Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová



     Myšlienky osvietenstva, ktoré sa v druhej polovici 18. storočia rýchlo šírili medzi vzdelancami Habsburskej monarchie, ako aj reformné úsilie panovníkov Márie Terézie a predovšetkým Jozefa II. výrazne podporili proces národného uvedomovania Slovákov, ktorý prebiehal už počiatkov novoveku. S ideou ľudských práv a rovnosti medzi ľuďmi prišla na svet aj idea rovnosti medzi národmi a národných práv. V mnohonárodnostnom Uhorsku, kde vládnucu vrstvu tvorila prevažne maďarská šľachta, sa proces národného uvedomenia stal zároveň procesom národoobranným. Pokusy o obranu pred nacionálnou nenávisťou predstavovali tzv. apológie (obrany), ktoré vznikali v prvej polovici 18. storočia (J.B.Magin, S. Timon, M. Bel). Ich cieľom bolo dokázať starobylosť a autochtónnosť (autochtónny=pôvodný) Slovákov v Uhorsku. Slovenskí učenci skúmali etnogenézu Slovákov, snažili sa objasniť ich pôvod a obhájiť rovnoprávnosť s ostatnými národnosťami Uhorska. V r. 1780 vydal katolícky farár Juraj Papánek prvé súvislé dejiny Slovákov Historia gentis Slavae, kde sa snažil podať dejiny slovenského národa od biblických čias až po súčasnosť, pričom do veľkej miery používal fikciu (vytvoril menoslov slovenských kráľov, slovenský pôvod prisudzoval germánskym kmeňom, ktoré žili na našom území na prelome letopočtov atď). Vývin slovenskej národnosti a proces národného uvedomovania komplikovala jazyková nejednotnosť, ktorá mala základ v konfesionálnom rozdelení uhorských Slovákov. Postupne sa vykryštalizovali dva hlavné jazykové prúdy: pre evanjelikov bola bohoslužobným jazykom biblická čeština, do ktorej postupne preniklo veľa slovenských prvkov, čím vznikla tzv. slovakizovaná čeština.


     Centrom katolíckej vzdelanosti na Slovensku bola Trnavská univerzita, a preto je prirodzené, že príslušníci katolíckej inteligencie v najväčšej miere používali tzv. kultúrnu západoslovenčinu. Prvým pokusom o zavedenie kultúrnej západoslovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov bolo dielo osvietenského katolíckeho kňaza Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý v nej vytvoril niekoľko diel, predovšetkým prvý slovenský román René mládenca príhodi a skúsenosti (1783). Počas vlády Jozefa II. sa strediskom katolíckeho národného hnutia stal panovníkom založený Generálny seminár v Bratislave, kde sa kňazi venovali aj štúdiu jazyka ľudu, aby medzi ním mohli širiť osvetu. Tu sa stal prvým kodifikátorom spisovného slovenského jazyka oravský rodák Anton Bernolák (1762-1813). Bernolák použil ako základ spisovného jazyka kultúrnu západoslovenčinu, reč slovenských vzdelancov z prostredia Trnavskej univerzity.


      Odborný základ kodifikácie tvorilo dielo Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách, ktoré vyšlo v r. 1787. V spolupráci s kolegami v krátkej dobe pripravil Bernolák aj Slovenskú gramatiku, Etymológiu slovenských slov a Slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník. Bernolákovci na rozdiel od evanjelických vzdelancov považovali Slovákov za samostatný a samobytný slovanský kmeň. V r. 1792 založili v Trnave Slovenské učené tovarišstvo – spoločnosť, ktorá mala za úlohu šírenie osvietenských myšlienok v novom spisovnom jazyku.( Podobné učené spoločnosti a spolky, ktoré si dávali za cieľ šírenie vzdelanosti a osvety vznikali vtedy aj inde na Slovensku - Učená spoločnosť malohontská, Učená spoločnosť banského okolia - zakladali ich vzdelanci oboch konfesií.) Mimoriadne aktívnym členom bernolákovského okruhu bol tajomník Tovarištsva, katolícky farár pôsobiaci v obci Naháč, Juraj Fándly. Fándly bol nadšeným vydavateľom hospodárskych a prírodovedeckých prác (Piľní poľní a domajší hospodár, Včelár, Zelinkár atď.), ktorými chcel prinášať ľudu najnovšie poznatky o prírode, obrábaní pôdy, chove dobytka, pestovaní nových druhov rastlín a podobne. Koncom 18. storočia spolok pre nepriaznivú atmosféru v spoločnosti (kruté zúčtovanie s hnutím uhorských jakobínov, krvavá revolúcia vo Francúzsku), zanikol. V období osvietenstva sa národoobrodenecké hnutie šírilo aj medzi evanjelickými vzdelancami, ktorí zastávali koncepciu jedného československého kmeňa slovanského národa a ako spisovný jazyk používali slovakizovanú češtinu. V r. 1785 založil spisovateľ Ondrej Plachý Slovanskú spoločnosť (Societas Slavica); tá združovala národne cítiacich evanjelických vzdelancov, no po roku existencie zanikla. Centrum evanjelických národovcov od začiatku 19. storočia tvoril Ústav reči a literatúry českoslovanskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobil profesor Juraj Palkovič.

        Napoleonova porážka pri Waterloo r. 1815, Viedenský kongres a vznik Svätej aliancie priniesli v celej Európe reštauráciu starých pomerov. V Habsburskej monarchii mal moc pevne v rukách centralistický režim kancelára Klemensa L. Metternicha. Napriek jeho snahám sa však predovšetkým v prostredí nižšej šľachty, buržoázie a inteligencie presadili myšlienky demokratizácie a ústavnosti. V Uhorsku pritom táto pokroková vrstva maďarskej spoločnosti, zasiahnutá v celej Európe rozšíreným nacionalistickým hnutím, mala za cieľ vytvorenie nezávislého uhorského štátu, v ktorom by bol jednotiacim prvkom maďarský jazyk. Maďarizačné tendencie spôsobovali, že predstavitelia konfesionálne i koncepčne nejednotného slovenského národného hnutia boli nútení hľadať cesty k vzájomnému zblíženiu. Druhá generácia národných obrodencov medzi katolíckymi vzelancami pokračovala v diele A. Bernoláka a jeho spolupracovníkov. Významnou mierou k ich úsiliu prispel kanonik Jur Palkovič (menovec evanjelického profesora Palkoviča), ktorý za podpory ostrihomského arcibiskupa slovenského pôvodu Alexandra Rudnaia, vydal Bernolákov Slovník a preložil do bernolákovskej slovenčiny Bibliu. Nemenej významné je dielo básnika Jána Hollého (1785-1849), ktorý dokázal bohatosť a kultúrnosť slovenčiny okrem iného aj tým, že do nej preložil slávnu Vergíliovu Aeneidu. Sám sa stal autorom hrdinských eposov Svätopluk a Cyrilo-Metodiáda. Nová generácia národovcov nastúpila aj v evanjelickom hnutí: medzi jej nejvýznamnejších predstaviteľov patria Pavol Jozef Šafárik (1795-1861) a Ján Kollár (1793-1852). Obaja prijali myšlienku slovanskej vzájomnosti, národné hnutie Slovákov vnímali ako súčasť všeslovanského národného pohybu a nadviazali úzke kontakty s predstaviteľmi českého národného obrodenia, hlavne s Josefom Jungmannom. Obaja sú považovaní aj za súčasť národnoobrodeneckého procesu Čechov.


         P.J. Šafárik pôsobil ako profesor na pravoslávom gymnáziu v srbskom Novom Sade. Venoval sa jazykovednému a historickému bádaniu, ktorého výsledkami chcel podporiť myšlienky literárnej a národnej jednoty Čechov a Slovákov. Hoci výsledky jeho výskumu túto teóriu nepotvrdili, ostal stúpencom čsko-slovenskej jednoty a v r. 1833 sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil ako dejateľ českého obrodenia. Mimoriadnym prínosom pre slovenské dejiny a kultúru sú jeho Slovanské starožitnosti, prvá veľká kniha o kultúre a histórii Slovanov. Významnou osobnosťou národného hnutia v dvadsiatych rokoch 19. storočia bol Ján Kollár. Na Kollára hlboko zapôsobil jeho pobyt v Nemecku počas štúdií, kde sa v čisto nemeckých oblastiach stretol s pozostatkami slovanskej kultúry. Tieto dojmy spolu s maďarizačným tlakom, ktorý vnímal v Uhorsku, ho viedli k obavám o osudy slovenského národa. Kollár považoval všetkých Slovanov za jeden národ, ktorý sa delí na štyri kmene: ruský, poľský, československý a ilýrsky. V ďalšom delení týchto kmeňov videl oslabovanie slovanského národa, preto odmietal aj slovenčinu ako samostatný jazyk. Jednotu československého kemňa chcel upevniť slovakizovaním češtiny. Myšlienku slovanskej vzájomnosti vyjadril v básnickom diele Slávy dcéra. Vedecké vyjadrenie našla jeho koncepcia slovanského národa tvoreného štyrmi kmeňmi v práci O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slávskymi. Veľký podiel práce zanechal aj na poli národopisnom, čo potvrdzujú jeho zbierky Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku a Národné spievanky. Koncepcia slovanskej vzájomnosti, ktorá bola blízka aj bernolákovcom, ako aj zvýšený maďarizačný tlak, viedli k pokusom o zjednotenie slovenského národného hnutia. Na čele týchto snáh stál bernolákovec Martin Hamuljak, ktorý v r. 1826 založil v Pešti Slovenský čitateľský spolok Spočiatku v ňom pôsobil ako predseda J. Kollár, no pre nezhody ohľadom spisovného jazyka spolok opustil a na jeho miesto nastúpil Hamuljak, ktorý sa venoval hlavne vydavateľskej činnosti. Snahy o zjednotenie národného hnutia tak museli počkať na svoje naplnenie ešte niekoľko rokov.

      Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia sa v Európe znovu prejavila kríza absolutizmu. Revolučná vlna zasiahla Francúzsko, Nemecko, Taliansko i Poľsko. V r. 1831 vypuklo roľnícke povstanie na východe Slovenska. Jeho bezprostrednou príčinou bola epidémia cholery, ktorá sa k nám rozšírila z Poľska a Ruska, no skutočná, hlboká príčina tkvela v zlých ekonomických a sociálnych podmienkach poddaných, ktoré boli umocnené hospodárskou zaostalosťou východoslovenských stolíc a mimoriadne zlou úrodou. Potreba politických a ekonomických reforiem, predovšetkým riešenie roľníckej otázky, sa stala hlavnou témou zasadania Uhorského snemu v r. 1832-36. Na čele uhorských reformných snáh stál gróf Štefan Sečéni. Sečéni, ktorý bol veľkým obdivovateľom Anglicka, si uvedomoval nutnosť zmeny feudálneho systému, predovšetkým zrušenia šľachtických výsad a zlepšenia postavenia poddaných. Podporoval vedu a výskum. Aktívne sa podieľal na rozvoji infraštruktúry a modernizácii uhorského hospodárstva. V národnostnej otázke zastával umiernenejšie stanovisko ako predstavitelia liberálneho hnutia, ktoré sa sformovalo na Uhorskom sneme pod vedením Lajoša Košúta. Košútovi stúpenci zastávali ideu jednotného politického uhorského národa, ktorého jazykom mala byť maďarčina. Presadzovali zavedenie maďarčiny ako jediného úradného jazyka na všetkých stupňoch štátnej správy a snažili sa o jej zavedenie do škôl. Pod vplyvom medzinárodných i domácich udalostí došlo k novej aktivzácii slovenského národného hnutia. V polovici tridsiatych rokov sa na Evanjelickom lýceu v Bratislave sformovala nová generácia obrodencov, ktorá dnes nosí meno podľa svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa Ľudovíta Štúra – štúrovci. Ľudovít Štúr (1815-1856) pochádzal z evanjelickej učiteľskej rodiny z Uhrovca. Študoval na nižšom gymnáziu v Rábe, odtiaľ po dvoch rokoch prešiel na Evanjelické lýceum do Bratislavy. Bol žiakom profesora Juraja Palkoviča, ktorý prednášal na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej, pri ktorej od r. 1827 pôsobila študentská Spoločnosť česko-slovanská. Štúr sa stal členom Spoločnosti čoskoro po príchode do Bratislavy a ako vynikajúci a aktívny študent sa r.1835 stal jej podpredsedom (predsednícke miesto musel zastávať profesor). Svojou činorodou aktivitou si získal mnohých stúpencov, z ktorých neskôr boli najvplyvnejšími Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) a Michal Miloslav Hodža (1811-1870). V apríli roku 1836 uskutočnili niektorí členovia Spoločnosti výlet na Devín, kde po spomienkach na históriu Veľkej Moravy prijali k svojmu menu druhé, slovanské meno (Štúr si vybral meno Velislav) a zložili prísahu vernosti národu. Od r. 1836 Štúr pôsobil aj ako zástupca prof. Palkoviča a a prednášal českú a poľskú gramatiku a dejiny. Keď po skončení zasadania Uhorského snemu v tom istom roku zazneli protestné hlasy, vláda reagovala rozpustením študentských spolkov, čo viedlo aj k zániku Spoločnosti česko-slovanskej (nakrátko ju nahradil tajný študentský spolok Vzájomnosť). V r. 1838 Štúr odišiel na dvojročné štúdium do Nemecka, kde sa na univerzite v Halle vzdelával vo filozofii, histórii, teológii a jazykovede. Po návrate v r. 1840 sa uchádzal o miesto námestníka prof. Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej, no narážal na prekážky zo strany nového evanjelického generálneho inšpektora grófa Zaia, ktorý bol tvrdým stúpencom maďarizácie. Hoci Štúrovi bolo nakoniec umožnené prednášať, on i jeho stúpenci si uvedomovali silnejúci maďarizačný tlak a pokúsili sa obrátiť na panovníka so žiadosťou o zásah. V júni 1842 odovzdala slovenská delegácia kancelárovi Metternichovi Slovenský prestolný prosbopis, ktorý protestoval proti maďarizácii verejného života a obsahoval aj skromné jazykové a kultúrne požiadavky. Panovnícky dvor na Prosbopis nereagoval, no na maďarskej strane vyvolal veľké pohoršenie. Keďže Prosbopis bol evanjelickou záležitosťou, prejednával ho evanjelický konvent a slovenskí obrodenci sa ocitli pod paľbou kritiky z maďarskej strany. Štúr reagoval na situáciu vydaním obranného spisu Žaloby a ponosy Slovákov, ozvali sa aj ďalší národovci. Maďarizačný tlak nakoniec spôsobil, že si štúrovci uvedomili nutnosť zjednotenia slovenského národného hnutia, opustili ideu jednotného československého kmeňa a priklonili sa k myšlienke svojbytného slovenského národa, ktorého základným atribútom bol spisovný slovenský jazyk. Ľudovít Štúr za základ spisovného jazyka vybral pre jeho čistotu, rozšírenosť a zrozumiteľnosť stredoslovenské nárečie. Vo februári 1843 sa na Hurbanovej fare v Hlbokom Štúr, Hurban a Hodža dohodli na pravidlách nového spisovného jazyka, v júli navštívili v Dobrej Vode Jána Hollého, ktorý ako najväčšia autorita bernolákovcov súhlasil so zavedením štúrovskej slovenčiny. Štúr napísal jazykovedný spis zdôvodňujúci kodifikáciu spisovnej slovenčiny Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a vypracoval slovenskú gramatiku nazvanú Nauka reči slovenskej (vyšli v r. 1846). Myšlienka štúrovskej slovenčiny získala priaznivý ohlas u bernolákovcov, no narazila na odpor u starších evanjelických predstaviteľov národného hnutia, predovšetkým u Jána Kollára. Činnosť štúrovcov sa nestretla ani s pochopením evanjelickej vrchnosti a Štúr prišiel o učiteľské miesto na lýceu, čo malo za následok protestný odchod 22 študentov z lýcea. V roku 1844 sa v Liptovskom Mikuláši konalo prvé valné zhromaždenie spolku Tatrín, ktorý vznikol na podoru šírenia nového spisovného jazyka a kultúry a vzdelanosti slovenského národa. Práve na jeho pôde došlo na jeho 4. zasadnutí v Čachticiach r.1847 ku konečnej dohode medzi bernolákovcami a štúrovcami o podobe slovenského spisovného jazyka. Štúrovci neboli zameraní len na národnostnú otázku, ale podobne ako maďarskí reformátori, si uvedomovali nutnosť zmeny politického a hospodárskeho systému krajiny. Ich cieľom bolo pozdvihnúť úroveň ľudu; zakladali nedeľné školy pre dospelých, ktoré poskytovali negramotným jednoduchým ľuďom základné vzdelanie, snažili sa v ľuďoch vzbudzovať záujem o verejné veci, vytvárali tzv. spolky striezlivosti, ktorých úlohou bolo odpútať ľudí od pitia a šíriť poznatky o škodlivosti alkoholu. V r. 1845 začal Štúr vydávať prvé politické noviny Slovákov: Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatranskí. Noviny vychádzali dvakrát týždenne a Štúr v nich propagoval myšlienky demokratizácie a modernizácie Uhorska. V článku Kde leží naša bieda poukázal na nutnosť riešenia roľníckej otázky a reformy feudálneho systému. Koncom roku 1847 sa Štúr stal poslancom Uhorského snemu za kráľovské mesto Zvolen. Tu predniesol v decembri slovenský politický program, ktorý zverejnili Slovenskje národňje novini. Štúrovci požadovali zrušenie poddanstva, rovnosť pred zákonom a zaručenie základných národných práv pre Slovákov. Do revolučného diania rokov 1848/49 tak slovenský národ vstupoval zjednotený, s uceleným, pokrokovým politickým programom.


Otázky:

  1. Čo bolo cieľom apológií, ktoré vznikali v prvej polovici 18. stoorčia?

  2. Čo bolo príčinou jazykovej nejednotnosti národného hnutia?

  3. Kto sa prvý pokúsil kodifikovať spisovný slovenský jazyk?

  4. Popíš základné dielo a činnosť A. Bernoláka.

  5. Kto boli najvýznamnejší predstavitelia druhej generácie evanjelických národovcov?

  6. Ako chápal Ján Kollár pojem slovanského národa?

  7. Pri akej škole existovala Katedra reči a literatúry česko-slovanskej?

  8. Aké boli požiadavky Slovenského prestolného prosbopisu?

  9. Ako prebehla štúrovská kodifikácia spisovného jazyka?

  10. Na akú činnosť sa zameriavali štúrovci medzi ľudom?

  11. Aký bol slovenský politický program v predvečer revolúcie 1848/49?


Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007