Druhá svetová vojna bola v dejinách slovenského (podobne ako i svetového) umenia významným medzníkom. Existencia samostatného slovenského, na nacistické Nemecko orientovaného štátu, Slovenské národné povstanie, obnovenie ČSR a jej oslobodenie Červenou armádou, to všetko zanechalo stopy v slovenskom kultúrnom živote. Už tradične skôr ľavicovo orientovaným umelcom a intelektuálom sa po vojne ponúkala vízia budúcnosti, predkladaná komunistickou stranou, ktorá ako dôležitý účastník Povstania a propagátor politického systému štátu, ktorého armáda oslobodila Slovensko, disponovala po vojne vysokou morálnou prevahou a pre masy príťažlivým sociálnym a národnostným programom. Práve komunistická vízia modernizácie a kultivácie slovenskej spoločnosti bola magnetom pre našich intelektuálov, pre ktorých bolo buditeľstvo podstatnou črtou už od čias národného obrodenia.


http://www.webumenia.sk/web/guest/detail/-/detail/id/SVK:SNG.O_2585/Martin%20Benka

 

Martin Benka – Minulosť a súčasnosť 1952

 


Vo výtvarnom umení považujeme krátke povojnové obdobie za zavŕšenie slovenskej výtvarnej moderny. Významné miesto v nej zastáva mladá, povojnová generácia výtvarníkov ako boli Vincent Hložník, Orest Dubay, Ladislav Guderna, Viliam Chmel, Ernest Zmeták či Ervín Semian. Okrem nich bola činná silná skupina, ktorá skončila štúdium na bratislavskej Slovenskej vysokej škole technickej; Mária Medvecká, Jozef Fabíni, Ctibor Belan, Vladimír Vestenický, Martin Tvrdoň, ktorých diela postupne smerujú k realizmu. Osobitnou kapitolou povojnového výtvarného umenia je osobnosť Martina Benku. Benka bol (podobne ako Ľudovít Fulla, Miloš Alexander Bazovský, Gustáv Mallý, Cyprián Majerník či Ján Mudroch) jednou z ikon slovenského umenia, predovšetkým pre glorifikáciu slovenského človeka i krajiny. Jeho tvorba však bola príliš svojrázna a nezodpovedala sovietskym vzorom, preto sa na istý čas stal terčom rôznych politických útokov a bol obviňovaný z formalizmu. Ku jeho rehabilitácii došlo až po r. 1953 v súvislosti s procesom proti buržoáznym nacionalistom (zrejme slúžila i na upokojenie zneistených intelektuálov). Benka v tomto období vytvoril diela ako Národná brannosť či Návrhy na výzdobu Armádneho divadla v Martine. V r. 1953 bol ocenený titulom národný umelec.


Február 1948 bol pre naše výtvarné umenie zlomovým bodom, pretože propaganda komunistickým ideálov by nemohla byť bez spoluúčasti umenia funkčná. Na to, aby režim umelcov získal na svoju stranu a podriadil ich tvorbu svojim ideologickým potrebám, existoval Zväz výtvarných umení a  ekonomická organizácia Tvar. Pokiaľ umelec nebol členom Zväzu, nemohol legálne vykonávať umeleckú činnosť. Zväz mal svoje krajské strediská, ktoré združovali výtvarníkov, organizovali výročné krajské výstavy, vypisovali štipendiá a súťaže.


http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/tags=febru%C3%A0r%201948

 

Ladislav Čemický – Víťazný pochod 1949

 


Umelci museli podľa vzoru Sovietskeho zväzu budovať kult práce, vytvárať oslavné obrazy práce, budovateľského nadšenia, hospodárskych úspechov.


Dôležité postavenie mala v období socialistického realizmu architektúra, ktorej úlohou bolo okrem plnenia účelových funkcií aj vyjadrovanie určitého obsahu a umeleckej formy. Spočiatku sa ešte stavalo podľa vzorov klasicistickej moderny ( hotel Devín z r. 1949 od Emila Belluša). Typickým prejavom socialistického realizmu v architektúre u nás je však občianska a bytová výstavba, napr. Nová Dubnica od Jiřího Krohu, Augusty Machoňovej-Müllerovej a kolektívu. Špecifickou súčasťou výtvarného socialistického realizmu sú pamätníky, jedným z prvých bol pamätník SNP v Banskej Bystrici. Medzi popredných predstaviteľov socialistického realizmu vo výtvarnom umení radíme L. Čemického, R. Pribiša, L. Želibského a J. Kulicha.


http://spravy.pravda.sk/ked-na-dukle-bolo-peklo-0bj-/sk_domace.asp?c=A091004_131629_sk_domace_p12

 

Ján Kulich – pamätník Dukla

 


Pre mnohých umelcov znamenal februárový prevrat r. 1948 dobrovoľné odmlčanie a utiahnutie sa do tzv. vnútornej emigrácie. Iní sa, či už pod tlakom násilníckeho režimu, ale i z vlastného presvedčenia dali do služieb socialistického realizmu. Komunistický režim považoval ostatné umelecké smery (či už výtvarné alebo literárne), ako napríklad poetizmus, nadrealizmus, vitalizmus, symbolizmus, katolícku modernu, za úpadkové a menejcenné.


Tlak štátnej ideológie sa mimoriadne silno prejavil v oblasti poézie. Témami básní bol triedny boj, plnenie plánu, združstevňovanie, Stalin, Sovietsky zväz. K hlavným predstaviteľom poézie sorely patrili Milan Lajčiak, Ján Kostra, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik, Pavol Horov.


http://www.litcentrum.sk/31572

 

Ján Kostra

 


Chruščovova kritika kultu osobnosti, ktorá odznela na XX. zjazde Komunistickej strany ZSSR mala odozvu i v ostatných krajinách sovietskeho bloku. Určité, hoci len mierne, uvoľnenie pomerov sa odrazilo aj v ideovom a umeleckom obohatení poézie, ktoré reprezentujú mladí autori ako Milan Rúfus a Miroslav Válek (v období normalizácie minister kultúry). Ich dielo nestvárňuje kolektivistickú problematiku a nevenuje sa ani víťazstvu socialistickej cesty, ale zaoberá sa človekom a jeho zložitým osudom. V tomto období sa okolo časopisu Mladá tvorba formuje umelecká skupina konkretistov a senzualistov, odmietajúcich konvenčnosť a tradicionalizmus s dôrazom na metaforu, obraz a jazyk. Ich predstaviteľmi sú Stacho, Feldek, Ondruš, Mihalkovič. Skupina Osamelí bežci - I. Laučík, I. Štrpka, P. Repka - hlásali potrebu tzv. otvorenej básne, oslobodenej od akéhokoľvek ideologického diktátu a schopnej odraziť zložitú súčasnosť.

 

V slovenskej próze nastáva po počiatočnom povojnovom období pluralizmu, keď naraz tvorilo množstvo umelcov rôznych smerov ( naturizmus - lyrizovaná próza, existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus), obdobie tvrdého kultu osobnosti a stalinskej diktatúry, v ktorom sa literatúra stala nástrojom propagandy. Umelecká tvorba musela plniť ideologické ciele, zadávané KSS, či už išlo o združstevňovanie, triedny boj, budovateľské nadšenie alebo heroizovanie obdobia SNP. Medzi spisovateľov, ktorí tvorili v tomto neľahkom období patria: F. Hečko, D. Tatarka, V.Mináč, A. Bednár, R. Jašík, L. Mňačko, L. Ťažký.

 

Uvoľnenie r. 1956 znamenalo postupné zmeny aj v slovenskej prozaickej tvorbe, ktorá postupne stráca svoje ideologické zameranie a otvára sa vplyvom z rôznych kútov sveta (napr. francúzskemu existencializmu).


Spisovatelia staršej generácie mohli odhodiť ideologický náter svojej tvorby a i pod vplyvom postupne odhaľovaných ako i znovuobjavených faktov o dianí v predchádzajúcich rokoch, písali pravdivé, realistické romány o udalostiach vojny, Povstania, ale i obdobia kultu osobnosti či kolektivizácie. Vznikajú vrcholné diela spisovateľov Dominika Tatarku (Démon súhlasu), Ladislava Mňačku (Ako chutí moc), Alfonza Bednára (Kolíska, Sklený vrch), Rudolfa Jašíka (Námestie sv. Alžbety) a Ladislava Ťažkého (Amenmária. Samí dobrí vojaci).


http://blog.martinus.sk/2011/01/dominik-tatarka-ten-co-nerad-suhlasil

 

Dominik Tatarka

 


Šesťdesiate roky sú obdobím nástupu novej spisovateľskej generácie, ktorá sa vo svojej tvorbe už neobracia do minulosti, ale snaží sa o reflexiu súčasnosti, pričom nerieši celospoločenské problémy, ale zameriava sa na život jednotlivých ľudí. Témou ich tvorby sú hlavne medziľudské vzťahy, vnútorný život človeka, jeho etické a morálne dilemy, problematika odcudzenia v modernej spoločnosti. Po formálnej stránke ide často o diela experimentálneho charakteru, využívajúce postupy modernej prózy. Predstaviteľmi tejto generácie sú: Rudolf Sloboda, Jaroslava Blažková, Vincent Šikula, Ladislav Ballek, Peter Jaroš. Platformou pre ich umelecké vyjadrenie sa stali nové literárne časopisy ako Mladá tvorba, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid.

 

Toto obdobie zrodilo i pozoruhodné osobnosti slovenského výtvarného umenia. Svojimi knižnými ilustráciami si pozornosť zaslúžili M. Cipár, A. Brunovský či V. Bombová. Vyspelosť slovenskej knižnej ilustrácie dokumentuje i fakt, že od r. 1967 sa v Bratislave každé dva roky koná Bienále ilustrácií Bratislava – medzinárodná výstava ilustrácií detských kníh.


V r. 1965 sa prvýkrát konali i Bratislavské hudobné slávnosti – významný medzinárodný festival hudby. Popri starších slovenských hudobných autoroch (J. Cikker, A. Moyzes, E. Suchoň) sa objavujú mená I. Zeljenka a I. Hrušovský.


Rozvíja sa i slovenská filmová tvorba. Mladí filmoví režiséri ako J. Jakubisko, D. Hanák či Š. Uher svojim inovatívnym prístupom v ničom nezaostávajú za umeleckými trendmi západného sveta. V ich filmoch sa objavujú divadelní herci, ktorí sa práve vďaka filmu a televízii dostali do povedomia širokej verejnosti. Tá mala možnosť oboznámiť sa s hereckými výkonmi M. Labudu, K. Machatu, L. Chudíka, J. Kronera, J. Pántika, M. Kráľovičovej, E. Vášáryovej, E. Krížikovej a ďalších.


http://www.antikvart.sk/Kniha/Valek-Miroslav-s-redakcnou-radou-Mlada-tvorba-VIII-rocnik-26560.html

 

Mladá tvorba

 


Sľubný vývoj československej spoločnosti, ktorá sa pomaly dostávala z totalitného ujarmenia bol prerušený inváziou vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Hoci nasledujúce roky – roky tzv. normalizácie – nepriniesli zopakovanie stalinistickej hrôzovlády päťdesiatych rokov, perzekúcie, čistky, zastrašovanie, prepúšťanie, zasiahli všetky vrstvy spoločnosti a poznačili ju na dlhé roky. Bolo pozastavené vydávanie literárnych časopisov Kultúrny život, Literárny týždenník, Mladá tvorba a od r. 1972 nastáva návrat k silnému socialistickému realizmu.

 

Mnoho autorov bolo pre svoje postoje pred, počas či po invázii vylúčených zo Zväzu slovenských spisovateľov a mali zákaz publikácie, čím prišli o svoje živobytie. Iní sa pod rôznym tlakom nechali skorumpovať štátnou mocou a stali sa predstaviteľmi oficiálnej literatúry. Ďalší utiekli do zahraničia. Väčšina autorov tvorila „do zásuvky“, no zároveň vydávala niektoré svoje diela. Medzi nich patrili napr. Ján Smrek a Milan Rúfus. V snahe uniknúť pred predpísanými témami sa spisovatelia často obracali do minulosti – rozvíja sa tvorba historického románu (V. Šikula - Majstri, Muškát, P. Jaroš - Tisícročná včela, L. Ballek – Pomocník). Zakázaní autori, ako napr. D. Tatarka, H. Ponická, J. Silan, P. Hrúz, M. Šimečka vydávali svoje diela ako samizdaty – strojopisom prepisované, svojpomocne distribuované diela. S mohutnou vlnou emigrácie po auguste 1968 sa v zahraničí rozvíja exilová literatúra (emigroval napr.spisovateľ L.Mňačko). V zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vydávali diela exilových autorov i diela zakázaných spisovateľov, napr. vydavateľstvo Index v Kolíne nad Rýnom či Škvoreckým založené vydavateľstvo v Toronte.

 

Slovenské školstvo zaznamenalo po končení druhej svetovej vojny rozvoj – zákon každému zaručoval bezplatné vzdelanie. Rok 1948 tu znamenal predovšetkým prepúšťanie politicky nevhodných vyučujúcich a ich nahrádzanie vhodnými „kádrami“. Preberali sa vzory zo Sovietskeho Zväzu, povinne sa vyučovala ruština. V rámci spolupráce krajín RVHP sa pre žiakov a študentov organizovali výmenné pobyty. Deti a mládež boli povinne organizované v rámci Pionierskej organizácie (žiaci základných škôl) a Socialistického zväzu mládeže (mladí ľudia vo veku 15-35 rokov), ktoré nahradili rôzne mládežnícke a telovýchovné organizácie typu Sokol, Orol, Skaut a podobne. Napriek politickým tlakom a ideologizácii si naše školstvo podržalo svoju pomerne vysokú úroveň a predovšetkým vysokoškolské vzdelávanie u nás zaznamenáva rozvoj – po r. 1948 vzniklo na Slovensku 13 vysokých škôl. V súvislosti s industrializáciou Slovenska a orientáciou celého štátu na ťažký priemysel sa rozvíja predovšetkým stredné odborné a vysoké školstvo technického zamerania (napr. Vysoká škola dopravy a spojov v Žiline, Vysoká škola drevárska a lesnícka vo Zvolene, Technická univerzita v Košiciach, Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre atď.). Rozvoj v povojnovom období zaznamenáva i slovenská veda, hoci v päťdesiatych rokoch bol rozvoj niektorých vied ako boli kybernetika či sociológia pozastavený, pretože podľa sovietskeho vzoru boli označené za buržoázne pavedy.


http://www.webnoviny.sk/slovensko/slovenska-veda-je-spickova-aplikova/504608-clanok.html?from=suggested_articles

 

Budova SAV v Bratislave

 


Vedecká práca sa podľa vzoru ZSSR i centralizovala – napr. došlo ku zrušeniu vedeckých odborov Matice slovenskej a vedecká činnosť sa sústredila do jednej inštitúcie – Slovenskej akadémie vied, ktorá vznikla r. 1953. Základnými organizačnými formami vedeckej práce boli sekcie (spoločenských vied, biologicko-lekárskych, poľnohospodárskych, matematických a prírodovedných, technických). Roku 1962 boli sekcie zrušené, namiesto nich bolo zriadených 12 kolégií, začlenených do 3 oddelení vied: matematicko-fyzikálnych, chemicko-biologických a spoločenských vied. 

 



Zopakujte si:
1.) Vymenuj aspoň dvoch predstaviteľov výtvarného socialistického realizmu na Slovensku.
2.) Aké zmeny nastali v kultúre po r. 1948?
3.) Ktorí slovenskí spisovatelia boli vo období päťdesiatych rokov poplatní svojej dobe?
4.) Vymenuj aspoň tri diela, ktoré po uvoľnení r. 1956 priniesli realistické zobrazenie vojny, SNP alebo kolektivizácie.
5.) Okolo akých časopisov sa sústredila tvorba mladých autorov v šesťdesiatych rokoch?
6.) Opíš situáciu v slovenskej kultúre po r. 1968.

Použitá literatúra:
Bartlová, A., Letz, R.: Dejepis pre 3. ročník gymnázií, SPN Bratislava, 2005
Kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
www.prerusenapiesen.sk
www.wikipedia.sk
www.sav.sk

Zdroje obrazkov:
http://www.webumenia.sk/web/guest/detail/-/detail/id/SVK:SNG.O_2585/Martin%20Benka
http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/tags=febru%C3%A0r%201948
http://spravy.pravda.sk/ked-na-dukle-bolo-peklo-0bj-/sk_domace.asp?c=A091004_131629_sk_domace_p12
http://www.litcentrum.sk/31572
http://blog.martinus.sk/2011/01/dominik-tatarka-ten-co-nerad-suhlasil
http://www.antikvart.sk/Kniha/Valek-Miroslav-s-redakcnou-radou-Mlada-tvorba-VIII-rocnik-26560.html
http://www.webnoviny.sk/slovensko/slovenska-veda-je-spickova-aplikova/504608-clanok.html?from=suggested_articles