Predstava ľudských práv ako univerzálnej právnej ochrany, ktorá platí pre všetkých ľudí, má v západnej civilizácii dlhé dejiny. Právo obecne chráni práva ľudí v určitej politickej oblasti, myšlienka ľudských práv sa však líši tým, že sa túto ochranu snaží rozšíriť aj na tých, ktorí nie sú občanmi, nie sú slobodní a dospelí. Už najstaršie sumerské zákonníky obsahujú ustanovenia, ktoré chránia nielen slobodných mužov, ale aj ženy, deti a nevoľníkov.

 

V starovekom Grécku hľadali ľudia zásady spolunažívania, riešila sa problematika postavenia občana v štáte, vymedzili sa veci a javy a boli rozčlenené na súkromné a verejné. Od 7.storočia pred n. l. sa v Aténach rušia dedičné privilégiá šľachty a nahradzujú sa triedami občanov podľa majetku (v Ríme to platí od 5.storočia pred n. l. – Zákon dvanástich tabúľ, Lex duodecim tabularum). Podiel na rozhodovaní o verejných veciach sa rozširuje na všetkých slobodných mužov, aj keď to bolo odstupňované podľa triedy. Myšlienka občianskej rovnosti sa objavuje vo filozofii, napr. Platóna, neskôr u stoikov. V Ríme, ktorý rozširuje svoje územie, sa poskytujú niektoré občianske a politické práva aj obyvateľom dobytých obcí, pričom v roku 212 rozšíril cisár Caracalla občianske práva na všetkých slobodných občanov celej ríše.


V stredoveku malo významnú úlohu pri ďalšom vývoji myšlienky ľudských práv kresťanstvo, ktoré zastáva názor o rovnosti ľudí pred Bohom a o zodpovedaní sa za svoj život pred jeho súdom. V tomto období, v roku 1215, sa objavila jedna z najstarších dohôd, ktorá ochraňuje ľudské práva – Magna charta libertatum (Veľká listina slobôd). Nešlo o celoplošnú ochranu práv, práva si vydobyla anglická šľachta proti moci Jána Bezzemka po nepokojoch spôsobených jeho zahraničnou politikou a spôsobom vlády. Tento dokument okrem iného ustanovoval, že žiadny slobodný obyvateľ nesmie byť prenasledovaný alebo zatknutý bez zákonného rozsudku. Tiež zakazoval kráľovi bez povolenia šľachty vyhlásiť mimoriadne dane. Ďalšími zákonmi, ktoré sa neskôr zaoberali niektorými ľudskými právami, je napr. banský zákon kráľa Václava II. z roku 1300 (Ius regale montanorum), ktorý zakazuje prácu detí v bani. Španielske zákony z Burgosu z roku 1512 zakazujú násilie na domorodých otrokoch, chránia tehotné ženy a deti, rovnako ako neskoršie Leyes Nuevas z roku 1542, v ktorých išlo o dobré zaobchádzanie s Indiánmi.

 

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/02/Magna_Carta.jpg

Magna charta libertatum z roku 1215

 

V mestách vrcholného stredoveku vzniká tiež nová podoba kresťanskej zbožnosti, v ktorej má veľký význam osobné svedomie. Nakoľko sa každý bude raz zodpovedať za svoj život, potrebuje slobodu, aby tento život mohol viesť podľa svojho svedomia. Vzniká tu požiadavka náboženskej slobody, ktorú však mohol presadiť až novovek.

 

Počas obdobia renesancie vznikla koncepcia prirodzeného práva. Talian Erazmus Rotterdamský a Holanďan Hugo Grotius zdôraznili, že inteligencia a rozum sú prameňom prirodzeného práva. Prirodzenými právami sú právo na život a právo na rovnosť, pričom všetci ľudia majú rovnaké prirodzené práva, ktoré nemôže nikto obmedzovať. Prirodzené práva presadzovali aj John Locke v Anglicku a Jean Jacques Rousseau vo Francúzsku.


Záujem o ľudské práva vzrástol v 18.storočí. Podľa revolucionárov 18.storočia nebolo možné individuálne práva ľudskej osoby ustanoviť zákonom, človek ich má ako Boží tvor (Declaration of Virginia z roku 1776) alebo podľa Jeana Jacquesa Rousseaua (autor Spoločenskej zmluvy) ich má od prírody a narodenia, a keďže mu ich nikto nedal, nesmie mu ich ani brať. Po víťaznej francúzskej revolúcii bola 26.augusta 1789 prijatá Deklarácia práv človeka a občana, ktorá deklarovala rovnosť občanov pred zákonom, slobodu náboženského vierovyznania, slobodu myslenia a vyhlasovala, že človek môže robiť všetko, čo inému neškodí. V USA bola 4.júla 1776 podpísaná Deklarácia nezávislosti (Thomas Jefferson), pričom sa nejednalo len o nezávislosť od Anglicka, ale aj nezávislosť ľudí. Vyhlásenie nezávislosti obsahovalo prirodzené ľudské práva, občianske slobody. Americká Deklarácia nezávislosti aj francúzska Deklarácia práv človeka a občana sa stali podkladom pre ďalšie charty týkajúce sa ľudských, občianskych práv.

 

http://www.freewebs.com/espr08/Thomas-Jefferson-big.jpg

Thomas Jefferson a Jean Jacques Rousseau

 

Od 19.storočia nachádzame zakotvené práva a slobody ľudí v niektorých ústavách.


Po 2.svetovej vojne, dňa 10.decembra 1948, bola na zasadnutí III. Valného zhromaždenia OSN prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv (Charta ľudských práv). Má 30 bodov a napr. v prvom bode sa vraví, že „Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní čo do dôstojnosti a práv“, prípadne v bode tri nachádzame vyhlásenie „Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť“. Deklarácia je podpísaná v parížskom paláci de Chaillot. OSN malo vtedy len 56 členov (dnes už 193) a listinu podpísalo 48 z nich. Osem krajín sa zdrží hlasovania: Bielorusko, Československo, Juhoafrická únia, Juhoslávia, Poľsko, Saudská Arábia, Sovietsky zväz a Ukrajina.