Šírenie svetla 
Svetelný zdroj vidíme zo všetkých strán. Osvetlené predmety vidíme z rozličných miest v ich okolí. Zo skúsenosti však vieme, že za roh domu nevidieť. Táto a ďaľšie skúsenosti potvrdzujú, že svetlo sa vo vzduchu šíri všetkými smermi. V rovnorodo prostredí sa svetlo šíri priamočiaro. Rovnorodé prostredie je zložené z jednej, v priestore rovnomerne rozloženej látky.
Myslenú priamku, pozdĺž ktorej sa svetlo šíri nayývame svetelný lúč. Tienidlom s väčším alebo menším otvorom vždy prechádza zväzok svetelných lúčov, svetlný zväzok. Svetelný zväzok možno vidieť, ak je vzduch znečistený drobnými čiastočkami prachu, dymu alebo hmlou.
Rýchlosť šírenia svetla je veľmi veľká. Jej veľkosť sa pokúšal odmerať napríklad aj taliandký fyzik Galileo Galilei. Ako prvý však určil hodnotu rýchlosti svetla v roku 1675 dánsky astronóm Olavs Romer.
Vo vzduchu sa svetlo šíri rýchlosťou približne 300 000 km/s.
Rýchlosť svetla e najväčšia rýchhlosť v prírode. Nič sa nemôže pohybovať väčšou rýchlosťou ako svetlo. Neskôr v 19. storočí sa zistilo, že rovnakou rýchlosťou ako svetlo sa šíria signály.
Rýchlosť svetla vo vzduchu a vo vákuu je skoro rovnaká. V rozličných optických prostrediach je rýchlosť svetla rôzna. Ale vždy je menšia ako vo vákuu. Rýchlosť svetla vo vode sa rovná približne trom štvrtinám rýchlosti svetla vo vzduchu.