Na jar roku 1848 prepukla v celej Európe revolúcia, ktorá sa preniesla aj do Uhorska. V habsburskej monarchii sa revolučné nepokoje prejavili až v marci 1848 v Prahe a vo Viedni. Najvýznamnejším cieľom revolucionárov v Uhorsku bolo zrušené poddanstva. Ako ukázalo roľnícke povstanie roku 1831 na východnom Slovensku, poddaný ľud ťažko znášal poddanské povinnosti. Odstránenie poddanstva malo nielen uľahčiť postavenie poddaných a zvýšiť ich záujem o prácu, ale utvoriť aj predpoklady na celkový hospodársky rast krajiny.
    V Uhorsku si revolucionári kládli aj národné požiadavky. Spočívali v uznaní samobytnosti jednotlivých národov, v prebojovaní ich jazykových, kultúrnych a politických práv. Maďarský revolucionári pod vedením Lajosa Kossutha chceli dosiahnuť samostatnosť a nezávislosť Uhorska od Viedne. Súčasne však predsadzovali myšlienku jednotného Maďarského národa v Uhorsku. Žiadali politickú samostatnoť a národné práva iba pre Maďarov a ostatným národom Uhorska takéto práva odopierali. Politika maďarských revolucionárov spôsobila, že revolučné sily ostatných národov sa postavili proti nim.
    Uhorský snem v marci 1848 pod tlakom revolučných udalostí prijal zákon o zrušené poddanstva a zákon o nezávislosti Uhorska, ktoré malo byť s Rakúskom spojené iba osobou panovníka. Panovním Ferfinand V. vyľakaný revolúciou v celej krajine zákony v apríli potvrdil.
    Zrušenie poddanstva sa týkalo iba poddaných, ktorých povinnosti boli dané urbárom. Bola to väčšina roľníkov, nie však všetci. Nemuseli už vykonávať povinnosti a služby šľachte, ktorá za to dostala od štátu odškodnenie.