Slovenská humanistická a renesančná literatúra sa vyvíjala vo veľmi búrlivom období. Charakterizoval ho sociálny útlak, neustále turecké vpády, drancovanie žoldnierskych vojsk vysielaných proti Turkom, udomácňovanie náboženskej reformácie, protireformačné náboženské boje a protihabsburské povstania uhorskej  šľachty.

Humanizmus a renesancia sa na Slovensku v dosť nevýraznej forme, lebo nemohli nájsť oporu v slabo vyvinutom meštianstve. Pestovali sa najmä v cirkevných y šľachtických kruhoch, ktoré ich prispôsobovali svojmu mysleniu, potrebám a vkusu. Na charakter humanizmu a renesancie napokon vplývala náboženská reformácia.

V slovenskej literatúre sa uplatňoval predovšetkým latinský literárny humanizmus. Jeho hlavným cieľom bolo obsahové a formálne napodobňovanie antických autorov.

Oveľa skromnejšie bola zastúpená literárna renesancia. V podstate sa obmedzovala na niektoré renesančné črty (napr. zobrazovanie skutočných osobných citov a nálad, na zachytenie zmyslového vzťahu k pozemskému životu a na zrozumiteľný literárny jazyk – slovakizovanú češtinu.

Slovenský humanizmus a renesancia napokon dostávali svetský charakter. Závažnú úlohu v tomto procese zohrala latinská humanistická poézia i odborná próza a renesančná poézia i veršovaná dráma, ktoré boli písané slovakizovanou češtinou. Najväčší rozmach dosiahla latinská humanistická poézia. Umelecky vyššie stála renesančná poézia a veršovaná dráma v slovakizovanej češtine (napr. historické piesne, didakticko-reflexívna lyrika, satirické básne, ľúbostná lyrika a časť duchovnej lyriky a drámy.

Slovenská humanistická a renesančná literatúra sa vyvíjala v troch fázach:

  1. začiatky (1500-1540)
  2. rozkvet (1540-1620)
  3. doznievanie v manierizme (1620-1650)

Rovnakými vývinovými etapami prešla napokon aj renesančná poézia v slovakizovanej češtine.

 

1. vývinová fáza (1500-1540):

Má duchovný aj piesňový charakter. Prvým textom je svetská historická pieseň  Píseň o bitve moháčské, ktorá je českého pôvodu a spieva sa v nej o porážke uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči.

V tomto období šlo vo svetskej i v duchovnej poézii iba o objektívnu poéziu: o svetskú epickú historickú pieseň a o duchovnú lyriku všeobecného, neosobného charakteru. Osobnú intímnu lyriku so zložitejšou formou, metrickou schémou vytvorila až subjektívna svetská a duchovná poézia.

 

2. vývinová fáza (1540-1620):

Písanie duchovnej poézie mierne prevažuje nad tvorbou svetskej poézie. Subjektívna poézia vytvorila osobnú, intímnu lyriku. Vznikli piesne o niektorých zámkoch: Písňe o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíně a Zvoleně, historická pieseň – Píseň o sigetském zámku.

 

Skutočnú osobnú intímnu lyriku reprezentuje až ľúbostná lyrika: osem anonymných ľúbostných piesní (začiatok 17.stor.). Na začiatku slovenskej renesančnej ľúbostnej poézie však stojí anonymná epická pieseň: rytierska veršovaná romanca (druhá polovica 16.stor.).

Rytierska veršovaná romanca Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisáre dcére (Siládi a Hadmáži, 1560), pochádza od neznámeho speváka (jokulátora, igrica), ktorý ju zložil ako „kroniku“ – ľúbostnú hrdinskú, dobrodružnú a exotickú „krásnu históriu“. Ospieval v nej osudy uhorských šľachticov Michala Siládiho a Václava Hadmážiho, ktorých vyslobodila z tureckého žalára v Konstantinopole krásna sultánova dcéra. Siládi a Hadmáži boli skutočnými historickými osobami. Dej celého príbehu je však výplodom umeleckej fantázie v duchu obľúbených „krásnych histórií“.

V romanci sa uplatňuje úsilie o vyjadrenie renesančného individualizmu a o vytvorenie individuálnych portrétov. Preto ani neexistuje ostrá hranica medzi kresťanským (uhorským) a pohanským (tureckým) svetom (napr. láska tureckej panny a uhorského šľachtica). Prirodzene uhorský svet reprezentuje predovšetkým svet ušľachtilých hrdinov.

Romanca je v podstate epická skladba, ale nechýbajú jej ani lyrické momenty (napr. lyrický monológ sultánovej dcéry Želím se velmi). Vyznačuje sa dynamickým, dramaticky vystupňovaným dejovým spádom (bitka šľachticov s tureckými prenasledovateľmi a ich súboj o sultánovu dcéru).

Skladba uvádza do slovenskej poézie vyspelejšiu veršovú formu so zložitejšou strofou, metrickým pôdorysom a metrickou schémou. Štylistické prostriedky sú jednoduché, ale veľmi emocionálne. Hyperbolizujúce epitetá vyjadrujú renesančnú radosť z krásy, najmä epitetami krásny a pekný (o krásnej veci, o krásnej panne, krásné oči, prepeknú notu, v pekném paláce, prepeknú tvár).

 

Osem anonymných ľúbostných piesní je zapísaných v Kódexe Jána Jóba Fanchaliho. Kódex bol nazvaný podľa odpisovateľa Jána Jóba Fanchaliho, prosieckeho zemana a kancelárskeho alebo hospodárskeho úradníka v službách Juraja Thurzu. Autora alebo autorov piesní nepoznáme. Dá sa vyčítať len meno Daniel (Lilium kvítí sadila) a meno Adam (Ach, potešení mé roztomilé). Piesne majú charakter kurtoáznej (dvornej) a galantnej lyriky. Poukazujú na románske (hlavne talianske), ale i domáce literárne tradície. Sú predobrazom ďalšieho vývinu slovenskej ľúbostnej poézie. V piesňach ide predovšetkým o lyrické monologické ľúbostné lamenty (náreky). Opustená milenka vyslovuje erotickú túžbu za milencom (Bože, požal toho smútku žalostného). Milenec sa lúči s falošnou milenkou (Ach, potešení mé roztomilé), sťažuje si na ľudskú závisť (Mysel, serdce k Bohu ja mám, Pane Bože milý, toběť se žaluji) a vyznáva sa z lásky na prvý pohľad (Lilium kvítí sadila). V lyrických dialogických ľúbostných lamentoch sa milenci ubezpečujú o vernej láske, ktorú chce zrušiť ľudská zloba (Darovals´mne, Bože), ale aj nútený vydaj za nemilovaného boháča (Mejž ty lítost, má najmilší, na serdce moje). Celkom osve stojí erotická alegorická pieseň (Pán otec, pani matka).

Renesančná úcta k ľudskej osobnosti sformovala v ľúbostnej poézii autonómnosť lásky, v ktorej sa mohla naplno uplatniť individualistická emancipácia ľúbostných vzťahov. Autonómnosť a emancipácia sa prejavujú silným erotickým senzualizmom u milencov aj mileniek (Darovals´mne, Bože, Bože, požal toho smútku žalostného) a vyzdvihovaním ľúbostných citov nad rodinné vzťahy a nad bohatstvo (Mejž ty lítost, má najmilší, na serdce moje). Vytvorili typ milenky, ktorá sa aktívne usiluje o ľúbostnú sebarealizáciu (Bože, požal toho smútku žalostného): Prileť, nemeškej, ptáčku  -

                                        Pokad babou nebude,

                                       milosti užívaj!

V renesančných ľúbostných piesňach prežívajú prvky stredovekej trubadúrskej ľúbostnej koncepcie. Zaradili sa vhodne do renesančného ideovo-umeleckého systému, v ktorom sa milenka nezobrazuje len ako nedostižný sen trubadúrskej túžby (láska k vydatej žene), ale aj ako objekt realizovateľnej túžby (láska k slobodnej žene). Medzi takéto prvky patrí chápanie podstaty lásky ako bolesti a utrpenia, ktoré sú zdrojom vyššej rozkoše (Ach, potešení mé roztomilé), zobrazovanie ľúbostného citu ako rany zapríčinenej  „smrteľnou“ strelou (Pane Bože milý, toběť se žaluji), stotožňovanie lásky so životom a voľba smrti za stratu lásky, udávanie príčin ľúbostného zármutku a rozlúčenia – citové ochladnutie, sokovia a ľudská závisť, hyperbolizovanie lásky a glorifikovanie, až zbožštenie predmetu lásky ako prameňa potešenia a idolu krásy a dokonalosti, vazalský vzťah mileneckej dvojice vyjadrený obrazom milenky ako panej milenca a predovšetkým vernej služby milenca milenke Lilium kvítí sadila), zdôrazňovanie vernej a úprimnej lásky, ba aj štylizovanie autora do prózy trubadúra. S glorifikovaním milencov a s vyzdvihovaním vernej lásky súvisia aj sociálne momenty. Milenka sa cení väčšmi ako zlato a láska väčšmi ako bohatstvo.

Niektoré tradičné prvky poukazujú na stredovekú vagantskú poéziu (zarámovanie ľúbostného príbehu do májovej prírody v piesni Lilium kvítí sadila.