Vypracovali: Ing. Andrea Krevová, Mgr. Tomáš Godiš

 

 

Človek je v každodennom kontakte s inými ľuďmi, vymieňa si s nimi rôzne informácie, názory a myšlienky. Tento kontakt je jedným z najdôležitejších predpokladov jeho existencie a nazývame ho komunikácia. Pod komunikáciou teda budeme rozumieť odovzdávanie a prijímanie významov v procese priameho alebo nepriameho kontaktu. Pre ľudskú komunikáciu je charakteristické, že okrem odovzdávania sa daná informácia aj rozvíja, či spresňuje.


Komunikačný proces sa skladá z určitých zložiek, pričom účinok informácie závisí od všetkých zložiek. Jedná sa o:


a) komunikátor – jednotlivec (osoba), od ktorej vychádza informácia
b) komunikant – osoba, ktorá informácie prijíma
c) komuniké – obsah odovzdávanej informácie
d) komunikačný kanál – spôsob prenosu informácie



Komunikácia je predpokladom normálneho duševného vývinu človeka a podmieňuje aj jeho duševnú stabilitu. Pri jej absencii môže dochádzať k psychickým poruchám. Aby ľudia mohli spolu komunikovať, musia mať spoločný systém znakov. Bez poznania tohto systému nemôže dochádzať k oznámeniu ani pochopeniu informácie. Predpokladom pochopenia informácie sú aj spoločné poznatky, potreby a postoje ľudí.


Komunikáciu delíme na verbálnu a neverbálnu. Každej z nich priraďujeme, vedome či nevedome, rôzny stupeň dôležitosti. Vedome hodnotíme ako dôležitejšiu verbálnu komunikáciu, ale nevedome vystupuje do popredia neverbálna komunikácia. Verbálnou komunikáciou je označované komunikácia slovná pomocou reči. Okrem významu jednotlivých slov je pri verbálnej komunikácii dôležitá súvislosť – kontext. Treba poznať súvislosti aj situáciu, kedy sa niečo povedalo. Ak sa nejaká časť vyberie z celku, môže byť jej význam úplne zmenený.


Slovný prejav človeka sprevádzajú aj mimolingvistické aspekty reči. Sem patrí všetko, čo sa týka časovej charakteristiky reči – hlasových dimenzií. Zahrňujeme sem aj všetky zvuky, ktoré pri interakcii s druhým človekom vydávame, no neobsahuje ich slovník jazyka. Medzi mimolingvistické aspekty reči patrí sila, tón, výška hlasu, rýchlosť slovnej produkcie, rýchlosť odpovede na otázku, dĺžka slovného prejavu, dĺžka pomlčiek, pomer dĺžky slovných prejavov jednotlivcov pri rozhovore, skákanie do reči, pazvuky a chyby v reči.



1. Pojem neverbálna komunikácia


Neverbálnou komunikáciou označujeme komunikáciu mimoslovnú, bez použitia reči. Informácie, ktoré získavame neverbálnou komunikáciou, môžu výrazne ovplyvniť náš názor na človeka. Podľa Lewisa len asi 7 percent pochopenia informácie pochádza z toho, čo je skutočne povedané pomocou slov, 38 percent pochádza z tónu hlasu, ktorým je to povedané a 55 percent zo signálov tela. Na to, aby sme si o niekom utvorili mienku, nám stačí, aby sme ho videli pri nejakej činnosti alebo rozhovore. Jedným z dôvodov dôležitosti vizuálnej informácie je, že pomocou zrakového systému sme schopní získať asi 18-krát viac informácií ako pomocou sluchového systému. Významná je tiež skutočnosť, že ucho je účinné zhruba do vzdialenosti 6 metrov, kým pomocou zraku dokážeme rozoznať veľké množstvo informácií asi do 30 metrov a je stále účinné pre ľudskú komunikáciu aj v kilometrových vzdialenostiach.



2. Zložky neverbálnej komunikácie


Neverbálna komunikácia sa skladá z viacerých zložiek, pričom každá zložka má inú dôležitosť. Medzi zložky neverbálnej komunikácie patrí mimika, pohyby očí, kinetika, gestá, proxemika, haptika. Pri komunikácii si však často všímame aj iné detaily, ako je napr. vzájomná poloha tiel dvoch ľudí. Tu posudzujeme aj vzájomnú orientáciu týchto ľudí – vzťah roviny ich tiel a tváre. Tvár môže byť v rovine tela, človek sa môže dívať ponad hlavu toho druhého, nadol a pod.



Mimika


Mimika je veľmi dôležitý informačný zdroj. Tvár má okolo 80 svalov, ktoré sú schopné pretvoriť vnútorné emócie na výraz tváre. Výrazom tváre oznamujeme svoje duševné stavy, emócie a zámery. Na tvárach druhých ľudí sme schopní rozoznať prekvapenie, strach, či iné pocity – napr. vznikajúce konflikty signalizuje zamračené čelo, zaťaté čeľuste, dopredu vystrčená brada a pod. Mimické výrazy sú väčšinou nezávislé na kultúre a jazyku, takže môžu slúžiť na dorozumenie aj tam, kde si ľudia jazykovo nerozumejú.



Pohyby očí


Z hľadiska neverbálnej komunikácie sú oči tým najdôležitejším, čo môžeme na tvári pozorovať. K pohybom očí patrí nielen pohyb očnej gule, ale aj obočia a svalov očí, ktoré formujú bezprostredné okolie očí. Z pohybov očí sme schopní zistiť, kam sa človek pozerá, ako dlho a ako často sa tam pohľadom vracia a pod. Pokiaľ komunikujeme s druhým človekom, snažíme sa pozerať do jeho očí, čo nám uľahčí zistenie reakcie na naše názory – napr. žmurknutie môže znamenať spojenectvo, alebo že niečo nebolo myslené vážne, upretý pohľad je signálom hrozby atď.



Gestá


Gestami sprevádzame svoj verbálny prejav a môžeme nimi vyzdvihovať dôležitosť niektorých informácií. Niekedy sa aj samotné gesto môže stať prejavom, ktorým vyjadrujeme svoj názor alebo záujem o daný problém alebo človeka. Z pohybov rúk môžeme určiť, v akej atmosfére prebieha rozhovor. Podľa Lewisa môžeme gestá deliť do štyroch skupín:


a) symboly – tieto signály môžeme pretlmočiť do jedného alebo viacerých slov v rámci určitej oblasti. Mnohé symboly sú špecifické pre určitú kultúru, oblasť alebo skupinu ľudí. Mimo tieto skupiny nemôžu byť správne interpretované. Napr. pre naznačenie samovraždy si na Novej Guinei zovrú krk jednou rukou, Američania zamieria jedným alebo dvoma prstami na svoj spánok symbolizujúc pištoľ, zatiaľ čo Japonci mocne pohybujú rukou so zovretou päsťou;
b) ilustrátory – slúžia na sprevádzanie reči a používajú sa na zdôraznenie slov, udávanie tempa a rytmu, nakreslenie obrazu do vzduchu a pod. Väčšinou ilustrátory vyjadrujeme pomocou rúk a paží. Ľudia používajú ilustrátory vo veľkom rozsahu a pre niektoré národy je charakteristické ich časté používanie, napr. pre národy žijúce v oblasti Stredozemného mora;
c) regulátory – slúžia ako usmerňujúce a riadiace signály. Majú dôležitú úlohu hlavne pri začatí a ukončovaní komunikácie, ale slúžia tiež na urýchlenie alebo spomalenie rečníka, pre naznačenie, že má pokračovať, alebo na vyjadrenie žiadosti, aby predal slovo niekomu inému. Medzi najčastejšie používané regulátory môžeme zaradiť napr. podávanie rúk, kývnutie hlavou a pohľady. Všeobecne používaný je tiež vztýčený prst, ktorý vyjadruje netrpezlivosť poslucháča, pokúšajúceho sa prerušiť rečníka;
d) adaptéry – sú to gestá, pohyby a iné činnosti, ktoré sa používajú na zvládnutie našich pocitov a na riadenie našich reakcií. Obvykle sa objavujú v stresových situáciách a odrážajú skoro detské spôsoby zvládania situácie. Normálne si ich neuvedomujeme. Napr. ak sa človek cíti byť rozrušený, trie si ruky alebo sa ťahá za odev. Všeobecne používaný adaptér je pohyb upravujúci vlasy, ktorý mnohí používajú pri pocite neistoty.



Kinetika


Pojmom kinetika označujeme pohyby a polohy tela, ktoré vyjadrujú emócie alebo dotvárajú verbálny prejav. Môžu odrážať aj určitú rolu, sebaobraz, sebavedomie a pod. Patrí sem napr. poklepkávanie prstami, zaťatie pästí a iné.



Proxemika


Proxemika vyjadruje telesnú vzdialenosť medzi ľuďmi. Blízkosť označuje dôverný vzťah, väčšia vzdialenosť formálny kontakt. Podľa vzťahu človeka, s ktorým komunikujeme, k nám, udržiavame vzdialenosť od neho. Podľa Drlíkovej tieto vzdialenosti delíme do štyroch skupín:


a) intímna – 15 - 40 cm, používame ju pri komunikácii s príbuznými, deťmi, blízkymi priateľmi. Výnimku tvoria lekári;
b) osobná – 45 - 120 cm, používame ju pri susedoch a kolegoch, s ktorými máme dobré vzťahy;
c) spoločenská – 1,2 - 3,7 m, vyhradená pre predavačov, poštárov a pod.;
d) verejná – 3,7 m a viac, používaná pri jednaniach s cudzími ľuďmi.


Pri komunikácii sa vzdialenosť medzi ľuďmi môže meniť. Napr. súhlas sa prejavuje väčšinou približovaním a nesúhlas vzďaľovaním od druhej osoby. Približovaním sa ale môže prejavovať aj zastrašovanie či agresia voči druhému človeku.



Haptika


Pod haptikou rozumieme bezprostredný telesný kontakt medzi ľuďmi. Môže vyjadriť určité správanie (napr. agresiu – ťahanie, vedenie), ale môže mať aj symbolickú funkciu (napr. poklepanie po pleci vyjadruje priateľstvo, uznanie, súhlas). Určitú symbolickú funkciu má aj podanie ruky.



3. Úloha kultúry v neverbálnej komunikácii


Každá kultúra má svoj systém symbolov, ktoré odrážajú ich názory, vieru, postoje a spôsob myslenia. Použitie vhodného symbolu môže zaistiť prijatie do určitej skupiny alebo etnika. Symbol tu pôsobí ako odznak identity, ktorý vyjadruje zdieľanie ich názorov, viery, postojov, spôsobu myslenia.


Aj iné zložky neverbálnej komunikácie sa líšia v závislosti od kultúry národa. Príkladom je nesúlad medzi používanými vzdialenosťami medzi ľuďmi. U Američanov je napr. veľkosť osobnej zóny asi 45 – 120 cm, kým u Japoncov je to asi len 30 cm. Preto pri stretnutí predstaviteľov týchto dvoch národov môže dôjsť k tomu, že Američan bude cúvať, aby si udržal svoj osobný priestor a Japonec pokročí vpred, aby zmenšil vzdialenosť medzi nimi. Takže nakoniec budú manévrovať po miestnosti a nesústredia sa na informácie odovzdávané slovnou formou. Z toho vyplýva, že pri komunikácii s príslušníkom iného národa musíme brať ohľad na možné iné formy neverbálnych prejavov a na ich interpretáciu.

Kontrolné otázky:


1. Objasnite pojem komunikácia.
2. Vysvetlite rozdiel medzi verbálnou a neverbálnou komunikáciou.
3. Aké sú zložky neverbálnej komunikácie?
4. Ktoré gestá vy bežne používate pri komunikácii?
5. Aká je úloha kultúry v neverbálnej komunikácii?






Použitá literatúra
Drlíková, E. a kol.: Učiteľská psychológia. Bratislava, SPN 1992
Lewis, D.: Tajná řeč těla. Praha, Victoria Publishing 1995
Buda, B.: Empatia. Nové Zámky, Psychoprof 1994
Šútovec, J. a kol.: Psychológia a pedagogika. Martin, Osveta 1994
http://sk.wikipedia.org