Charakteristika Slovenska pred vypuknutím 1. svetovej vojny:

·      Hospodárske, kultúrne a politické zaostávanie.

·      Tvrdý maďarizačný tlak.

·      Masové vysťahovalectvo.

·      Stagnácia a úpadok.

·      Kríza dualizmu – čoraz častejšie rozpory medzi Viedňou a Budapešťou – hľadalo sa riešenie uvedenej situácie, ale názory jednotlivých politikov a osobností vtedajšieho kultúrneho a spoločenského života boli odlišné. Zástancovia dualizmu sa usilovali urobiť všetko pre udržanie monarchie v pôvodnom stave, napr. sprísniť fungovanie parlamentu, orientovať sa na Nemecko (Š. Tisza – stál na čele uhorského parlamentu, ktorý výrazne vplýval aj na vtedajšieho panovníka Františka Jozefa I., ktorý vládol už od roku 1849, bol teda v uvedenom období starým panovníkom a bol pod veľkým vplyvom zástancov maďarského národa a jeho záujmov.)

Iné názory mal napr. následník trónu František Ferdinand, ktorý mal viaceré vízie a jedna z nich hovorila o vytvorení Rakúsko-uhorsko-juhoslovanského štátu, v rámci ktorého rátal s posilnením postavenia nemaďarských národov. Viedol o tom mnohé rokovania, dokonca aj s Milanom Hodžom, predstaviteľom slovenského národa, ktorý bol evanjelik, ale následníkovi trónu, prísnemu katolíkovi, to neprekážalo. Do následníka trónu Františka Ferdinanda vkladali nádeje aj Slováci, preto po jeho vražde v Sarajeve prežívali mnohí veľký smútok. Vo viedenskom Burgu, kde boli vystavené pozostatky Františka Ferdinanda a jeho manželky,  sa objavil veniec, na ktorom bolo napísané:

„Stratenej nádeji – hlboko skormútení Slováci“

 

Myšlienky nového usporiadania monarchie vypracoval aj AUREL POPOVICI (rakúsko-uhorský právnik a politik rumunského pôvodu) – podľa neho malo byť Rakúsko-Uhorsko rozdelené na 16 samosprávnych celkov, pričom Uhorsko na päť: Maďarsko, Slovensko, Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko, Srbská vojvodina. Mali byť riadené centrálnym parlamentom, ktorý mal zodpovedať za zahraničnú politiku, obranu, financie, clá, železnice, civilné a trestné právo. Pod ním mala existovať centrálna vláda a štátnym jazykom mala byť nemčina. Uvedený plán mal význam najmä pre Slovákov, pretože rátal so samostatným slovenským územím.

Iný plán vypracoval KAREL KRAMÁŘ, išlo o plán Slovanskej ríše. K. Kramář bol za zásadnejšiu zmenu monarchie, nielen za federalizáciu. Slovanskú ríšu podľa neho mali tvoriť: Ruské cárstvo, Poľské kráľovstvo, České kráľovstvo, Bulharské cárstvo, Srbské kráľovstvo a Čiernohorské kráľovstvo. Uvedené cárstva a kráľovstvá mali mať spoločné colné a obchodné územie, jednotnú menu a na čele mal stáť cár, vláda a parlament (ríšska duma). V jeho navrhovanej Slovanskej ríši sa mala povinne vyučovať ruština, ktorá mala byť aj veliacou rečou armády. K. Kramář Slovensko zaradil do Českého kráľovstva, ale presne vymedzil jeho hranice.

 

Politický život na Slovensku pred 1. svetovou vojnou:

Na Slovensku boli aktívne v podstate len dve strany - SNS a SĽS. Nešlo o masové strany, skôr o voľné združenia. Časť Slovákov sa angažovala aj v celouhorských politických stranách (ľudová, sociálnodemokratická,...), ale objavili sa i prúdy, ktoré sa ešte neprofilovali na politické strany – napr. agrárny prúd, na čele ktorého stál Milan Hodža. Celkovo bola slovenská politická scéna veľmi diferencovaná: konzervatívci – liberáli, staršia generácia – mladšia generácia, katolíci – evanjelici, socialisti – ich odporcovia. Zlé vzťahy v rámci politických strán, smerov a prúdov na Slovensku poškodzovali Slovensko a viaceré osobnosti to chceli zmeniť. Bol to napr. Vavro Šrobár, ktorý sa usiloval vytvoriť orgán - Slovenskú národnú radu, ktorá by zastupovala spoločne všetkých, a teda aj všetky politické smery a prúdy. Často vystupoval aj Matúš Dula – predseda SNS, za SĽS to bol zase A. Hlinka. Všetci dokonca vyjadrili súhlas so založením SNR, ale tá pred vojnou nezačala aktívne pracovať, príčinou bolo práve vypuknutie 1. svetovej vojny.

Uhorská vláda sa už pred začatím 1. svetovej vojny na ňu pripravovala, čo spôsobilo, že mnohí naši politici boli prenasledovaní. V roku 1912 prijala vláda vojenské zákony, v roku 1913  zákon o ochrane panovníka a dynastie, v roku 1914 nariadenia o zrušení slobody tlače, slobody zhromažďovania a prejavu, prestal zasadať parlament. Najmä predstavitelia SNS mali obavy z perzekúcií, preto sa rozhodli prejsť do politickej pasivity, teda sa stiahli do úzadia.