Porážka demokracie v Československu

Sovietske vojská vstúpili na územie Slovenska už koncom septembra 1944 a spolu s československým armádnym zborom a rumunskými vojskami postupne oslobodzovali Slovensko. Vláda Slovenskej republiky s prezidentom J. Tisom odišla do Rakúska a potom do Nemecka, kde padla do amerického zajatia. Neskôr boli prominenti slovenského štátu vydaní československým orgánom a prevezení na Slovensko. Zákonodarnú a výkonnú moc na oslobodenom území preberala Slovenská národná rada. 4. apríla 1945 prišla z Moskvy do Košíc nová československá vláda a prezident E. Beneš, ktorý predniesol Košický vládny program. Obsahoval deklaratívne vyhlásenie o rovnoprávnom postavení Slovákov v obnovenej Československej republike, ale právomocí medzi československou vládou a Slovenskou národnou radou nevymedzoval presne. Program zakazoval obnovu politických strán, ktoré počas vojny spolupracovali s nacizmom. Jednotu protifašistických síl zabezpečoval Národný front ako umelá koalícia strán. Opozícia nebola povolená.
Po vojne sa uskutočnili rozsiahle ekonomické zmeny. V októbri 1945 bol znárodnený (poštátnený) kľúčový priemysel, banky a poisťovne. Najprv sa konfiskovala pôda a majetok tých, ktorí spolupracovali s nacizmom. Znárodnením, pozemkovou reformou a systémom Národného frontu sa vytváral tzv. ľudovodemokratický režim. Postavenie Slovenska sa v rokoch 1945-1948 postupne menilo. Krátko po vojne mala SNR a Zbor povereníkov takmer všetku moc na Slovensku. SNR navrhovala vytvorenie federatívneho československého štátu. Pre odpor českých politických strán však návrh neprešiel. Tzv. tri pražské dohody však právomoci slovenských národných orgánov obmedzili na nepodstatné otázky. Takýto stav trval až do roku 1968.
Československo sa roku 1945 dostalo do sovietskej sféry vplyvu. Hranice štátu bolí obnovené tak, ako existovali roku 1937, s výnimkou Podkarpatskej Rasi,
ktorá bola po dohode medzi ZSSR a československou vládou v júni 1945 pripojená k Ukrajine.
2 Slovensko utrpelo v dôsledku vojenských operácií veľké materiálne škody. Obete vojny sa zväčšili aj násilným odvlečením obyvateľov do sovietskych táborov nútených prác. Postavenie občanov národnostných menšín sa riešilo rozdielne. O vysídleni Nemcov z Československa rozhodla Postupimská konferencia víťazných mocností. Do Nemecka muselo odísť 2,5 mil. ľudí. Na Slovensku počas vojny žilo asi 130 000 Nemcov, väčšina z nich odišla do Nemecka ešte pred postupujúcou sovietskou armádou. Po vojne bolo odsunutých okolo 30 000 Nemcov, takže na Slovensku ich ostal len nepatrný počet. Komplikovanejšie sa vyvíjalo postavenie polmiliónovej maďarskej menšiny. Podľa Postupimskej dohody sa jej hromadný odsun netýkal. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi československou a maďarskou vládou priniesla len skromné výsledky, preto československé úrady pristúpili k problematickej reslovakizácii občanov maďarskej národnosti, ktorí mohli na základe stanovených kritérií preukázať slovenský pôvod. Neskôr upustili od reslovakizácie i od přesídlovaní a maďarskej menšiny do vyľudneného českého pohraničia. Mierová zmluva s Maďarskom roku 1947 anulovala výsledky viedenskej arbitráže a roku 1948 bolo občanom maďarskej národnosti v ČSR vrátené československé štátne občianstvo
3 Do prvých povojnových parlamentných volieb roku 1946 vstupovali štyri politické strany v Čechách a štyri na Slovensku, kde súperili najmä Demokratická strana a Komunistická strana Slovenska. Demokratická strana pred voľbami posilnila Aprílovou dohodou svoje rady o neskompromitovaných katolíckych politikov. Na Slovensku voľby vyhrala Demokratická strana (62 % hlasov), komunisti získali 30 %.