Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 
Uhorský snem bol od konca 13. storočia najvyšším zhromaždením privilegovaných stavov a vrstiev Uhorska. V 15. storočí, keď sa i v Uhorsku presadila forma stavovskej monarchie, sa posilnila jeho úloha ako zákonodárneho orgánu krajiny a vytvorila sa jeho organizácia, ktorá fakticky pretrvala až do zániku uhorského štátu. Snem tvorili dve tabule (čiže komory): horná a dolná. V hornej tabuli rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie, v dolnej sa schádzali zástupcovia strednej šľachty, od roku 1441 i zástupcovia slobodných kráľovských miest. Tabule rokovali samostatne a hlasy členov sa nesčítavali, ale vážili: hlas vyššieho šľachtica mal väčšiu váhu ako hlas stredného šľachtica. Mestá disponovali dohromady iba jedným hlasom. Rokovacím jazykom uhorského snemu bola latinčina. Snem bol podriadený panovníkovi, ktorý ho aj zvolával (od r. 1655 každý tretí rok) a mal v prerokúvaných záležitostiach vždy rozhodujúce slovo. Odsúhlasené návrhy sa spisovali vo forme dekrétu. V rokoch 1536 až 1848 sa rokovania snemu konali v Bratislave. Posledný stavovský snem, ktorý zasadal v Bratislave, sa konal od novembra 1847 do marca 1848. Správy o revolúcii v Paríži a následne v Budapešti (15. marca 1848) spôsobili, že aj rokovanie snemu malo revolučný charakter. Prijali sa nové zákony, známe ako Bratislavská marcová ústava, ktoré panovník najskôr odmietol, ale neskôr pod tlakom spoločensko-politických udalostí ich v apríli 1848 potvrdil.


Budova Uhorského snemu v Bratislave

Zdroj: http://www.nrsr.sk/img/nrsr-historia_uhorsky-snem.jpg



Zasadania revolučného uhorského snemu v Bratislave sa ako poslanec zúčastnil i Ľudovít Štúr. Štúr sa uchádzal o poslanecký mandát slobodného kráľovského mesta Zvolen. Mandát mu pomohol získať Mikuláš Ostrolúcky (otec Adely Ostrolúckej), bývalý podžupan Zvolenskej stolice, zasadzoval sa zaňho i katolícky kňaz Jozef Kozáček. Začiatkom novembra sa do Bratislavy začali schádzať snemoví vyslanci z celého Uhorska. Boli medzi nimi aj Chorváti Ľ. Gaj, J. Rajačić, Š. Pejaković (medzi nimi bol aj Slovák Štefan Moyzes), s ktorými bol Štúr neustále v kontakte.


Gejza Szalay: Ľudovít Štúr na uhorskom sneme.
Zdroj: http://www.stur.sk/obrazky/portrety/3stur.jpg



 
Ešte pred zasadaním snemu Štúr uverejnil v Slovenských národných novinách článok Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu snemu. Podal v ňom politický program hnutia slovenských národných obrodencov:
1. Zrušenie poddanstva
2. Zrušenie patrimoniálneho súdnictva (tzv. panských stolíc).
3. Zmena súdneho postavenia zemepanských miest.
4. Zrovnoprávnenie postavenia slobodných kráľovských miest na sneme.
5. Zdanenie zemianstva a duchovenstva.
6. Praktizovanie a úprava zákona, podľa ktorého i osoba nešľachtického pôvodu môže zastávať krajinské verejné úrady.
7. Úprava trestného zákonníka.
8. Úprava postavenia učiteľov, zavedenie štipendií, sprísnenie dohľadu nad školskou dochádzkou.
9. Slovenské školstvo.
10. Uznanie slovenčiny ako úradného jazyka na území slovenských stolíc.


Prvýkrát verejne vystúpil Ľ. Štúr na sneme 17. novembra 1847, keď sa rokovalo o hlasovacom práve slobodných kráľovských miest. Hovorilo sa o snemovom návrhu, podľa ktorého 48 miest malo dostať iba 16 hlasov. Štúr v tom videl veľkú krivdu voči mestám a ich obyvateľom. Text svojho prejavu (ako i ďalších zo svojich 5 vystúpení na sneme) uverejnil i v Slovenských národných novinách.: „My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba... Ak teda ju chceme napomôcť, dajme mestám politické práva tým viac, že ich ony mali a len po nepravde o ne prišli. Ale sa hovorí, že u nás slobody dosť, na to ale odpovedám, že áno, bolo jej dosť, a až mnoho zemianskej, ale opravdivej ľudskej veľmi málo. Všetko naše usporiadanie o tom svedčí. Keby mestá boli väčšie slobody a politické práva ubezpečené mali, nikdy by sa ani ľud nebol tak utlačil, nikdy by do takéhoto rabského jarma nebol upadol;...“


21. decembra 1847 Štúr vystúpil znovu, tentokrát ako účastník rokovania o zrušení poddanstva:Ak jesto v krajine našej vec dôležitá, a jej šťastlivé rozhodnutie medzi najvrúcnejšie a najspravodlivešie túžby prislúcha, to je iste podľa môjho náhľadu do porady vzatý predmet urbárskeho odkúpenia; ak jesto, povedám, vec, ktorá u nás najväčšej pozornosti zákonodarcov zasluhuje, to je istotne vykúpenie úbohého ľudu poplatného. Každému je známe, v akom stave sa nachádza v krajine našej úbohý ľud poplatný, jeden každý zná a vidí, že je potlačený; samo cudzozemie až priveľmi dobre pozná vlasť našu po ňom ako miseram contribuentem plebem.“


dagerotypická snímka Ľudovíta Štúra
Zdroj: http://www.stur.sk/obrazky/portrety/2stur.jpg



Z hľadiska slovenskej národnej politiky je významná reč, ktorú Štúr na sneme predniesol 15. januára 1848, keď sa prijímal zákon o povinnom vyučovaní maďarčiny na všetkých školách v Uhorsku: „Že sa živá reč miesto mŕtvej latinskej za diplomatickú vo vlasti našej povýšila, to, ako myslím, každý za dobré uzná, bo nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych, a živí nech žijú medzi živými. Ale tejto zásady platnosť a cena v tom najmä záleží, aby sa živí napospol tým lepšie a cieľuprimeranejšie rozvíjať a vzdelávať mohli, čo je aj hlavná námera veku nášho, že vzdelanosť všeobecne rozšíriť sa namáha... A zo stanoviska tohoto prosím stavy a rady, aby ráčili také poriadky urobiť, podľa ktorých by sa v takzvaných elementárnych (počiatočných) školách vo všetkom vynaučovaní reč materinská zadržala, menovite v školách ľudu slovenského rečou vynaučnou slovenská ostala. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujmoch našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálskymi vzťahmi a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné zeme, a na horných stranách Uhorska v pomere omoc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na dolnej zemi, a tak jej vtok na ľud omoc ťažší ako tuto... Žiadam teda, žeby sa slová v návrhu po tých slovách: „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má" nasledujúce slová „ohľadne jej uvedenia za reč všeobecného vyučovania s ohľadom na okolnosti nech patričné vrchnosti poriadky porobia" vynechali a na ich miesto položilo: „ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská". “

 

6. marca 1848, v predvečer revolučného výbuchu vo Viedni a Pešti Štúr znovu vystupuje s požiadavkou zrušenia poddanstva a vo svojej reči jasne poukazuje na príčiny zaostalosti poddanského ľudu: „Ja najmä o to prosím stavy a rady, aby sa vec táto, t. j. vyslobodenie ľudu spopod urbárskych pomerov, čím najskôr, čím najchytrejšie rozhodla, bo aj na nás pozerá prísna tvár času a nás napomína. Už predošlou príležitosťou, držiac o tejto veci reč, som povedal a predniesol, kde tieto pomery úbohý ľud náš poplatný v krajine našej doviedli - toto viac opakovať nechcem, len to v krátkosti poznamenávam, že kroz tieto pomery sa dostal náš ľud do duchovne a hmotne biedneho a nešťastného stavu. Ja som všetko, čo ľud pod menom urbára robí a dáva, vypočítal, a keď k začudovaniu môjmu som spoznal, že to 21 000 000 zl. str. obnáša, keď daň vojenská s domácou len voľakoľko miliónov zl. str. robí. Netlačí teda ľud ani daň domáca ani vojenská, ale ho tlačí urbár, ten najväčšmi potlačuje!“



Interiér dolnej tabule (komory) uhorského snemu

Zdroj: http://www.stur.sk/obrazky/miesta/snem.jpg



Štúrova posledná reč z 13. marca 1848 sa opäť týkala mestských práv a slobôd: „...Zo všetkých týchto dôvodov žiadam, aby sa menším slobodným kráľovským mestám politické práva naspäť vrátili a keby sa im každému po jednom hlase nedalo, žiadam aspoň to, aby sa im všetkým spolu dali hlasy na sneme v takom pomere, v akom sa väčším mestám udelia.“