OBLASTI RIZIKOVÉHO SPRÁVANIA

 

            Rizikové správanie, ako sme si uviedli vyššie, nepredstavuje žiadnu homogénnu kategóriu, ale zahŕňa rôzne typy správania od spoločensky prijateľného, ako sú napríklad extrémne športy, až po závažné prejavy, ako napríklad samovražedné správanie. Toto správanie sa stalo bežnou súčasťou adolescencie a veľká časť dospievajúcich s ním má vlastnú skúsenosť. Preto si v tejto časti podrobnejšie popíšeme hlavné formy rizikového správania.

 

Delikventné správanie

 

            Pod pojmom delikventné správanie Matoušek a Kroftová (1998, str. 309) chápu „všetky typy konania, ktoré porušujú sociálne normy chránené právnymi predpismi vrátane priestupkov.“ Samotný pojem delikvencia pochádza z latinského slova delinquere, čo znamená previniť sa, dopustiť sa chyby a pôvodne bol termínom právnickým. Koudelková (1995, str. 35) udáva, že „v poslednej dobe zakotvil nielen v sociálnych vedách, ale i v modernejších učebniciach psychopatológie. Označuje sa ním antisociálne správanie, ktoré môže, alebo nemusí, byť spojené s právnymi dôsledkami, pričom delikvenciou sa spravidla rozumie miernejšie porušenie právnych alebo morálnych noriem, najmä deťmi alebo dospievajúcimi, zatiaľ čo termín kriminalita sa používa pre závažné priestupky, trestné činy, u dospelých osôb.“

            V súčasnej psychológii sa pojmom antisociálne správanie označuje také správanie, ktoré je namierené proti normám spoločnosti, ktorej je jedinec príslušníkom. Zo psychologického hľadiska sú všetky jeho formy rovnako závažné, no z hľadiska dopadov na spoločnosť môžeme rozlíšiť dve oblasti. Menej závažná forma antisociálneho správania je charakterizovaná najmä nedodržiavaním dohôd, porušovaním pravidiel, priestupkami proti školskému poriadku, často sem býva radené i klamanie. Spoločensky závažnejšiu formu tvoria činy, ktoré môžu naplniť právnu podstatu trestného činu. Patria k nim majetkové delikty a násilné správanie (Blatný, Hrdlička, Sobotková, Jelínek, Květon, Vobořil, 2006).

            Priestupky mladých osôb, ktoré mali za následok, že sa mladistvý dostal k súdnemu konaniu, sa označovali termínom juvenilná delikvencia. Blatný, Polišenská, Balaštíková, Hrdlička (2005, str. 535) uvádzajú, že „výskumy prevedené od konca osemdesiatych rokov minulého storočia poskytli rad dôkazov podporujúcich poňatie antisociálneho správania v adolescencii ako samostatnej psychologickej kategórie významovo odlišnej od juvenilnej delikvencie.“

K tomuto poňatiu prispeli i zistenia vývojovej kriminológie, ktorá prišla s tézou o existencii dvoch odlišných typov mladistvých páchateľov (Čírtková, 2003). U prvej skupiny antisociálne správanie pretrváva celoživotne (life-course-persistent antisocial behavior), u druhej je limitované obdobím adolescencie (adolescence-limited antisocial behavior). Jedinci prvej skupiny sú už od útleho veku nápadní pre svoje ťažko ovládateľné správanie, objavujú sa epizódy problematického správania. Už medzi 6. až 12. rokom dochádza často ku kontaktu s políciou. Agresivita sa rýchlo stupňuje, okolo 16. až 18. roku sa jedinci dopúšťajú majetkovej i násilnej kriminality, pričom toto správanie pretrváva až do dospelosti. Do druhej skupiny podľa Čírtkovej (2003) patria jedinci, ktorí sa v detstve prejavovali nenápadne. K zlomu dochádza medzi 11. až 13. rokom, kedy sa dostávajú do konfliktu s normami. Na rozdiel od prvej skupiny sa dopúšťajú predovšetkým príležitostnej kriminality, typické sú krádeže v obchodoch, výtržníctvo, poškodzovanie cudzích vecí. Okolo 18. až 21. roku dochádza k postupnému vymiznutiu delikventného správania. U druhej skupiny sú prejavy antisociálneho správania dávané do súvislosti s riešením vývinových úloh a sú preto považované za normatívnu súčasť vývinu.

Kazdin (1985) uvádza, že termín antisociálne správanie nie je celkom jednoznačný, pretože sa netýka jasne ohraničeného okruhu správania a vždy závisí na sociokultúrnom kontexte, v ktorom sa objavilo. Zaraďuje sem: bitky, záškoláctvo, krádeže, klamanie, vandalizmus, zakladanie požiarov, úteky, týranie. Tieto sa môžu vyskytovať spolu a vytvárať určitý syndróm. Niektoré z jednotlivých prejavov si ďalej popíšeme bližšie.