj slovenčinu ako samostatný jazyk. Jednotu československého kemňa chcel upevniť slovakizovaním češtiny. Myšlienku slovanskej vzájomnosti vyjadril v básnickom diele Slávy dcéra. Vedecké vyjadrenie našla jeho koncepcia slovanského národa tvoreného štyrmi kmeňmi v práci O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slávskymi. Veľký podiel práce zanechal aj na poli národopisnom, čo potvrdzujú jeho zbierky Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku a Národné spievanky. Koncepcia slovanskej vzájomnosti, ktorá bola blízka aj bernolákovcom, ako aj zvýšený maďarizačný tlak, viedli k pokusom o zjednotenie slovenského národného hnutia. Na čele týchto snáh stál bernolákovec Martin Hamuljak, ktorý v r. 1826 založil v Pešti Slovenský čitateľský spolok Spočiatku v ňom pôsobil ako predseda J. Kollár, no pre nezhody ohľadom spisovného jazyka spolok opustil a na jeho miesto nastúpil Hamuljak, ktorý sa venoval hlavne vydavateľskej činnosti. Snahy o zjednotenie národného hnutia tak museli počkať na svoje naplnenie ešte niekoľko rokov.