Podstatné mená sú ohybné plnovýznamové slová, ktoré pomenúvajú osoby, zvieratá, a abstraktné pojmy. Podstatné mená delíme podľa významu na:

 

  • konkrétne

  • abstraktné

 

 

Konkrétne podstatné mená sa ďalej delia na :

 

  • vlastné

  • všeobecné

  • hromadné

  • látkové

 

 

V nemčine píšeme na rozdiel od slovenčiny všetky podstatné mená veľkým začiatočným písmenom.

 

U podstatných mien môžeme určiť tri základné gramatické kategórie : rod, číslo, pád.

 

 

Rod podstatných mien

 

Podstatné mená v nemčine sú mužského, ženského a stredného rodu. Podľa rodu sa menia pravidlá pre skloňovanie samotného podstatného mena, ale i slov, ktoré sú k nemu vo vzťahu gramatickej zhody.

 

V nemčine majú podstatné mená často iný rod než v slovenčine, preto sa s podstatným menom treba naučiť aj člen, ktorý udáva rod podstatného mena. Pre stanovenie rodu niet v nemčine jednoznačných pravidiel. Hlavne jednoduché slová nemajú motivovaný svoj gramatický rod. Rovnako zakončené podstatné mená môžu patriť ku všetkým trom rodom. Ľahšie je určiť rod pre odvodené a zložené slová, pretože prvé majú pre istý rod charakteristické prípony a pri druhých sa rod riadi rodom ich základného slova.

 

 

Člen určitý, neurčitý a nulový

 

Ako sme už spomenuli, pred podstatným menom stojí člen, ktorý je buď určitý, neurčitý alebo nulový. Používanie člena nie je ľubovoľné, ale riadi sa danými pravidlami. Výber člena ovplyvňuje význam vety. V skratke uvedieme hlavné pravidlá, ktorými sa riadi používanie člena:

 

  • určitý člen má pôvod v ukazovacom zámene der, die, das preto ho používame vtedy, keď hovoríme o známej osobe alebo veci, prípadne o osobe a veci, ktorá už v texte bola spomenutá.

 

Napr.

 

Das ist der Freund, von dem ich es habe.

To je ten priateľ, od ktorého to mám.

 

 

  • neurčitý člen má pôvod v základnej číslovke ein, eine, ein. Niekedy sa prekladá ako nejaký, nejaká, nejaké. Používa sa prevažne vtedy, keď hovoríme o neznámej osobe alebo veci.

 

Napr.

 

Hast du eine Freundin?

Máš nejakú priateľku?