Vypracovala: Mgr. Halušková

 

 

Literárny druh: epika

Literárny žáner: legenda

 

Legenda: je veršovaný alebo prozaický epický útvar. Rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých. Pre svoj pútavý dej sa legendy neskôr stali obľúbeným žánrom svetskej literatúry. Keď medzi ľud prenikli biblické príbehy, často ich prispôsobovali svojim predstavám.

 

Literárna forma: prozaická

Téma: Predstava autorky o živote Ježiša v období detstva.

Idea: poukázanie na nadprirodzené vlastnosti  Ježiša.

Postavy:               Ježiš – 5-ročný chlapec

                            Judáš

                            Ježišova matka Mária

 

Dej: Keď mal Ježiš len päť rokov, sedel raz na prahu otcovej dielne a  formoval z hliny vtáčatá. Tú hlinu mu dal oproti bývajúci hrnčiar. Na schodoch najbližšieho domu sedel Judáš. Bol škaredý a mal červené strapaté vlasy. Ježiš sa s ním podelil o svoj poklad, a tak obidvaja zhotovovali vtáčiky z hliny.

 

Judášove vtáčiky boli také krivé, že sa vždy znova a znova prevalili, čo ako horlivo ich miesil svojimi tvrdými prstami, nevedel im dať peknú podobu. Z času na čas ukradomky pozrel na Ježiša, aby videl, ako to on robí, keď jeho vtáčiky sú také hladké a súmerné.

 

Čím viac vtáčikov Ježiško zhotovil, tým mal väčšiu radosť. Každý nový vtáčik sa mu videl vždy krajší a krajší a prezeral si ich s hrdosťou a láskou. Nikdy sa necítil taký bohatý, už nikdy sa nebude cítiť osamotený. A tak Ježiš okoloidúcim  rozprával, že každý vtáčik má svoje meno a že vedia spievať. Všetky prileteli k nemu z ďalekých krajov a rozprávajú mu o rozličných veciach,  o ktorých len on a ony vedia. Ježiš rozprával tak pútavo, že nosič vody a zeleninár hodnú chvíľu ani nepomysleli na svoju prácu, len stáli a počúvali. Keď už chceli odísť, ukázal Ježiš na Judáša a povedal im, aby sa pozreli, aké pekné vtáčiky robí aj Judáš.

 

Zrazu Ježiško strčil rúčku do najbližšej mláky. Napadlo mu, že pomaľuje svoje šedivé vtáčiky tými krásnymi farbami, ktorými slnko pomaľovalo vodu, steny domov a vôbec všetko okolo neho. Judáš, ktorý stále z času na čas obracal zrak na Ježiša, aby sa presvedčil, či narobil viac a krajšie vtáčiky ako on, zvýskol od obdivu, keď videl, ako Ježiš pomaľoval hlinené vtáčatá slnečným svetlom, ktoré naberal z mláky na ceste. I Judáš teda namočil malú ruku do lesknúcej sa kaluže a pokúšal sa zachytiť slnečné svetlo, ale jemu sa to nepodarilo. Nahneval sa a Ježišove vtáčiky rozšliapal. Ježiš nemal dosť síl, aby ho zadržal. Pozrel smerom k svojej matke, ktorá nebola ďaleko, ale kým by prišla, Judáš by stihol rozšliapať všetky jeho vtáčiky. Ježišove oči sa naplnili slzami. Ježiš zatlieskal rukami, aby ich prebudil, a zavolal: „Hššš... Odleťte! Odleťte!"

 

Tu tri ostávajúce vtáčiky začali hýbať malými krídelkami a prestrašene poletujúc, vyleteli na kraj strechy, kde im už nehrozilo nebezpečenstvo. Keď Judáš videl, že vtáčiky na Ježišov rozkaz rozopäli krídla a odleteli, začal plakať. Trhal si vlasy, ako to videl u starých ľudí, keď mali veľké trápenie, a hodil sa Ježišovi k nohám. Lebo Judáš miloval Ježiša — a súčasne ho nenávidel.

 

Ale Mária, ktorá po celý čas pozorovala zábavu oboch detí, vstala, zdvihla Judáša, uložila si ho na kolená a hladila mu hlavu. „Úbohé dieťa!" hovorila mu. „Ty nevieš, že si sa pokúsil o niečo, čo nijaké stvorenie nedokáže. Nech ti už nikdy nenapadne pokúšať sa o dačo podobné, ak sa nechceš stať jedným z najnešťastnejších ľudí. Veď ako sa môže povodiť tomu spomedzi nás, čo sa pokúša súperiť s tým, ktorý maľuje slnečným svetlom a do mŕtvej hliny vie vdýchnuť dych života?"