Odstránením horľavej látky

 Vylúčenie nebezpečia explézie je možné dosiahnuť odstránením horľavej látky resp. jej náhradou látkou nehorľavou alebo aspoň menej horľavou. Táto náhrada nie je možná v prípadoch, ak je látka používaná pre svoje chemické zloženie.

 V prípade, ak nie je možné uzatvoriť horľavú látku do zariadenia alebo zariadenie inštalovať do oddleného priestoru, je nutné použiť vetranie. Musí byť dodržaná zásada sacej dýzy pokiaľ možno umiestnenú do miesta vzniku alebo úniku horľavej látky. Z hygienických dôvodov nesmie v žiadnom prípade unikajúci drevný prach prúdiť okolo obsluhy. Ak je odsávanie z miesta úniku alebo vzniku nepraktické z dôvodu veľkého počtu miest, potom je nutné použiť odsávanie celého priestoru. Odsatý vzduch z miestneho alebo celkového odsávania je nahradený prisatým čerstvým vzduchom. Potrebné odsávané resp. prisávané množstvo vzduchu sa stanoví na základe znalosti množstva unikajúcej a vznikajúcej horľavej látky. Ak je m tvoriace množstvo dispergovanej horľavej látky za časovú jednotku (1/s), c min dolná  medza výbušnosti a k koeficient bezpečnosti, potom potrebná výmena vzduchu v 1.s-1 sa vypočíta

 V = m .100 - m

        cmin.k

 Nutným doplnkom odsávania je zneškodnenie odsatého množstva. Jednoducho rozptýliť do atmosféry je možné len malé množstvo, pokiaľ to nie je z hygienických dôvodov neprípustné. Ale aj pri rozptylovaní veľmi nízkych koncentrácií je nutná opatrnosť. Odsávacia trubica nesmie vyúsťovať do blízkosti otvoru (okna), ktorým by mohla byť látka nasatá späť do miestnosti. Zvláštna opatrnosť je potrebná v blízkosti nasávacieho potrubia pre zariadenie na rozklad vzduchu.

Odstránenie alebo zníženie množstva oxidačného prostriedku

 Táto v poslednom čase stále viac používaná metóda sa nazýva inertizácia.

 V uzavretom priestore je možné pridaním inertného plynu znížiť obsah oxidačného prostriedku a dosiahnuť tak nevýbušnosť. Účinok rôznych inertných plynov nie je rovnaký. Pre drevársky priemysel táto metóda nie je vhodná, lebo v priestore výroby sa pohybujú pracovníci.

 Tiež práškové inerty majú dobrú účinnosť pri inertizácii zmesi plynov resp. pár horľavých kvapalín. Predpokladom je však rovnomerné rozptýlenie v chránenom priestore. Vysoký účinok majú najmä prášky na báze fosforečnanu amónneho.

 Inertizácia pridaním inertných prachov na v praxi široké použitie najmä v baníctve. Používa sa inertný prach vápenca. Hlavný hasiaci efekt vápenca je barierový. Existujú tiež hasiace prášky, ktoré vedľa účinku barierového majú taiež účinok antikatalytický. Skúšky sa prevádzali napr. pri použití čierneho uhlia a to s vápencom, ktorého efekt je čisto bariérový a v porovnaní s kryolitom Na3AlF6, ktorý má okrem bariérového efektu aj antikatalytický.

 Množstvo inertného prachu potrebného pre dosiahnutie nevýbušnosti je prirodzene závislé tiež na výbušnosti horľavého prachu. Pri inertizácii plynom (oxidom uhličitým) sa jedná o dusivý efekt, pri inertizácii pevným inertom vápencom sa prejavuje bariérový efekt. Rozdielnym spôsobom sa s rastúcim množstvom inertnej látky menia optimálne koncentrácie s rastúcim obsahom inertu klesá a limitný obsah kyslíka je nutné hľadať pri spodnej medzi výbušnosti, pri inertizácii pevným inertom optimálna koncentrácia s rastúcim obsahom inertu rastie a limitný obsah je nutné hľadať v strede rozsahu výbušnosti. Pridaním inertného prachu je možné tiež ovplyvniť hodnotu minimálnej teploty vznietenia v usadenom a v rozvírenom stave.

Inertizácia vodou

 Zvýšenie obsahu vody v prachu znižuje maximálne výbuchové parametre a pri určitom obsahu potlačuje jeho výbušnosť. Nevýhodou inertizacie vodou je je nestály účinok - voda sa vyparuje. Tiež mohutné iniciačné zdroje, napr. výbuch metánu, spôsobí odpadenie vody, rozvírenie prachu a následnú mohutnú prachovzduchovú explóziu. Napriek tejto nevýhode sa voda často v praxi používa. Pokiaľ nehrozí vyššie uvedený príklad výskytusilného inicičného zdroja, ktorý by vodu vyparil a prach tak vysušil, je účinok vody naprosto spoľahlivý. Pri vyššom obsahu vody (25 až 35 % - podľa druhu prachu) sa tvorí kaša a prach je prakticky nerozvíriteľný.

 

Sekundárna protivýbuchová prevencia

 Sú to opatrenia, ktoré majú zabrániť iniciácii nebezpečnej výbušnej atmosféry.

 Iniciačnými zdrojmi sú predmety alebo látky, ktoré na základe skúseností alebo vedeckých poznatkov sú schopné odovzdať také množstvo energie takého druhu, teploty a to po určitú dobu, že sa tým vyvolá vznietená určitá zmes horľavej látky a oxidačného prostriedku. Iniciačný zdroj je teda vztiahnutý k určitej látke. s výnimkou iniciačných zdrojov, ktoré môžu iniciovať prakticky všetky zmesi, ako je plameň alebo horiaci povrch. V prenesenom zmysle býva ako iniciačný zdroj označovaný tiež samostatná energia alebo proces jej transportu, ako kompresné teplo, sálanie, elektrické iskry.

Ako príklady iniciačných zdrojov je možné uviesť:

1. Otvorený plameň (otvorený plameň letovacej lampy, zváracie alebo rezajúce horáky, nechránené výfuky spalovacích motorov, explózia výbušnín, atď.)

2. Horiace alebo horúce povrchy (napr. steny spaľovacích komôr, horúce steny kotlov, horúce potrubia, iskry od zvárania, horiaci tabak, čeľuste bŕzd, pásové brzdy, trecia spojky, zadierajúce sa klzné ložiská a iné).

3. Iskry vyvinuté trením a rázom (napr. iskra pri brúsení, iskry pri páde telies alebo ich vzájomný náraz atď.)

4. Elektrotechnické zariadenia

5. Predmety, ktoré spôsobia elektrostatické výboje

6. Kompresory, horúce plyny

7. Exotermicky reagujúce látky (napr. rozklad karbidu, polymerizácia)

8. Sálanie, blesk, rozhlasový vysielač

9. Samovznietivé látky ( v dôsledku autooxidácie, činnosťou baktérií)

 Z veľkého počtu možných iniciačných zdrojov je len z praktického hľadiska rozdeliť na dva druhy: teplo (plameň, horúce povrchy, horúce plyny) a elektrické iskry. Mechanizmus obidvoch týchto druhov je rozdielny. Pre disperzné horľavé látky v styku s horúcim povrchom je rozhodujúca minimálna teplota vznietenia pre elektrické iskry potom minimálna iniciačná energia. Obidva tieto parametre sa nechovajú rovnako. Napríklad vodík má pomerne vysokú teplotu vznietenia 580oC a naprotitomu veľmi malú minimálnu iniciačnú energiu 0,019 mJ.

 Úplné vylúčenie inicičných zdrojov nie je možné!

 Základom pre sekundárnu prevenciu je stanovenie stupňa nebezpečenstva výbuchu a stanovenie ochranného priestoru podľa ČSN 33 2320 "Predpisy pre elektrické zariadenia v miestach s nebezpečenstvom výbuchu horľavých plynov a pár"

 Rozlišujeme tri stupne nebezpečenstva výbuchu podľa pravdepodobnosti výskytu nebezpečnej koncentrácie v uvažovanom priestore a času jej trvania.

Stupeň nebezpečia výbuchu 3 - ako najvyšší stupeň nebezpečia výbuchu je tam, kde sa môže vyskytovať nebezpečná koncentrácia prakticky trvale.

Stupeň nebezpečia výbuchu 2 - je tam, kde môže vznikať nebezpečná koncentrácia a za obvyklých podmienok prevádzky, jej trvalý výskyt sa však nepredpokladá

Stupeň nebezpečia výbuchu 1 - ako najnižší stupeň je tam, kde môže vzniknúť nebezpečná koncentrácia iba krátkodobo za neobvyklých prevádzkových podmienok

Priestory bez nebezpečia výbuchu sú miesta, v ktorých nemôže vznikať nebezpečná koncentrácia.

Havária prevádzky ako celku sa neuvažuje, pretože proti nej sa elektrické zariadenie nezaisťuje.

Ochranný priestor tvorí priestorový prechod medzi priestormi stupňa nebezpečia výbuchu 1 a priestory bez nebezpečia výbuchu. Je to tiež priestor, kde by mohla vzniknúť nebezpečná koncentrácia len krátkodobo za zcela výnimočných situácií (nepriaznivé poveternostné podmienky) alebo pri havárii technologických zariadení.