Rádioaktívny rozpad (alebo rádioaktivita alebo jadrový rozpad) je proces, pri ktorom nestabilné atómy strácajú svoju energiu vyžarovaním radiácie (žiarenia) vo forme častíc alebo elektromagnetických vĺn. Výsledkom rozpadu je premena atómu jedného typu, nazývaného rodičovský nuklid, na atóm iného typu, nazývaného aj detský nuklid. Napríklad uhlík-14 (rodič) emituje žiarenie a premieňa sa na dusík-14 (dieťa). Tento proces je na atómovej úrovni náhodný v tom zmysle, že nie je možné predpovedať, kedy sa určitý atóm rozpadne, ale v dostatočne veľkej vzorke podobných atómov vieme predpovedať priemernú dobu rozpadu.

Rádioaktivitu objavil v roku 1896 Henri Becquerel pri študovaní uránu. K objasneniu podstaty rádioaktivity zásadným spôsobom prispeli francúzski fyzici Pierre a Maria Curieovci.

Prírodná rádioaktivita sa dá pozorovať pri prvkoch s protónovým číslom vyšším ako 81. Pri rozpade atómového jadra sa vyžiari energia a vznikne niekoľko atómov iných prvkov s  nižšími atómovými číslami. Tieto sa prípadne môžu rozpadať ďalej, až kým nedospejú ku konečnému stabilnému prvku, ktorým bývajú zvyčajne rozličné izotopy olova. Polčasy rozpadu prvkov sú rôzne: od sekúnd až po 1010 rokov. Pomocou umelej rádioaktivity možno vytvárať prvky nevyskytujúce sa vo voľnej prírode, prípadne prvky s atómovým číslom vyšším ako 92 (medicínske účely, výskum).