Porážka demokracie v Československu II

V rámci celej republiky však zvíťazili komunistis 38 % hlasov a bolí poverení zostavením novej vlády. Predsedom vlády sa stal Klement Gottwald. Vláda prijala Budovateľský program, ktorý obsahoval program obnovy vojnou zničeného hospodárstva v rámci dvojročného plánu a vypracovanie novej ústavy. Na Slovensku sa stal predsedom SNR predseda Demokratickej strany Jozef Lettrich a Zboru povereníkov komunista Gustáv Husák. Krátko po voľbách začali komunisti hľadať spôsoby, ako zvrátiť výsledky volieb vo svoj prospech. Začali obviňovať Demokratickú stranu, že prijala do svojich radov bývalých politikov HSLS a že udržiava spojenie so slovenským politickým exilom. Tieto útoky sa vystupňovali počas súdneho procesu s bývalým prezidentom Slovenskej republiky J. Tisom, ktorý bol roku 1947 odsúdený na trest smrti. V septembri 1947 na základe vykonštruovaných faktov Štátnej bezpečností oznámilo ministerstvo vnútra, že na Slovensku bolo odhalené „protištátne sprisahanie proti republike". Komunisti spolu s odbojármi i odborármi vyvinuli veľký nátlak, aby dosiahli odchod politikov Demokratickej strany z politickej scény Keď im predchádzajúce pokusy nevyšli, vyvolali na jeseň politickú krízu demisiou komunistov v Zbore povereníkov, ktorý sa tým stal nefunkčný. Rokovania sa skončili ústupom Demokratickej strany, ktorú však celkom nevyradili z politického života. Mocenský prevrat komunistov na Slovensku sa nepodaril, ale předznamenal februárové udalosti roku 1948. 4 Komunistický prevrat v ČSR v dňoch 20.-25. februára 1948 časovo splynul s vládnou krízou, ktorá vznikla po demisii ministrov troch nekomunistických strán. Komunisti sa snažili uchopiť moc ešte pred parlamentnými voľbami. Vedeli, že majú podporu Stalina, preto pomocou demagógie zapájali do svojich plánov širokú verejnosť. Chceli presadiť znárodnenie tovární nad 50 zamestnancov a rozdelenie pôdy nad 50 hektárov. Pod kontrolou mali aj bezpečnostné zložky. Bezprostredným podnetom vládnej krízy boli personálne zmeny na veliteľských miestach ZNB (Zbor národnej bezpečností) v Prahe realizované komunistami. Predstavitelia nekomunistických strán reagovali podaním demisie vo vláde. Demisiu podalo 12 ministrov z 26 členov vlády. Uvedomovali si, že komunisti sa usilujú získať moc, vedeli, čo sa stalo v ostatných európskych ľudovodemokratických krajinách, ale nahovárali si, že Československo je predsa len iné. Má demokratické tradície, inú politickú kultúru. Predpokladali, že prezident Beneš demisiu neprijme a tým prinútia komunistov akceptovať ich požiadavky. Ale komunisti začali organizovať na svoju podporu masové demonštrácie. Súčasne začali protiprávne vznikať ozbrojené Ludové milície. 24. februára sa konal jednohodinový generálny štrajk na podporu komunistov. Tí žiadali doplniť vládu o nových ministrov zo svojich radov. Prezident Beneš odolával ich nátlaku do 25. februára 1948. Nakoniec demisiu ministrov prijal a vymenoval novú vládu podľa návrhu predsedu vlády K. Gottwalda. Krátke povojnové obdobie ľudovej demokracie s pokusom o riadenú demokraciu sa skončilo. Nekomunistické strany nedokázali získať potrebnú protiváhu v národnom hnutí na udržanie demokracie, príliš sa spoliehali na demokratické tradície štátu a parlamentné formy boja. Verejnú podporu im prejavila iba časť pražských vysokoškolákov. Väčšina verejnosti si neuvedomovala, že nejde iba o zmenu vlády, ale o zmenu spoločenského systému. Novou vládou nastolili komunisti v Československu komunistickú diktatúru a potvrdili prechod štátu do sovietskeho bloku.
Komunisti začali odstraňovať aj vo verejnom živote nepohodlných ľudí z vedúcich miest v hospodárstve, školstve, armáde, bezpečnosti i štátnych službách. Postihnutých bolo okolo 40 000 ľudí. Národný front sa zmenil na inštitúciu presadzovania politiky KSČ. 9. mája 1948 Ústavodamé národné zhromaždenie prijalo novú ústavu, ktorá položila základy totalitného režimu - vlády jednej strany. Ťažko chorý E. Beneš sa po prijatí ústavy vzdal svojho úradu, prezidentom sa stal Klement Gottwald a predsedom vlády komunista Antonín Zápotocký.