Psychológia nás učí, že každý človek je individuálnou osobnosťou. Osobnosť každého človeka je pri tom jedinečná a má množstvo atribútov a charakteristík. K jednej z najdôležitejších charakteristík osobnosti človeka patrí nadanie, inteligencia a kreativita. V našich témach sme sa kreativitou už zaoberali. V dnešnej téme si teda detailnejšie rozoberieme pojmy nadanie a inteligencia.


Keď sa povie „inteligencia“, človek si asociuje múdreho človeka, ktorý vie vypočítať zložitejší príklad, či vyriešiť istý problém s ľahkosťou. No v psychológií sa inteligencia chápe trocha inak. V psychológií nájdeme hneď niekoľko definícií inteligencie. Vo všeobecnosti ju však možno definovať nasledovne: „Inteligencia je všeobecná schopnosť, ktorá je podkladom pre primerané prispôsobenie sa situácií, predovšetkým v novej situácií, kde si človek nevystačí so svojou skúsenosťou (Košč, 1994)“. Jednoznačná a hlavne jednotná definícia inteligencie neexistuje, keďže sa mnohí odborníci v definíciách inteligencie rozchádzajú. Niektorí tvrdia, že inteligencia je samostatná schopnosť a niektorí zase, že inteligencia je súborom istých schopností (ako napr. kreativita či tvorivosť).

V prvom prípade hovoríme o tzv. „ jednofaktorovom modeli“ nazvanom - „G-faktor“ („G“ - ako skratka anglického slova „general“ - všeobecný). Vtedy sa chápe inteligencia ako všeobecná samostatná schopnosť, ktorá je súčasťou charakteristiky osobnosti človeka.

V druhom prípade – „viacfaktorovom modeli“, sa inteligencia chápe ako súbor istých rozumových schopností a za inteligentného človeka sa považuje práve ten, ktorý dokáže tieto rozumové schopnosti nerovnomerne používať a tiež rozvíjať. Nedominuje však jedna alebo druhá schopnosť, ale niektoré, ktoré sú zapájané a rozvíjané nadpriemerne. Priemerne inteligentný človek môže dosahovať v rámci jednej rozumovej schopnosti nadpriemerný výkon, no v iných je podpriemerný. Nadpriemerne inteligentný človek dokáže vo viacerých oblastiach dosiahnuť nadpriemerný výkon a tieto oblasti navzájom zapojiť v rámci riešenia istého problému. No to neznamená, že všetky rozumové schopnosti sú u neho nadpriemerne rozvinuté. V istých oblastiach môže dosahovať len priemer a v niektorých dokonca podpriemer.


Rovnako ako iné psychologické javy aj inteligencia sa dá testovať. Testy, ktoré sa na testovanie úrovne inteligencie používajú sa nazývajú „inteligenčné testy“ alebo „testy IQ“. Tieto testy zisťujú akú úroveň intelektuálnych schopností človek má a vyjadrujú ju výškou inteligencie – inteligenčným kvocientom tzv. „IQ“. Na zistenie výšky IQ u konkrétneho človeka je potrebné, aby sa tento podrobil rôznym už spomínaným inteligenčným testom. Pri týchto testoch sa skúmajú úrovne rozvoja jeho intelektuálnych schopností.


Pri testovaní úrovne IQ je potrebné spomenúť pojem mentálny vek a fyzický vek. Testy na hodnotenie IQ sú zostavené podľa istých noriem a teda pomeru fyzického veku a mentálneho veku človeka. U detí sú inteligenčné testy iné ako u tínedžerov, alebo u dospelého človeka. Fyzický vek je reálny vek človeka určený podľa jeho fyzických znakov (rozvoj svalstva, dosiahnutá výška, stavba kostí a pod. ....). Mentálny vek sa definuje ako vek úrovne rozvoja mentálnych schopností (tento sa určuje na základe istých noriem).


Už spomínané inteligenčné testy nám určujú pomer medzi mentálnym a fyzickým vekom, pričom odhalia, či je človek v rámci svojho fyzického veku mentálne popredu alebo pozadu.



Všeobecný vzorec merania IQ je nasledovný:

Na základe tohto vzorca dokážeme určiť 9 stupňov intelektového výkonu a to sú: