Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 
 
V roku 1875 nastúpila v Uhorsku k moci liberálna vláda Kálmana Tiszu (vládla v rokoch 1875 -1890).

Kálman Tisza

Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d7/Tisza_K%C3%A1lm%C3%A1n_Horowitz.jpg/225px-Tisza_K%C3%A1lm%C3%A1n_Horowitz.jpg


Kálman Tisza (1830-1902) je rozporuplnou osobnosťou uhorskej politiky druhej polovice 19. storočia. V mladosti sa nadchol pre myšlienky uhorskej revolúcie a ako politik presadzoval hospodárske a spoločenské zmeny, ktoré mali Uhorsko vymaniť z feudálnej zaostalosti a pozdvihnúť ho na úroveň vyspelých európskych krajín. Preto podporoval industrializáciu krajiny; výstavbu tovární, budovanie železničnej siete, zreformoval daňový systém, skonsolidoval verejné financie, reformou verejnej správy vytvoril efektívnu centralizovanú vládu. Jeho meno sa však spája s politikou tvrdej maďarizácie a neúnosného národnostného útlaku, rovnako ako aj s posilnením vplyvu maďarskej vysokej šľachty na politický život krajiny. Ani vláda Kálmana Tiszu, ani vlády jeho nástupcov Wekerleho a Bánffyho, nerešpektovali národnostný zákon z r. 1868, ktorý (ak by sa dodržiaval) by dával aspoň aký-taký priestor keď už nie k rozvoju nemaďarských národností, tak aspoň k zabráneniu ich úplnej asimilácii. To však nebolo cieľom uhorských vlád. Manipuláciou volieb (voľby boli verejné, odohrávali sa za asistencie polície, na voličov, ktorých bolo aj tak málo, bol vykonávaný hrubý nátlak) sa im podarilo dosiahnuť, že do uhorského snemu roky neboli zvolení žiadni zástupcovia, preto r. 1884 vyhlásila Slovenská národná strana (tú po smrti Viliama Paulínyho-Tótha r. 1877 viedol Pavol Mudroň) politickú pasivitu a až do konca storočia sa nezúčastňovala na voľbách.


Pavol Mudroň

Zdroj: http://www.nasaadvokacia.sk/advokati/pavel_mudron2.jpg


Uhorské vládnuce vrstvy využívali túto pasivitu slovenského národného hnutia a od začiatku 80. rokov začali vykonávať koordinovaný maďarizačný tlak. Veľkú úlohu pritom zohrala brožúra zvolenského župana Bélu Grünwalda Felvidék z r. 1878.

Pod jej vplyvom vznikali v Hornom Uhorsku osvetové spolky, ktorých cieľom bolo šírenie maďarského jazyka a maďarského vlasteneckého ducha. Z týchto spolkov sa smutne preslávil najmä Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), založený r. 1883 v Nitre. Spolok (finančne dotovaný štátom) zakladal v obciach so slovenskou väčšinou maďarské škôlky, ľudové knižnice a maďarské kultúrne spolky. Zadarmo rozdával učebnice v maďarčine, finančne motivoval učiteľov, ktorí sa zaslúžili o šírenie maďarčiny, organizoval kultúrne predstavenia i vzdelávacie kurzy propagujúce maďarský jazyk. Spolok vydával i vlastné noviny, no jeho činnosť sa nestretala so záujmom a časom bol nútený pozastaviť činnosť. V roku 1885 z iniciatívy vlády vznikol Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý svoju činnosť realizoval v slovenskom jazyku a za cieľ si nekládol otvorenú maďarizáciu, ale zvyšovanie duchovnej a mravnej úrovne slovenského ľudu. Jeho pôsobnosť bola predovšetkým na vidieku, no ani jeho činiteľom sa nepodarilo naplniť maďarizačné ciele a zabrániť českému vplyvu, ktorý sa na prelome storočí podieľal na oživení slovenského politického hnutia.

Po zániku Novej školy bola Slovenská národná strana jediným politickým predstaviteľom slovenského národného hnutia. Od r. 1884 sa však stiahla do politickej pasivity a národný život zostal roztrieštený v niekoľkých centrách. V Martine, kde vychádzali Národné noviny sa po zrušení Matice slovenskej ozývali hlasy o potrebe založiť inštitúciu, ktorá by sa (po skonfiškovaní matičných zbierok) okrem iného zaoberala aj zbieraním a opatrovaním národných literárnych pamiatok. Na podnet podpredsedu sa začalo uvažovať o postavení novej budovy. Správny výbor pre výstavbu Národného domu sa v Martine vznikol r. 1887 pod vedením advokáta a politika Matúša Dulu. Výbor požiadal slovenskú verejnosť o finančnú pomoc. Martinskí advokáti zostavili projekt stavby ako súkromno-podnikateľskú vec, čo znamenalo, že v prípade zákazu spolku sa nemohol jeho majetok (budova) zhabať, ako sa to stalo s prvou matičnou budovou.

 
Národný dom v Martine

Zdroj: http://infovekacik.infovek.sk/2007-oktober/mesta/divadlo.jpg


Od r. 1893 pôsobila v Martine i Slovenská muzeálna spoločnosť pod vedením Andreja Kmeťa. Spoločnosť združovala záujemcov o zbieranie, zhromažďovanie, odborné opatrovanie a sprístupňovanie pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry Slovákov. Jej hlavným cieľom bolo založenie národného múzea, knižnice a organizovanie výskumnej vlastivednej a muzeologickej činnosti. Nahrádzala tiež činnosť zrušenej Matice slovenskej. Popri Martine sa centrum slovenského národného hnutia vytvorilo i v Trnave, kde už od r. 1870 pôsobil Spolok sv. Vojtecha, založený Andrejom Radlinským. Spolok vydával kalendáre, náboženské a vzdelávacie tlačoviny, pod vedením Martina Kollára tu vychádzali Katolícke noviny. Ďalšie centrum sa vytvorilo v Ružomberku, kde pôsobil vydavateľKarol Salva, ktorý v rokoch 1885-97vydával pedagogický časopis Dom a škola. Hlavnou úlohou tohto časopisu boli akcie za zachovávanie a udržiavanie zvyšku základných slovenských konfesionálnych škôl, v ktorých sa ešte, aj to nie všade, udržala ako vyučovacia reč slovenčina. Dom a škola patril medzi časopisy, ktoré u nás propagovali česko-slovenskú vzájomnosť. Pre svoj postoj ku konzervatívnym národným kruhom v Martine upadol do nemilosti predstavenstva Slovenskej národnej strany, vedenej Svetozárom Hurbanom Vajanským. Salva bol i redaktorom Priateľa dietok - detského časopisu, ktorý vychádzal v Martine. Salva sa tiež pokúšal vytvoriť v Ružomberku nové národné stredisko opozičné proti Martinu, reprezentované aj literárnym časopisom Slovenské besedy.

Nepriaznivá národnostná situácia v Uhorsku sa zhoršila po podpísaní dvojspolkového spojenectva medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom r. 1879. Silnejší nemecký partner zasahoval do vnútorných záležitostí Rakúsko-Uhorska a podporoval centralizačné a maďarizačné snahy uhorských vládnucich vrstiev. Východisko z neľahkej situácie hľadali predstavitelia nášho národného hnutia v spojenectve s ostatnými slovanskými národmia v spolupráci s utláčanými nemaďarskými národnosťami Uhorska.

Svetozár Hurban Vajanský

Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/46/vajansky1.main.jpg

 
Martinské centrum na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským upieralo svoje nádeje na Rusko (Vajanského zbierka Tatry a more) ako na najmocnejší slovanský národ. Toto pasívne očakávanie vyslobodenia zo strany silnejšieho partnera nazývame politickým mesianizmom. Fenomén politického mesianizmu bol v slovenskej politike prítomný až do prvej svetovej vojny. Reálnejšie bolo spojenectvo s českým národom, ktorý mal v rakúskej časti monarchie neporovnateľne lepšie možnosti národného rozvoja ako Slováci. Medzi českou inteligenciou sa vytvorila silná skupina tzv. slovakofilov (Rudolf Pokorný, Alois Jirásek, Rudolf Pilát, Josef Rotnágl, Karel Kálal), ktorí upozorňovali českú verejnosť na násilnú maďarizáciu v Uhorsku a organizovali pomoc pre Slovákov.

Stáli pri založení Detvana (1882), slovenského akademického spolku v Prahe, ktorý veľkou mierou prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov a oboznamoval českú verejnosť so slovenskou kultúrou a so slovenským životom. 7. mája 1896 v Prahe členovia spolku Detvan a českí slovakofili založili Česko-slovanskú jednotu, ktorá mala za cieľ posilniť slovanské povedomie Čechov a Slovákov. Jej trojtisícová členská základňa však bola tvorená prevažne Čechmi a iba 150 Slovákmi. Úlohou jednoty bolo organizovanie česko-slovenskej spolupráce a českej pomoci Slovensku. Hoci slovakofili zohrali pri obrane slovenského národa pozitívnu úlohu, objavovali sa u nich už prežité a nerealizovateľné snahy o návrat k literárnej a jazykovej jednote Čechov a Slovákov, ktoré v českej verejnosti pretrvávali i počas prvej ČSR. Výsledkomspolupráce nemaďarských národov Uhorska bol Národnostný kongres, ktorý sa konal v auguste 1895 v Budapešti. Bola to najväčšia spoločná akcia Slovákov, Srbov a Rumunov. Z vyše 600 delegátov kongresu bolo asi 200 Slovákov, ktorých viedol P. Mudroň. Kongres odmietol veľkomaďarskú ideu, žiadal zrušiť národnostný zákon, uzákoniť rovnosť národov, úradovanie v obciach a župách v materinských jazykoch, školskú a cirkevnú autonómiu pre každú národnosť, vymenovanie ministra za každú národnosť, zavedenie všeobecného volebného práva, dodržiavanie základných občianskych práv. Kongres zvolil 12-členný národnostný výbor, ktorý mal koordinovať spoluprácu utláčaných národov Uhorska a informovať domácu i svetovú verejnosť o národnej situácii v krajine. Kongres vzbudil v zahraničí značný ohlas, na čo vláda zareagovala zvýšeným prenasledovaním nemaďarských politikov. Uhorská vláda využila na zosilnenie národnostného útlaku aj tzv. milenárne oslavy (oslavy tisícročného príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny); okrem iného r. 1898 vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého obce mohli mať len jeden úradný názov, čo v praxi spôsobovalo pomaďarčovanie názvov miest a obcí.

Koncom 19. storočia dochádza pod vplyvom hospodárskych a spoločenských zmien (vnútropolitická kríza v Habsburskej monarchii, oslabenie dualistického systému, vzrast napätia medzi oboma časťami monarchie) k oživeniu slovenského národného hnutia a zároveň k jeho diferenciácii. Mladá, nastupujúca generácia národovcov odsudzovala politickú pasivitu a naivnú orientáciu na Rusko, ktorú presadzovali predstavitelia SNS v Martine.

Dochádza k aktivizácii slovenských katolíckych vzdelancov, ktorí našli svoje pôsobisko v novovzniknutej Uhorskej ľudovej strane. Táto strana sa orientovala na prácu medzi ľudom a na zakladanie hospodársko-sociálnych a nábožensko-kultúrnych spolkov a v národnostnej otázke spočiatku zaujímala zmierlivý postoj, čím si získala podporu slovenského národne uvedomelého kléru. V r. 1897 začali slovenskí kňazi združení v strane vydávať pod vedením Antona Bieleka a Andreja HlinkuĽudové noviny.

 
Andrej Hlinka


Zdroj: http://cestopisy.files.wordpress.com/2009/11/andrej_hlinka1.jpg?w=203&h=300


Keď Hlinka r. 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese, pod dojmom nesplnených sľubov sa so stranou v roku 1901 rozišiel a stal sa členom vedenia Slovenskej národnej strany. Spolupracoval i s  Vavrom Šrobárom a skupinou okolo časopisu Hlas, ale aj s Milanom Hodžom, ktorý sa stal zakladateľom slovenského agrárnického hnutia. V r.1905 sa zúčastnil prvého pokusu o založenie Slovenskej ľudovej strany, ktorá vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušenia liberálnych cirkevných zákonov, uplatňovania národnostného zákona, boja proti úžere a vysťahovalectvu.


Vavro Šrobár

Zdroj: http://img.ihned.cz/attachment.php/13691860/tuv35BE7GHIJLMNOklQcdefpqrxy0T29/cernova_vavro_srobar_vv.jpg


Vzorom pre slovenskú mládež študujúcu v Prahe bol profesor Tomáš G. Masaryk. Skupina združená okolo časopisu Hlas (mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky)kritizovala pasivitu a politickú prax martinského vedenia Slovenskej národnej strany a jeho konzervatívnosť. Predstavitelia hlasistického hnutia, lekári Vavro Šrobár a Pavol Blaho sa usilovali o politickú aktivizáciu hlavne prostredníctvom drobnej práce medzi ľuďmi, ktorých sa vrátane robotníckej triedy snažili vtiahnuť do boja za slovenské národné záujmy.


Pavol Blaho

Zdroj: http://www.uniag.sk/SKOLA/POLNOHOSP/pol52/clanky/blaho67.jpg


Formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie a boli i aktívnymi iniciátormi česko-slovenskej spolupráce. Boli stúpencami československej národnej jednoty, obhajovali užitočnosť spolupráce s Čechmi, spolupracovali s Českoslovanskou jednotou.