Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 
 
Veľká francúzska revolúcia priniesla vznik nacionalizmu, doktríny, že základom štátu má byť národ a každý národ má mať vlastný štát a vládnuť si sám (slovo „nacionalizmus“ je odvodené z latinského koreňa „natio“, ktorý znamená „národ“). V období pred revolúciou sa za národ považovali všetci občania tej-ktorej krajiny, bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Od prelomu 18. a 19. storočia sa vo formujúcej sa modernej spoločnosti stáva jedným z kľúčových prvkov vytvárajúcich identitu príslušnosť k národu, vymedzená zväčša podľa jazyka. S revolučnými a napoleonskými vojnami sa myšlienky nacionalizmu dostali i do susedných krajín Francúzska, predovšetkým Talianska a Nemecka, kde prispeli k vzniku vedomia národnej jednoty. Nacionalizmus sa pevne zakorenil i v Habsburskej monarchii a v Uhorsku, kde sa prejavoval dvojakým spôsobom: jednak nacionalizmom hegemonistickým, usilujúcim sa o nadvládu nad ostatnými národmi mnohonárodnostnej monarchie (takýto bol nacionalizmus nemecký a  maďarský) a nacionalizmom obranným, typickým pre slovanské národy monarchie. Na národné povedomie slovanských vzdelancov mali veľký vplyv myšlienky jazykovedca a filozofa J. G. Herdera. Herderova filozofia bola pre národné hnutia Slovanov príťažlivá i preto, že za charakteristické črty národov miesto veľkých panovníkov a hrdinov považoval jazyk a ľudovú kultúru. To tiež korešpondovalo s myšlienkami romantizmu, ktorý hľadal svoje vzory práve v národnej minulosti, v ľudovej kultúre, zvyklostiach, mýtoch.


J.G. Herder
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/b/b6/Herder.jpg/200px-Herder.jpg


Národno-obrodenecké hnutie v istom zmysle vyvrcholilo počas revolúcie rokov meruôsmych, ktorá sa preto nazýva i jar národov. Myšlienky nacionalizmu sa v rokoch 1848/49 prejavovali vznikom a presadzovaním koncepcií a plánov na reorganizáciu Habsburskej monarchie a Uhorského kráľovstva, ktoré bolo už vyše tristo rokov jej neoddeliteľnou súčasťou. Napätie medzi viedenským kráľovským dvorom a uhorskou šľachtou existovalo prakticky od nástupu Habsburgovcov na uhorský kráľovský trón po nešťastnej bitke pri Moháči v r. 1526. Storočie trvajúce stavovské povstania sa síce skončili Szatmárskym mierom z r. 1711, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom, no odstredivé tendencie a snaha vydobyť si osobitné postavenie sa prejavili vždy, keď bola monarchia v ohrození. Obdobie francúzskej revolúcie a vzniku nacionalizmu korešpondovalo v Uhorsku s obdobím vlády Jozefa II. (1780-90), ktorý sa ani nedal korunovať za uhorského kráľa (preto bol posmešne nazývaný klobúkový kráľ), neobsadil miesto uhorského palatína, nezvolával uhorský snem a v rámci svojich reforiem plánoval zaviesť ako úradný jazyk v celej monarchii nemčinu a zdaniť šľachtu.

 
Jozef II.
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Joseph_II.jpg/250px-Joseph_II.jpg


Politika Jozefa II. vyvolávala v Uhorsku taký odpor, že panovník bol na smrteľnej posteli nútený všetky svoje reformy (okrem zrušenia nevoľníctva a tzv. tolerančného patentu) odvolať a jeho nástupca Leopold II. mal čo robiť, aby stabilizoval situáciu v monarchii. Situáciu v Uhorsku sa mu podarilo upokojiť len rýchlym zvolaním uhorského snemu, ktorý panovníka prinútil uznať Uhorsko za „nezávislé“ kráľovstvo s vlastnou ústavou. Tento snem zároveň prijal prvý zákon uprednostňujúci maďarčinu (išlo o zriaďovanie katedier maďarčiny na univerzite, akadémiách a gymnáziách). Maďarský nacionalizmus znamenal snahu maďarskej šľachty (vládnucich vrstiev) prebudovať mnohonárodnostné Uhorsko, v ktorom príslušníci maďarského národa tvorili zhruba 35-40% obyvateľstva, na maďarský národný štát. V r. 1792 prijal uhorský snem druhý maďarizačný zákon, ktorý zavádzal maďarčinu ako povinný predmet na všetkých školách v Uhorsku. Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia sa v maďarskom opozičnom hnutí presadila mladá generácia pod vedením L. Kossutha, ktorá v urýchlenej maďarizácii videla prejav pokroku a nemala pochopenie pre národno-obrodenecké snahy nemaďarských národov Uhorska.


Lajos Kossuth
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d1/Kossuth_Lajos_Prinzhofer.jpg/180px-Kossuth_Lajos_Prinzhofer.jpg


Preto po vypuknutí revolúcie v marci 1848 došlo k rozchodu slovenského a maďarského revolučného hnutia. Revolúcia, ktorá vypukla 13. marca 1848 vo Viedni a 15. marca 1848 v Pešti, vyniesla opäť na povrch odstredivé tendencie Uhorska. Marcové zákony, prijaté uhorským snemom pod dojmom revolučného vrenia, zrušili miestodržiteľskú radu a uhorskú dvorskú kanceláriu a ustanovili prvú uhorskú vládu, ktorá podliehala uhorskému snemu. Právomoci kráľa a ríšskej rady boli obmedzené. Ríšske orgány v Uhorsku mohli rozhodovať len v oblastiach financií, zahraničnej politiky a vojenstva. Habsburská monarchia tak nadobudla podobu personálnej únie medzi Uhorskom a rakúskou časťou monarchie. Marcové zákony zároveň zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk Uhorska a národnostnú otázku inak neriešili. Predstavitelia slovenského národného hnutia nesúhlasili s odmietavým postojom vodcov uhorskej revolúcie k riešeniu národnostnej otázky Uhorska. Preto po celom Slovensku organizovali národné zhromaždenia a spisovali petície s národnými požiadavkami, ktorých adresátom bola uhorská vláda. 11. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši, na fare Michala M. Hodžu, prijatý slovenský revolučný štátoprávny program – Žiadosti národa slovenského.


 

Stará evanjelická fara v Liptovskom Mikuláši

Zdroj: http://www.turistik.sk/sk/kraje/zilinsky-kraj/liptovsky-mikulas/liptovsky-mikulas/expozicia-tatrin/galerie/ir/files/gallery/16367/62663--c302x302.jpg

 

 
 
Žiadosti obsahovali 14 bodov, z ktorých body 3 (zriadenie národných snemov), 5 (slovenčina má byť na slovenskom území úradným jazykom) a 8 (národná samostatnosť sa mala navonok prejavovať červeno-bielou národnou zástavou a národnými gardami), sa týkali štátoprávneho postavenia Slovákov v Uhorsku. Išlo teda o prebudovanie Uhorska na federatívny štát, v ktorom vy Slováci mali určitú autonómiu, reprezentovanú národným snemom, symbolmi (vlajka, farba) a národnými gardami. Po vydaní zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu sa slovenské národné hnutie dostalo do ilegálneho postavenia. Jeho predstavitelia rozvíjali svoje aktivity na Slovanskom zjazde, ktorý sa konal v Prahe v dňoch 2. - 12. júna 1848.