Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia sa sovietsky blok nachádzal v stave nehybnosti až stagnácie. Generálny tajomník KSSZ L. Brežnev spolu so špičkami politického vedenia nenašli odvahu k potrebným reformám a prepadávajúcu sa hospodársku úroveň štátu sanovali dovozom západných technológií, ktoré mali oživiť upadajúcu výrobu. Podobne i zlú situáciu v poľnohospodárstve, ktoré napriek bohatstvu ornej pôdy nedokázalo vyprodukovať dostatok obilia pre všetkých obyvateľov riešili predstavitelia štátu kupovaním obilia zo zahraničia. Nízku efektivitu plánovaného hospodárstva kryli obrovské štátne výdavky, ktoré si mohol ZSSR dovoliť predovšetkým vďaka vývozu nerastných surovín – zemného plynu, ropy i zlata. Keď však po smrti Brežneva (1982) i dvoch jeho nástupcov Jurija Andropova (1984) a Konstantina Černenka (1985) nastúpil na miesto generálneho tajomníka KSSZ pomerne mladý Michail Gorbačov, stála pred ním neprekonateľná úloha: vyviesť krajinu zo stagnácie a úpadku pomocou hospodárskych a politických reforiem a zároveň udržať integrovaný nielen ZSSR, ale aj celý komunistický blok.


http://www.achievement.org/autodoc/photocredit/achievers/gor0-010

 

Gorbačov mal úspech v západných médiách



Gorbačovova reforma – perestrojka (prestavba) – mala zahŕňať demokratizáciu pomerov v komunistickej strane i celej spoločnosti a  reformu hospodárskeho systému krajiny (zavádzanie samosprávy štátnych podnikov, obmedzené súkromné podnikanie). Naštartovala sa i verejná diskusia – glasnosťprvýkrát od VOSR sa mohlo hovoriť o  problémoch, kváriacich sovietsku spoločnosť. Politika perestrojky nenašla v ZSSR jednoznačnú pozitívnu odozvu – postoje sa líšili od otvoreného odporu zo strany starých straníckych aparátčikov, cez opatrné sympatie ľudových vrstiev až po nadšenie intelektuálov – vedcov a umelcov. I v krajinách sovietskeho bloku boli pokusy o reformu komunistického režimu prijímané s rôznym postojom, často až nepriateľským. Naproti tomu na Západe mal Gorbačov i pre svoju osobnú charizmu pokrokového a ústretového politika vysokú popularitu, predovšetkým v širších vrstvách spoločnosti, ktorá viedla až ku tzv. gorbymánii (nekritický obdiv k sovietskemu vodcovi). Tá sa prejavila i v rokoch 1986-7, počas stretnutí Gorbačova s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom v Reykjavíku a vo Washingtone, kde prebiehali rokovania o obmedzení strategických útočných zbraní a likvidácii jadrových striel stredného doletu. Dohoda bola nakoniec podpísaná 8.12. 1987 vo Washingtone a znamenala prvý krok k ukončeniu pretekov v zbrojení.

 

Rozsiahle reformy v ZSSR, ktoré Gorbačov plánoval zrealizovať, presahovali finančné možnosti krajiny, preto bolo sovietske vedenie nútené prehodnotiť zahraničnú politiku ZSSR. Okrem rokovaní o odzbrojení išlo o prehodnotenie prítomnosti sovietskych vojsk v strednej Európe (po uznaní zbytočnosti snáh o expanziu na západ bolo vydržiavanie početných vojsk zbytočné) a v nadväznosti na to i o akceptáciu neudržateľnosti komunistických režimov krajín sovietskeho bloku. 14. 4. 1988 bola v Ženeva podpísaná zmluva o stiahnutí vojsk ZSSR z Afganistanu, v máji 1988 zmluva o likvidácii jadrových zbraní stredného doletu. V júli 1988 prebehla celosovietska konferencia komunistickej strany, ktorá rozhodla o zavedení kombinovaného prezidentského a parlamentného systému. Vtedy sa po boku Gorbačova ako veľký zástanca reforiem prejavil budúci ruský prezident Boris Jeľcin, opozíciu reprezentoval stalinista Jegor Ligačov. Uvoľnenie pomerov symbolizovali čiastočne slobodné parlamentné voľby v marci 1989. Politika uvoľňovania režimu, ktorý vyše šesťdesiat rokov drvil sovietsku spoločnosť však viedla ku vzniku nepokojov a odstredivých tendencií republík ZSSR (v auguste 1989, v súvislosti s výročím podpísania paktu Molotov-Ribentropp, eskalovalo napätie v Pobaltských republikách).


http://sk.wikipedia.org/wiki/Sovietska_intervencia_v_Afganistane

 

Sovietske vojská opúšťajú Afganistan



V rokoch 1989-1990 prebiehajúca dezintegrácia sovietskeho bloku a pokračujúce reformy viedli k sformovaniu opozície voči Gorbačovovi predovšetkým na strane ortodoxných predstaviteľov KSSZ. Tí 19. augusta 1991 na čele s Genadijom Janajevom ustanovili Výbor pre výnimočný stav a internovali Gorbačova na Kryme. Pokus o prevrat a návrat ku stalinistickým pomerom však stroskotal, keď Boris Jeľcin, ktorý bol sotva mesiac prezidentom ZSSR vyzval občanov k aktívnemu odporu. Do troch dní sa odpor podarilo zlikvidovať a Gorbačov sa vrátil do úradu. Jeho pozícia však bola veľmi oslabená, skutočným vládcom rozpadajúceho sa štátu sa stal Boris Jeľcin.


6. septembra 1991 sa od ZSSR odtrhli pobaltské republiky: Litva, Lotyšsko a Estónsko, v decembri 1991 vzniklo namiesto ZSSR Spoločenstvo nezávislých štátov.


Najpozitívnejšie ohlasy mala sovietska politika Perestrojky v Maďarsku a v Poľsku. V Poľsku v r. 1980 v dôsledku prudkého zvýšenia cien základných potravín a pohonných látok vzniklo štrajkové hnutie, ktoré viedli nezávislé odbory. Na čelo ich aktivít sa postavil elektrikár z gdaňských lodeníc Lech Walesa, ktorý okrem zlepšenia hospodárskej situácie požadoval i demokratizáciu režimu. Pod tlakom masových protestov povolilo vedenie Poľskej zjednotenej robotníckej strany oficiálny vznik nezávislej odborovej organizácie Solidarita. Zo strany ZSSR a jeho satelitov však prichádzali hrozby, ktoré naznačovali, že Poľsko môže skončiť podobne ako ČSSR v r. 1968. Tieto hrozby viedli predsedu vlády generála Wojciecha Jaruzelskeho k tom, že v decembri 1981 vyhlásil v Poľsku výnimočný stav, zakázal činnosť Solidarity a zrušil právo na štrajk.


http://chagan-chagan.blogspot.com/

 

Ilegálna tlačovina hnutia Solidarita

 


Činnosť Solidarity prešla do ilegality, kde ďalej pôsobila ako významný prúd protikomunistického odboja (ďalším významným protikomunistickým činiteľom bol katolícky klérus). Udalosti v ZSSR viedli predstaviteľov poľského režimu začiatkom r. 1989 k hľadaniu spolupráce s opozičnými hnutiami. V apríli 1989 bola oficiálne obnovená činnosť Solidarity a krajina sa pripravovala na voľby v júni, v ktorých mohli nekomunisti obsadiť 35 percent poľského parlamentu – Sejmu. Voľby vyhrala Solidarita a predsedom novej poľskej vlády sa stal Tadeusz Mazowiecki. Poľsko sa vydalo cestou demokratizácie a prechodu na trhové hospodárstvo. V Maďarsku bola situácia odlišná. Po krvavom potlačení maďarského povstania v r. 1956 sovietskymi vojskami (údaje o obetiach nie sú presné, ale pravdepodobne išlo o desaťtisíce obetí) nastúpil režim Jánosa Kádára. Ten po počiatočných represiách prešiel k režimu tzv. gulášového socializmu, ktorý sa riadil heslom: „Kto nie je proti nám, je s nami.“ Občania, ktorí si svoje názory nechávali pre seba, neboli nútení podkladať sa režimu účasťou na ideologických akciách, povinným členstvom v strane či mládežníckych organizáciách, tolerovalo sa i súkromné praktizovanie náboženstva. Kádár podporoval drobné súkromné podnikanie, čo prispelo k nárastu životnej úrovne. Potreba hlbších reforiem našla svoju živnú pôdu v myšlienkach perestrojky. Iniciatívy sa chopili predstavitelia „pravice“ v Maďarskej socialistickej robotníckej strane. V máji 1988 bol Kádár odstavený z vrcholných funkcií. Stranícki reformátori povolili existenciu nekomunistických politických strán, otvorili hranicu s Rakúskom a rehabilitovali obete revolúcie z r. 1956. V októbri 1989 maďarskí komunisti oficiálne ukončili činnosť strany a 23. októbra 1989 (výročný deň vypuknutia povstania) parlament vypustením slova „ľudová“ z názvu republiky formálne ukončil existenciu sovietskeho satelitu. V marci 1990 bola uzavretá dohoda o odchode sovietskych vojsk z Maďarska, prvé slobodné voľby (konali sa v dvoch kolách 25.3. a 9.4.) znamenali víťazstvo Maďarského demokratického fóra na čele s Jźsefom Antalom.


http://www.rte.ie/news/2009/1030/1989.html

 

Likvidácia ostnatého drôtu medzi Maďarskom a Rakúskom

 


Nespokojnosť s komunistickým režimom sa v NDR prejavovala už od jej vzniku emigráciou. Existencia západonemeckého demokratického štátu, kde mali mnohí východní Nemci príbuzných, ktorí žili na podstatne vyššej životnej úrovni, motivovala už od povojnového rozdelenia Nemecka k emigrácii, ktorej nezabránili hermeticky uzavreté hranice ani existencia Berlínskeho múru.


V roku 1989 však emigrácia nadobudla masovú podobu. Prvým znamením toho, na akých vratkých nohách stojí režim Ericha Honeckera bolo januárové obsadenie veľvyslanectva NSR vo východnom Berlíne žiadateľmi o vycestovanie. Situácia sa začala zhoršovať v lete 1989, keď východonemeckí občania podobným spôsobom obsadzovali veľvyslanectvá NSR v Prahe, Varšave či Budapešti. 7. októbra 1989, na výročie vzniku NDR, mohli občania západnej Európy sledovať v televízii, ako východonemecká polícia brutálne rozháňa masové demonštrácie proti režimu. Od novembra 1989, keď Maďarsko otvorilo hranice s Rakúskom sa masové úteky diali touto cestou. Zároveň dochádzalo k opakovaným nepokojom, ktoré napokon viedli k odvolaniu Honeckera a nástupu Egona Krenza, ktorý sa ešte pokúsil režim zachrániť čiastkovými reformami. Nepokoje však pokračovali, a tak 9. novembra 1989 vláda otvorila hranice s NSR ako aj hraničné priechody vo východnom Berlíne. O mesiac neskôr podalo stranícke vedenie demisiu a vo februári 1990 vznikla vláda národnej zodpovednosti Hansa Modrowa, ktorá pozostávala zo zástupcov komunistov i opozície. Pád komunistického režimu v NDR, ako aj vývoj v ostatných štátoch sovietskeho bloku a v neposlednom rade v samotnom ZSSR viedol k nastoleniu otázky zjednotenia Nemecka. To sa odohralo so súhlasom veľmocí (ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska), ktoré s oboma nemeckými republikami 12. septembra 1990 podpísali zmluvu o úprave zjednotenia Nemecka podľa princípov medzinárodného práva. 3. októbra 1990 oficiálne zanikli práva okupačných mocností a vznikol zjednotený nemecký štát s hlavným mestom Berlínom.


http://www.lsg.musin.de/geschichte/EU-50/eine_zeiterinnerung.htm

 

Oslavy zjednotenia Nemecka

 


Zjednotenie Nemecka bolo sprevádzané eufóriou na oboch stranách, no realita vzájomného spolužitia už po niekoľkých rokoch priniesla poznanie, že štyridsať rokov odlišného vývoja sa prekonáva len postupne a východné Nemecko sa svojmu západnému susedovi vyrovnáva prakticky dodnes.


Od augusta 1988 silneli prejavy občianskej nespokojnosti i v ČSSR, kde od sovietskej invázie v auguste r. 1968 vládol normalizačný režim, ktorý s nevôľou sledoval zmeny v ZSSR a v okolitých štátoch. Signálom k nepokojom bol brutálny policajný zásah proti spomienkovej demonštrácii študentov na Národnej triede v Prahe 17. novembra 1989 (išlo o 50. výročie uzavretia českých škôl nacistami po študentských protestoch proti nacistickému režimu). 18. novembra sa v Prahe na Václavskom námestí stretlo vyše 20 tisícové zhromaždenie občanov, ktoré požadovalo vyšetrenie policajného zásahu a demokratizáciu spoločnosti. V ten istý deň sa sovietske vedenie vyjadrilo, že je ochotné prehodnotiť inváziu z r. 1968, čím neoficiálne „dalo preč ruky“ od diania v ČSSR. Minister obrany Václavík navrhoval spočiatku silové riešenie, no vnútorná i zahraničná izolácia donútila vedenie KSČ k ústretovým krokom voči rýchlo sa formujúcej opozícii. 19. novembra vzniklo v Čechách koordinačný orgán opozície Občanské fórum (OF), 21. novembra na Slovensku podobné hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). V ten istý deň začal predseda vlády Ladislav Adamec jednať s predstaviteľmi opozície. Vedenie strany sa snažilo situáciu riešiť nevýraznými zmenami na vyšších postoch (výmena M. Jakeša za bezvýrazného K. Urbánka), čo viedlo k ďalším protestom a postupnému rozkladu komunistickej moci 29. novembra 1989 bol zrušený ústavný článok č. 4 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a v štáte. 3. decembra bola zostavená nová vláda predsedu L. Adamca, keďže v nej bolo len päť nekomunistov, opozícia ju odmietla. 10. decembra dovtedajší minister bez kresla Marián Čalfa zostavil novú vládu, v ktorej už mali nekomunisti (opozícia a nekomunistické strany NF – socialisti a ľudovci) jedenásť členov, komunisti mali deväť. Vláda dostala pomenovanie – vláda národného porozumenia. V ten deň odstúpil zo svojej funkcie prezident G. Husák – 29. decembra ho nahradil Václav Havel. Predsedom Federálneho zhromaždenia sa stal Alexander Dubček. Pretože prevrat režimu sa uskutočnil bez použitia násilia (občania ČSSR mali v decembri možnosť v televízii sledovať krvavý priebeh rumunskej revolúcie a sami sa stretávali s množstvom zúbožených rumunských utečencov), dostala zmena režimu ČSSR názov nežná revolúcia (v Česku sa používa i výraz sametová revoluce). Úlohou novej vlády bolo pripraviť voľby, ktoré boli po 42 rokoch prvými slobodnými voľbami. V priebehu jari 1990 vzniklo množstvo politických strán, ktoré sa uchádzali o hlasy českých a slovenských voličov.


http://www.tyden.cz/rubriky/zahranici/evropa/statnim-smutkem-ucti-havlovu-pamatku-i-slovaci_220569.html

 

Václav Havel 1989



Rumunsko bolo jediným štátom, kde komunistický režim na svoju obranu použil ozbrojenú moc. Krviprelievanie sa začalo 15. decembra 1989 v meste Temešvár, kde sa konalo protestné zhromaždenie príslušníkov maďarskej menšiny. Zásah polície a tajnej služby Secruitate, pri ktorom zomreli stovky ľudí vyprovokoval nepokoje po celej krajine. Krvavá revolúcia pokračovala až do 25. decembra, keď predstavitelia armády, ktorá sa pridala na stranu vzbúrencov popravili prezidenta Nicolae Ceaucesca a jeho manželku Elenu. Moc prešla na Radu frontu národnej záchrany, vedenú Ionom Illiescuom, ktorá vyhlásila prechod k politickému pluralizmu a trhovej ekonomike.


Pomerne pokojný priebeh mala dekomunizácia Bulharska a Albánska. V Bulharsku došlo k zmene režimu na prelome rokov 1989 a 1990, v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých sa k moci dostala postkomunistická Bulharská socialistická strana. V Albánsku sa začalo s postupnými ekonomickými a politickými reformami v máji 1990. Do roka sa konali slobodné voľby, v ktorých zvíťazila Demokratická strana Saliho Berishu. Tá ovládala Albánsko do polovice deväťdesiatych rokov, keď ju pri moci vystriedala Socialistická strana.


Rozpad komunistického bloku znamenal i koniec Studenej vojny. V novembri 1990 sa konala v Paríži schôdza Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, na ktorej podpísali predstavitelia NATO a Varšavskej zmluvy dohodu o obmedzení konvenčných zbraní, a ktorá prijala Chartu pre novú Európu (signatári sa zaväzovali budovať vzájomné vzťahy na princípoch partnerstva a spolupráce. 25. februára sa v Budapešti rozhodli vedúci predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy o zániku tohto vojenského paktu. Varšavská zmluva zanikla podpísaním Protokolu o zániku Varšavskej zmluvy 1. júla 1991 v Prahe.


http://cille85.wordpress.com/tag/josip-broz-tito/

 

Smrťou Josipa Broza Tita začala dezintegrácia Juhoslávie



V Juhoslávii mal pád komunistického režimu špecifický priebeh. Juhoslávia vznikla v r. 1918 ako Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov a už svojho vzniku trpela národnostnými konfliktami, sprevádzanými aj napätím medzi vyznavačmi katolicizmu, ortodoxie a islamu. Počas diktatúry Josipa Broza Tita sa napätie darilo udržať na uzde, no po jeho smrti r. 1980 narastalo národnostné napätie spolu s hospodárskym úpadkom. V priebehu osemdesiatych rokov silneli požiadavky Slovincov a Chorvátov a neskôr i predstaviteľov Bosny a Hercegoviny o väčšiu autonómiu, kým Srbsko chcelo udržať status quo. Prechod ku demokratickému zriadeniu v rokoch a slobodné voľby, ktoré prebehli v rokoch 1989-90 vyniesli na výslnie nacionalisticky orientované politické prúdy. Separatizmus vyvrcholil 25. júna 1991, keď parlamenty Slovinska a Chorvátska hlasovali za odtrhnutie od Juhoslávie. O dva dni neskôr federálna armáda začala obsadzovať odtrhnuté územia a začala sa krvavá občianska vojna. Ako sprostredkovateľ sa od počiatku snažilo vystupovať Európske spoločenstvo, no jeho misie nemali úspech a boje sa odohrávali s krutosťou, ktorá v Európe od druhej svetovej vojny nemala obdoby. Až v januári 1992 sa podarilo OSN dohodnúť medzi všetkými stranami prímerie. Krvavý priebeh mali i boje v Bosne a Hercegovine, ktorým sa tiež podarilo na jar r. 1992 dosiahnuť samostatnosť. Od novembra 1991 bolo samostatné i Macedónsko, takže z pôvodných krajín nakoniec súčasťou Juhoslávie zostali r. 1992 Čierna Hora a Srbsko (v r. 2006 sa od Srbska osamostatnila Čierna Hora).    



Zopakujte si:
1. Popíš príčiny rozpadu soviestkeho bloku.
2. Ako prebehla dekomunizácia v Rumunsku.
3. K čomu viedla dekomunizácia v Juhoslávii?
4. V ktorej krajine pôsobilo hnutie Solidarita?
5. Definuj pojmy perestrojka a glasnosť.

Použitá literatúra:
Kol. aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
Hečková, J.,MarciĽ.,SlnekováV.,Nagy Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Müller, H.: Dějiny Německa, Nakladatelství Lidové Noviny, Praha, 1995
Johnson, Paul: Dějiny 20. století, Rozmluvy Praha, 2008
Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998

Zdroje obrazkov:
http://www.achievement.org/autodoc/photocredit/achievers/gor0-010
http://sk.wikipedia.org/wiki/Sovietska_intervencia_v_Afganistane
http://chagan-chagan.blogspot.com/
http://www.rte.ie/news/2009/1030/1989.html
http://www.lsg.musin.de/geschichte/EU-50/eine_zeiterinnerung.htm
http://www.tyden.cz/rubriky/zahranici/evropa/statnim-smutkem-ucti-havlovu-pamatku-i-slovaci_220569.html
http://cille85.wordpress.com/tag/josip-broz-tito/