Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová



Franská ríša trvala najdlhšie z kráľovstiev, ktoré vznikli v období sťahovania národov. Pre formovanie stredovekej Európy mala nesmierny význam, pretože položila základy dvoch najvýznamnejších západoeurópskych stredovekých monarchií: Francúzska a Rímskonemeckej ríše. Práve na území Franskej ríše došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi; bez franských kláštorov a učencov v nich pôsobiacich by pre nás nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti. Prvé správy o Frankoch pochádzajú z druhej polovice 3. storočia, keď obývali oblasti na severovýchod od dolného toku Rýna. Práve v tejto dobe začali podnikať pustošivé vpády na severozápad rímskej provincie Galie. Začiatkom 4. storočia začali Frankovia vstupovať do rímskej armády a usádzali sa i s rodinami na rímskom území, kde sa podieľali na obrane hraníc, nezriedka proti vlastným súkmeňovcom. Začiatkom 5. storočia už existovali dva franské kmeňové zväzy Sálskych a Porýnskych Frankov, ktoré vyvíjali tlak na rímske hranice. V druhej polovici 5. storočia Porýnski Frankovia rozšírili svoju moc aj na ľavý breh Rýna, Sálski Frankovia vedení Chlodiom, prvým známym panovníkom z rodu Merovejovcov, obsadili časť provincie Galie, kde sa podrobili pod rímsku zvrchovanosť.


Rozklad rímskej moci v Galii im však umožnil začať výboje do vnútrozemia ríše. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Ten v roku 498 (podľa niektorých zdrojov r. 496/7) prijal – i pod vplyvom svojej burgundskej katolíckej manželky Klotildy – z rúk remešského arcibiskupa kresťanský katolícky krst. To malo veľký význam pre budovanie novej ríše, pretože na jej územiach existovala dobre zavedená cirkvená správa (biskupstvá), ktoré po rozklade rímskej správy plnili okrem duchovných aj svetské verejnosprávne úlohy. Katolícka cirkev sa tak stala pevnou súčasťou franskej štátnej správy a stala sa nástrojom na presadzovanie štátnych záujmov, no i stabilizačným faktorom ríše (ostatné germánske kráľovstvá zažívali konflikty medzi pôvodným katolíckym obyvateľstvom a germánskymi dobyvateľmi, ktorí vyznávali ariánsku formu kresťanstva). Chlodovikovi a jeho synom sa podarilo ríšu rozšíriť o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov, Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti sa podľa germánskych zvykov rozdelila ríša medzi jeho štyroch synov. Drobenie základnej panovníckej moci a dynastické zápasy viedli k nárastu moci šľachty a k oslabeniu jednoty ríše, z ktorej sa po mnohých nepokojoch v druhej polovici 6. storočia vyprofilovali tri v podstate samostatné dŕžavy: Neustria s centrom v Paríži, Austrázia s centrom v Remeši a Burgundsko s centrom v Orleanse.


Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše –boli to napríklad Chlothar II. A jeho syn Dagobert I., u nás známy svojím sporom s franským kupcom Samom, prvým zjednotiteľom slovanských kmeňov na našom území. Po Dagobertovi I. už ani jeden merovejský panovník nedokázal presadiť svoju vôľu proti šľachte, ktorej moc, reprezentovaná funkciou majordómov, bola neotrasiteľná. Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša. Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. Syn Karola Martella Pipin Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa a sám sa stal vládcom nad celou ríšou. Po Pipinovej smrti sa stali kráľmi jeho synovia Karol (neskôr zvaný Veľký) a Karolman, ktorý (pravdepodobne bratovým pričinením) r.771 zomrel, a tak sa Karol stal jediným franským vládcom. Väčšinu svojej vlády venoval Karol Veľký výbojom, čím vznikla koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša, ktorej východné hranice siahali až po Labe a stredný Dunaj, južné po Apeniny, juhozápadné po rieku Iber a na západe a severe ju ohraničoval Atlantický oceán a Severné more. Keď sa pápež Hadrián I. Dostal do sporu s langobardským kráľom Desideriom, Karol využil situáciu, porazil Desideria a r. 773 prijal sám hodnosť langobardského kráľa. Pápežovi potvrdil panstvo nad ravennským exarchátom a r. 781 presne určil hranice pápežského štátu.


Vyše tridsať rokov trvali Karolove kruté boje proti Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Karolovi velitelia pohanských Sasov násilne obracali na kresťanstvo a často ich vysídľovali z pôvodných sídel do iných oblastí. Keď však Karol ich územie ovládol a zaviedol na ňom svoju grófsku správu, zaručil Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal spísať ich vlastné saské zákony. Potlačením vzbury bavorského vojvodu Tasila pripútal k svojej ríši Bavorsko a podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom, ktorých kaganát v Panónii úplne rozvrátil. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na pokresťančovanie Slovanov. Karolove vojská zasahovali aj do vnútorných rozporov medzi Arabmi v Španielsku, jeho výprava r. 778, známa z piesne o Rolandovi, sa však skončila porážkou. Karol Veľký sa na Vianoce r. 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov.


Korunovácia spôsobila medzi Franskou ríšou a Byzanciou napätie, ktoré prerástlo v ozbrojený boj. Keď však Karolov syn Pipin zaútočil na benátske ostrovy a prístav Zadar, Byzancia uznala Karolovu cisársku hodnosť a odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné. Územie svojej ríše rozdelil Karol na grófstva, spravované oddanými grófmi, hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom. Cirkevná správa sa kryla so svetskou; biskupov menoval panovník. Základom ekonomiky jeho ríše bol veľkostatok, ktorý zaobstarával nielen poľnohospodársku, ale aj remeselnú produkciu. Samotný panovník nemal svoje stále sídlo, ale aj so svojím dvorom obchádzal ríšu a sídlil na statkoch, ktoré mu zaobstarávali obživu. Jeho obľúbeným sídlom bolo mesto Aachen, kde dal vystavať palác a katedrálu, v ktorej je pochovaný. Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma (karolínska minuskula), a rozvoj iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame ho aj karolínskou renesanciou. Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z r. 843. Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišlo Nemecko a Francúzsko.


V období nestabilných ranostredovekých štátov tvorila jedinú protiváhu Franskej ríši východná ríša Byzantská, ktorá vzišla z Východorímskej ríše. Na čele štátu stál cisár sídliaci v Konštantínopole (Istanbul), ktorý bol zároveň aj hlavou cirkvi (cézaropapizmus). Oporou panovníka bola armáda, skladajúca sa z posádok v krajoch a jednotiek rýchleho nasadenia v blízkosti hlavného mesta a cirkev, rozdelená na patriarcháty a metropole (biskupstvá). Pre lepšiu správu bola krajina po územných stratách v 7. storočí rozdelená na kraje (thémy) spravované prislušníkmi šľachty s vojenskou i civilnou právomocou. Byzantská ríša bola dedičom antického Ríma, preto aj jeho hospodársku základňu tvoril výkonný veľkostatok. Po prechodnom úpadkovom období došlo k rozvoju miest ako sídel remesiel a obchodu. Z Ríma zdedila ríša správne úrady aj systém daní z hlavy a z pozemku. Vládcovia Byzantskej ríše neprijali zosadenie posledného západorímskeho cisára a pokladali sa za správcov celého impéria: cisár Justinián I. Veľký (527-565) sa pokúsil o obnovu nadvlády v západnom Stredomorí - jeho vodca Belisar vyvrátil vandalský štát v dnešnom Tunise, zabral Itáliu a juhovýchodné Španielsko a na východe v bojoch s perzskými Sásanovcami získal Mezopotámiu a Arméniu. Aby vnútorne upevnil ríšu vydal cisár zbierku zákonov Corpus iuris civilis, ktorá sa stala základom práva stredovekých európskych štátov. Napriek jeho úspechom proti nemu vypuklo v roku 532 masové povstanie Niká! (zvíťazíš), vyvolané nadmerným zvýšením daňového zaťaženia roľníkov po morovej epidémii, potlačil ho slávny cisárov vojvodca Belisar. Justinián sa venoval aj rozsiahlej stavebnej činnosti. Medzi najznámejšie stavby jeho vlády patrí Hagia Sofia (chrám Božej múdrosti), ktorý bol postavený počas šiestich rokov pod priamym cisárovým dozorom. Na jeho stavbu boli použité materiály z celej ríše, ako i odľahčené tehly z Ródu, na postavenie kopule.


 Po dobytí Konštantínopolu Turkami r. 1453 sa z chrámu stala mešita. Medzi poklady svetového kultúrneho dedičstva patria i cirkevné stavby v severotalianskej Ravenne, sídle gréckeho exarchu. V chráme San Vitale môžeme dodnes vidieť prekrásne mozaiky zobrazujúce cisára Justiniána I. s jeho dvorom a jeho manželku cisárovnú Theodoru v sprievode dvorných dám. V 7. storočí čelila Byzancia vojenskému náporu zo všetkých strán: na severe pustošili jej hranice Slovania a Avari a bulharské kmene, na východe Peržania plienili Sýriu a Palestínu. Arabské výboje pripravili Byzanciu okrem Malej Ázie o všetky ázijské provincie, Egypt i severoafrické územia. Jej územie sa tak scvrklo na oblasť Malej Ázie, Balkánu a Peloponézu. 8. a 9. storočie sa nieslo v znamení sporov náboženských: v ríši prepukla horúčka ikonoklazmu (obrazoborectvo) – ničenia posvätných obrazov – ikon. Učenie ikonoklazmu vychádzalo z Desatora, ktoré zakazuje uctievanie obrazov, sôch atď., no narazilo na odpor kláštorných centier, ktoré kult ikon pestovali a mali z neho profit. Na obranu ikon sa postavil aj pápež, čo malo za následok odcudzenie medzi východnou a západnou cirkvou, spečatené v roku 867 konštatnínopolskou synodou, ktorá exkomunikovala pápeža. Byzantskí cisári sa striedavo stavali na jednu či druhú stranu, nakoniec zvíťazili zástancovia ikon. V 9. storočí Byzancia so striedavými úspechmi bojovala proti nepriateľom na svojich hraniciach, proti arabskej presile však nemala šancu a stratila Cyprus, Sicíliu a Krétu. Ďalšou hrozbou bol bulharský štát, po mnohých vojnách cisár Michal III. dosiahol mierové urovnanie spečatené krstom chána Borisa r. 867. Za Michalovej vlády sa kresťanstvo šírilo z Byzancie aj na Kyjevskú Rus a na naše územie z jeho ríše prišli apoštoli Slovanov Cyril a Metod. Ďalší rozmach zažila Byzancia za vlády Konštantína Porfyrogeneta (912-959).Konštantín podporoval vzdelancov a on sám bol spisovateľom, pre nás významným tým, že vo svojom diele De administrando imperio spomína Veľkú Moravu. Mocenský vrchol dosiahla Byzancia za vlády Bazilea II.(976-1025), ktorý dosiahol definitívne zničenie prvého bulharského štátu a upevnil východnú hranicu s Arabskou ríšou. Po Bazileovej vláde nastáva úpadok ríše. Od r. 1071 musí Byzancia čeliť tlaku seldžuckých Turkov, zároveň sa dostáva do rozporu so západnými kráľovstvami, čo viedlo r. 1204 k dobytiu Konštantínopolu západnými križiakmi a vytvoreniu tzv. Latinského kráľovstva. Ríša, obnovená r. 1261 neodolala náporu osmanských Turkov a r. 1453 sa stala súčasťou rýchlo sa šíriacej Osmanskej ríše.


Skalnaté a piesčité púšte Arabského polostrova boli v ranom stredoveku domovom kočovných arabských kmeňov, ktoré sa zaoberali pastierstvom, chovom tiav a koní, niektoré kmene sa venovali diaľkovému obchodu medzi Indiou a oblasťou Stredomoria. Arabské kmene neboli jednotné a často medzi nimi prepukali boje o pastviny, pôdu či vodu. Ich jednoduché polyteistické náboženstvo bolo viazané na rôzne posvätné miesta, z ktorých najdôležitejšia bola svätyňa Kaaba s posvätným čiernym kameňom v meste Mekka. Zjednotiteľom Arabov a zakladateľom ich mocnej ríše, ktorá v priebehu nasledujúcich desaťročí expandovala ďaleko za hranice pôvodných arabských sídiel sa stal prorok Mohamed. Mohamed sa narodil r. 570 v Mekke do chudobnej vetvy obchodníckej rodiny Kurajšovcov. Sám sa stal úspešným obchodníkom. Na svojich cestách sa oboznámil s učením judaizmu a kresťanstva a okolo r. 610 začal hlásať nové náboženstvo – islam (odovzdanie sa do vôle Božej). Jeho základom bola viera v jediného boha Allaha. Nasledovníci Mohameda – moslimovia – museli dodržiavať päť základných prikázaní: veriť v Allaha, vykonávať predpísané modlitby, vykonávať predpísané pôsty, konať skutky milosrdenstva a aspoň raz za život vykonať púť na niektoré posvätné miesto islamu. Posvätnou knihou moslimov sa stal Korán, ktorý písomne zaznamenáva Mohamedovo posolstvo.


Mohamedovi nasledovníci čelili v Mekke prenasledovaniu, preto sa v r. 622 rozhodol zmeniť pôsobisko a 24. septembra odišiel so svojimi učeníkmi do mesta Medina. Od tejto udalosti (hidžra) moslimovia rátajú svoj letopočet. Vzťahy medzi Medinou a Mekkou sa zhoršovali a čoskoro došlo k vojne. Hoci spočiatku boli boje nerozhodné, Mohamedovi stúpenci získavali stále väčší vplyv a silnejšie pozície, čo sa prejavilo aj pri jeho púti do Mekky r.628 (tam je pôvod moslimskej púte hadždž), kde očistil svätyňu Kaaba od modiel. V r. 630 Mohamed s vyše10 tisícovou armádou stúpencov dobyl Mekku a zahájil víťazné ťaženie proti svojim nepriateľom, ktorým sa mu podarilo zjednotiť pod svoju nadvládu celý Arabský polostrov. Po Mohamedovej smrti (r.632) došlo medzi jeho nasledovníkmi k sporu, kto sa má stať jeho nástupcom – kalifom. Moslimovia sa rozdelili na šiítov, ktorí za prorokových nástupcov uznávali len jeho najbližších príbuzných a ako posvätný text uznávali len Korán a sunnitov, ktorí za posvätný text uznávali aj Sunnu – popis Mohamedových výrokov a skutkov – a nepožadovali zachovanie nástupníctva v prorokovej rodine. Najbližším Mohamedovým mužským príbuzným bol jeho zať – manžel jeho dcéry Fatimy – Aliibn Abí Tálib. Proti nemu stál Mohamedov spolupracovník Abu Bakr, ktorý sa napokon stal prvým kalifom. R. 661 sa kalifátu zmocnila dynastia Umajjovcov, ktorá vládla až do r. 750. Už krátko po Mohamedovej smrti sa začala expanzia islamu za hranice Arabského polostrova. Arabské vojská v r. 635-41 dobyli od oslabenej Byzancie postupne Sýriu, Palestínu i Egypt a zároveň rozvrátili moc dynastie Sásanovcov v Iráne. Po nástupe Umajjovcov bolo sídlo kalifov prenesené do Damašku. Za ich nadvlády Arabi prenikli do Indie a dostali sa až na hranice čínskeho štátu. Na západe zamerali svoje výboje na Pyrenejský polostrov, kde sa vylodili r. 711 a postupne ovládli celé vizigótske kráľovstvo. Vizigótom sa podarilo udržať len kráľovstvo Astúria na severozápade Španielska.


 r. 714 prekročili arabské vojská Pyreneje a smerovali do južného Francúzska, kde ich postup v r. 732 v bitke pri Poitiers zastavilo vojsko Karola Martela. Umajjovci založili v dobytom Španielsku (po arabsky Andalúzia) arabskú provinciu (emirát) so strediskom v meste Córdoba. Arabskí dobyvatelia zavádzali v Córdobskom emiráte (r. 929 bol kalifom Abd al-Rahmanom povýšený na kalifát) hospodárske poznatky a technické zručnosti získané na dobytých územiach. Zaviedli intenzívny spôsob obrábania pôdy, pestovali ovocie, ryžu, cukrovú trstinu, bavlnu; a podporovali rozvoj remesiel, predovšetkým spracovanie textilu, kože, kovov, výrobu skla, zbraní, hodvábu. V 10. a 11. storočí tu pôsobili významní arabskí a židovskí učenci: matematici, astronómovia, lekári, básnici, filozofi, z ktorých treba spomenúť aspoň lekára a filozofa Ibn Siná (latinsky Avicenna). Umajjovská dynastia prežila v Córdobe aj krvavý prevrat, ktorým sa v r. 750 zmocnila vlády v Arabskej ríši dynastia Abbásovcov, pôvodom z oblasti dnešného východného Iránu. Abbásovskí kalifovia preniesli sídlo ríše z Damašku do Bagdadu v dnešnom Iraku. Za ich vlády zanikol vplyv kmeňových zoskupení, zaviedli profesionálnu armádu a prísne organizovanú štátnu správu, na ktorej čele stál najvyšší vládny úradník – vezír. Územie ríše rozdelili na provincie - emiráty. Zreorganizovali aj štátne financie a zaviedli nový daňový systém, podľa ktorého všetci obyvatelia ríše platili daň z pôdy, moslimovia platili náboženskú daň a neveriaci (inoverci) daň z hlavy. Moc abbásovských kalifov začala od 9. storočia upadať. V obrovskej ríši sa objavili odstredivé tendencie, miestne dynastie sa nechceli podriaďovať ústrednej moci. Najvýznamnejšia z nich bola dynastia Fátimovcov, ktorá neuznávala nadradenosť bagdadských kalifov a od r. 909 používali jej predstavitelia titul kalifa. Fátimovci postupne ovládli Egypt, Sicíliu, Sýriu, Palestínu a západ Arabského polostrova. K tomu sa v 11. storočí pridal na východnej hranici tlak seldžuckých Turkov, ktorí postupne zabrali východné územia ríše, r. 1055 dobyli Bagdad a ovládli celý kalifát. Abbásovcom ponechali funkciu kalifov v oficiálnom a náboženskom zmysle, de facto však v ríši vládli sami. Abbásovská nadvláda sa nakrátko obnovila v 13. storočí, no už r. 1258, keď Tatári dobyli Bagdad a Bagdadský kalifát definitívne zanikol. V tomto období sa sťahovali mračná aj nad arabskou nadvládou v Córdobskom kalifáte.


 Ten sa už počiatkom 11.storočia rozpadol na menšie časti, vedené nejednotnými kniežatami, ktoré nedokázali odolávať tlaku severných kresťanských kráľovstiev Leónu (predtým Astúria), Kastílie, Navarry a Aragónska. Rozhodujúcou udalosťou reconquisty (znovudobytia Španielska) sa stalo dobytie Toleda r. 1085, ktoré sa stalo základňou pre ďalšie výboje na juh. Do polovice 13. storočia ovládli španielske vojská Sevillu a Córdobu a koncom 13. storočia už bol v arabských rukách len Granadský emirát na samom juhu krajiny, ktorého dobytím v r. 1492 sa skončila španielska reconquista.



Otázky:


1. Ktorú formu kresťanstva prijal Chlodovik I. a aké to malo následky?


2. Na ktorých územiach sa rozkladala ríša Karola Veľkého?


3. Čo chápeme pod pojmom karolínska renesancia?


4. Aké boli dôsledky Verdunskej zmluvy?


5. Popíš vládu cisára Justiniána.


6. Čo bolo podstatou sporu okolo uctievanie ikon?


7. Súčasťou ktorej ríše sa po r. 1453 stala Byznacia?


8. Popíš udalosti, ktoré viedli ku vzniku islamu.


9. Kedy dobyli Arabi Španielsko a akú vládu tam zaviedli?



Zoznam použitej literatúry:


Kol. aut.: Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha, 1996


Hečková, J; Marci, Ľ.; Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007



Kol. aut.: Dejiny európskeho stredoveku, vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2006