Politika koexistencie

Stalinova smrť roku 1953 otvorila šancu na zastavenie konfrontačnej politiky medzi superveľmocami. Sovietsky zväz deklaroval záujem znížiť medzinárodné napätie a presadzovať mierové spolužitie dvoch politických systémov. Vrcholom uvoľnenia bolo stretnutie predstaviteľov USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska v júli 1955 v Ženeve. V ..duchu Ženevy" sa postupne nadviazali diplomatické vzťahy so Spolkovou republikou Nemecko . Sféry vplyvu už boli jasne vymedzené a zásah do záujmovej sféry protivníka by vyvolal hrozbu vojenského konfliktu. USA priznali Moskve právo rozhodovať o východnom bloku a ZSSR umožní
USA integrovať Spolkovú republiku Nemecko do vojenských štruktúr NATO. Odpoveďou bolo vytvorenie Varšavskej zmluvy v máji 1955 ako vojenského pak- -tu medzi ZSSR a jeho východoeurópskymi satelitmi. NATO a Varšavská zmluva sa stali symbolmi rozdeleného sveta, v ktorom sa mierové spolužitie dvoch politických systémov realizovalo len vďaka rovnováhe strachu.
2 Túto rovnováhu však narušila druhá berlínska kríza a konflikt medzi USA a ZSSR na Kube. V novembri 1958 ZSSR žiadal uzavretie mierovej zmluvy s Nemeckom a stanovenie štatútu západného Berlína ako slobodného mesta. Západný Berlín dovtedy predstavoval „dieru v železnej opone", kadiaľ z NDR emigrovali na Západ tisíce mladých a kvalifikovaných ľudí. Vláda NDR naliehala na Moskvu, aby urýchlila uzavretie voľného pohybu osôb medzi oboma časťami mesta. Keď trojročné rokovania nepriniesli žiadne výsledky, v nedeľu 13. augusta 1961 natiahli východonemeckí vojaci okolo západných sektorov Berlína kilo metre ostnatého drôtu, ktorý v krátkom čase nahradili dvojitým betónovým múrom. Kedze ohradenie západného Berlína nebolo spojené s blokádou, západné veľmoci tento čin akceptovali. Berlínsky múr sa stal symbolom nielen rozdeleného Nemecka, ale aj rozdelenej Európy
Na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu roku 1956 tézu boja medzi kapitalizmom a socializmom nahradila téza o mierovom spolužití štátov s rozdielnym spoločenským zriadením a téza o ich súťažení, ktorého konečným výsledkom malo byť víťazstvo socializmu. Nový politický kurz obrátil pozornosť z Európy na tú časť sveta, ktorá prechádzala procesom dekoloni-zácie a ktorá zatiaľ nebola zapojená do bipoľárneho usporiadania. Zápas medzi USA a ZSSR nadobudol najnebezpečnejšiu podobu počas karíbskej krízy. Roku 1959 revolucionári pod vedením Fidela Castra zvrhli na Kube proame-rický režim Fulgencia Batistu. USA vzápätí uzavreli svoj trh pre hlavný vývozný kubánsky tovar - cukrovú trstinu. Sovietsky zväz okamžite reagoval podpísaním sovietsko-kubánskej obchodnej zmluvy. USA sa pokúšali násilne zvrhnúť režim na Kube, vrátane atentátu na F. Castra. Neúspechom sa skončilo vojenské vylodenie za účasti tajnej služby i kubánskych emigrantov v Zátoke sviň roku 1961. Kuba preto podpísala vojenskú zmluvu so ZSSR, ktorej súčasťou bolo i rozmiestnenie rakiet stredného doletu s jadrovými hlavicami na Kube. Územie USA sa ocitlo v dostrele sovietskych jadrových zbraní. Keď americké výzvedné Letadlo zistilo roku 1962 rozmiestnenie sovietskych raketových rámp na Kube, vydal americký prezident John Fitzgerald Kennedy [džon fidžerald kenedy] rozkaz na námornú blokádu Kuby. Súčasne vyzval ZSSR. aby okamžite odstránil rakety z Kuby. Situácia bola vyostrená na maximum a svet sa ocitol najbližšie k jadrovému konfliktu za celé obdobie studenej vojny. Nakoniec zvíťazil rozum a konflikt sa skončil kompromisom. ZSSR stiahol rakety a USA dali Kube záruky bezpečnosti a stiahli svoje rakety z Turecka. Výsledkom bolo aj zavedenie „horúcej linky" - priameho telefonického spojenia medzi prezidentom USA a najvyšším predstaviteľom ZSSR, aby sa zabránilo vypuknutiu jadrového konfliktu prípadným nedorozumením .