Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 

V druhej polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia stíhali Rakúsku monarchiu početné zahranično-politické neúspechy. Po strate území v  severnom Taliansku nasledoval vojenský konflikt s Pruskom, ktoré sa snažilo vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku a zjednotiť nemecké krajiny pod svojím patronátom. Prusko-rakúska vojna trvala krátko a skončila sa zdrvujúcou porážkou Rakúska v bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866. Vojna sa skončila uzavretím pražského mieru z 23. augusta 1866. Rakúsko v  nej muselo uznať definitívny zánik Nemeckého spolku a svoje vylúčenie z  budúceho zjednoteného Nemecka. Pre Prusko vojna znamenala rozsiahle územné zisky. Prusko na ním ovládanom území vytvorilo Severonemecký spolok (tvorilo ho 22 štátov na sever od rieky Mohan), ktorého prvým spolkovým kancelárom sa stal Otto von Bismarck. Krízová situácia prinútila viedenskú vládu k ústupkom voči maďarským požiadavkám. Po odstúpení predsedu ríšskej vlády R. Belcrediho vymenoval cisár 7. februára 1867 na jeho miesto F. Beusta, ktorého cieľom bol rýchly dohovor s Pešťou. Už 20. februára panovník vymenoval novú nezávislú uhorskú vládu na čele s grófom Júliusom Andrássym a 28. júla 1867 podpísal zákon č. 12 uhorského snemu o  rakúsko-uhorskom (maďarskom) štátoprávnom vyrovnaní.


 
Gróf Július Andrássy

Zdroj:
http://2.bp.blogspot.com/_KezhQ6waZT0/SjnA7hKcDfI/AAAAAAAAQTM/iTNfPyeg5jg/s320/397px-Benczur-andrassy_gyula.jpg


 

Proces vyrovnania sa zavŕšil prijatím rakúskej ústavy 21. decembra toho istého roku. Z Rakúskej monarchie sa tak stal dualistický štát – Rakúsko-Uhorsko. Monarchia sa pretvorila na federáciu dvoch rovnoprávnych štátov: Predlitavska a  Zalitavska. Každý z nich mal svoju vlastnú zákonodarnú, výkonnú a správnu moc, svoju vládu, parlament a široké autonómne právomoci. Spoločná bola osoba panovníka, ministerstvo armády, zahraničných vecí, financií a niekoľko cisársko-kráľovských inštitúcií (napr. pošta). Spoločné záležitosti sa riešili pomocou tzv. delegácií, bolo to po 60 zástupcov uhorského a  ríšskeho snemu. Spoločné výdavky sa kryli v pomere 70:30 (30 percent krylo Uhorsko). Hospodárske vyrovnanie sa malo každých desať rokov obnovovať, čo v monarchii vyvolávalo nezdravé politické napätie. Rozdiely medzi politickým systémom rakúskych častí monarchie a Uhorska sa prejavovali už pred vyrovnaním; teraz sa však začali prehlbovať: kým v  Rakúsku sa politický systém postupne liberalizoval a demokratizoval, v  Uhorsku zostala politická moc v rukách vysokej šľachty, ktorá sa nehodlala vzdať svojich hospodárskych a politických privilégií. Volebné právo malo kvôli vysokému majetkovému cenzu len približne 5 až 6 percent obyvateľstva, aj tí však volili len polovicu snemu a župných či mestských zastupiteľstiev, druhá polovica zostávala v rukách nevolených virilistov, občanov, ktorí platili najvyššie dane. Do mimoriadne nevýhodnej situácie sa v Uhorsku dostali príslušníci nemaďarských národností. Vláda od začiatku uplatňovala ideu jednotného maďarského politického národa v Uhorsku a  neuznávala iné uhorské národy. Táto idea bola pretavená do národnostného zákona, ktorý prijal uhorský snem 6.12.1868.


Zákon vyhlasoval maďarčinu za štátny a úradný jazyk, a to vo všetkých zložkách štátnej a verejnej správy, a za rokovaciu reč snemu. Používanie jazykov nemaďarských národností popri úradnom maďarskom jazyku pripúšťal zákon pri rokovaniach župných úradov, pri písaní zápisníc a vo vnútornom úradovaní žúp v prípade, ak to schváli župný výbor, alebo to žiadala aspoň 1/5 jeho členov. Ďalej sa pripúšťalo používať materinskú reč v úradovaní obcí, v cirkvách, pri súdoch a pri súkromných podaniach úradom. Obciam, cirkvám atď. dával možnosť zakladať stredné a  vyššie školy a určovať ich vyučovací jazyk. V štátnych školách toto právo vymedzoval ministerstvu školstva. Nakoniec zákon zakotvuje, že vzdelávacie spolky a inštitúcie sú rovnoprávne s ostatnými ústavmi a  inštitúciami v štáte a že príslušníci všetkých národností majú rovnaké práva zastávať akúkoľvek úradnícku a inú funkciu, pričom má rozhodovať jedine osobná kvalifikácia. Vláda dôvodila zavádzanie maďarčiny taktiež tým, že kultúrne zaostalé národy Uhorska tak môžu čerpať z vyššej maďarskej kultúry. Nemaďarské národy Uhorska boli teda „znížené“ len na úroveň etník. Väčšina politických a kultúrnych predstaviteľov nemaďarských národných hnutí v Uhorsku oprávnene zákon odmietla, a to najmä veľkomaďarskú doktrínu, na ktorej bol postavený. Popri národnostnom zákone existoval už len jediný zákon garantujúci jazykové práva nemaďarských národností z dielne baróna Eötvösa (vtedajšieho ministra školstva). Bol to zákon o obecnom, teda základnom školstve z r. 1868. Tento zákon zabezpečoval v ľudovom školstve slobodné používanie materinskej reči. Po Eötvösovej smrti sa v ďalších zákonoch v základnom školstve presadzovalo aj v školách s nemaďarskými žiakmi povinné vyučovanie maďarčiny, ktoré vyvrcholilo v r. 1907 smutne známymi apponyiovskými školskými zákonmi.


 

S prijatím národnostného zákona nastúpila v Uhorsku éra tvrdej a  bezohľadnej maďarizácie, takže nemaďarské národy sa ani nesnažili o  zrušenie nespravodlivého zákona, ale žiadali aspoň jeho dodržiavanie.


 

Slovenské národné hnutie sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní dostalo do zložitej situácie. Už na memorandovom zhromaždení sa začala jeho vnútorná diferenciácia, keď pod vedením Jána Palárika vznikla opozícia voči väčšinovému prúdu.


 
Ján Palárik


 
Skupina okolo Palárika oprávnene kritizovala naivné spoliehanie sa na Viedeň, ako aj hľadanie zahraničnopolitickej opory v cárskom Rusku. Podľa Palárika bolo potrebné hľadať dorozumenie s Maďarmi a orientovať slovenské národné požiadavky na peštiansku vládu. Preto sa mu myšlienka Okolia zdala príliš radikálna a v záujme hľadania kompromisu s maďarskými vládnucimi vrstvami sa jej vzdal. Pre svoje myšlienky našiel Palárik podporu u mnohých duchovných, šľachticov, podnikateľov, ale i študentov a robotníkov. Jeho významným spolupracovníkmi boli profesor viedenského Pázmánea Ján Mallý-Dusarov, podnikateľ Ján Nepomuk Bobula, ďalej napríklad J. Zarzetsky, či J. Viktorín. V r. 1868 sa Palárikovi stúpenci začali nazývať Nová škola a začali vydávať politický časopis Slovenské noviny. V októbri 1872 sa Nová škola premenovala na Slovenskú stranu vyrovnania. Strana rezignovala na požiadavku slovenskej autonómie a svojim protivníkom v slovenskom tábore vyčítala orientáciu na Viedeň a Rusko. Rešpektovala dualistický systém, ako aj privilegované postavenie maďarčiny, požadovala však zastavenie maďarizácie, novelizáciu národnostného zákona, možnosť používať slovenský jazyk v úradoch, vytváranie podmienok pre rozvoj slovenskej kultúry a zriaďovanie ďalších slovenských stredných škôl.

 
Ján Mallý-Dusarov


Už po prijatí národnostného zákona sa snahy o spoluprácu s Pešťou ukázali ako nereálne a po tvrdom zásahu maďarských vládnucich kruhov proti Matici slovenskej a trom slovenským gymnáziám predstavitelia Novej školy definitívne pochopili nemožnosť dohovoru s vládou a r. 1875 strana ukončila svoju činnosť. Časť jej členov prešla k maďarským politickým stranám, časť sa začala angažovať v Slovenskej národnej strane.

 
Ján Francisci