Morálka:

  • Na rozdiel od práva sa nespája so žiadnou oficiálnou inštitúciou ani s mocou.

  • Morálne pravidlá sú formulované veľmi všeobecne a vyjadrujú základné hodnoty ľudského života.

  • Morálne zásady sú svojou podstatou všeľudské.

  • Platnosť morálnych zásad je neobmedzená - neobmedzuje ich vek človeka, miesto žitia, povolanie, vzdelanie, krajina,...

  • Morálne pravidlá sa vzťahujú na celú aktivitu každého človeka, na všetky jeho medziľudské vzťahy.

  • Morálne pravidlá vyjadrujú jednotu a morálnu rovnosť všetkých ľudí a zároveň vo vedomí ľudí pôsobia ako osobné pravidlo človeka.

  • Kontrolu morálnych pravidiel nikto nekontroluje, neexistuje orgán, ktorý by mal na starosti práve dodržiavanie morálnych pravidiel – jedinými kontrolnými mechanizmami sú verejná mienka a  predovšetkým naše svedomie.

  • U veriacich je veľmi silným motívom dodržiavania morálnych pravidiel autorita a moc Boha.

  • Morálne prečiny sú trestané oficiálnymi trestami len vtedy, keď sú porušením aj právnych predpisov.

 

Morálka je vlastne naše vnútorné svedomie. Morálka každého človeka je individuálna, každý z nás má iný rebríček hodnôt.“

Morálka je vlastne naše vnútorné svedomie. Každý človek je iný a aj vyznáva iné morálne zásady, ale v podstate sa až tak veľmi neodlišujú. Ale morálka každého človeka je individuálna, každý z nás má iný rebríček hodnôt. Pre niekoho je najdôležitejšie duchovné šťastie, pre iného sú to zasa materiálne hodnoty. Dôležité je, aby sa človek nesprával amorálne, teda tak, že svojím správaním pobúri a znepriatelí si svoje okolie, pretože jeho správanie je proti všetkým zásadám ľudskej spoločnosti, prípadne ubližuje niektorým jej jedincom.

Morálne normy predstavujú základ morálky. Sú najjednoduchšou formou morálnych požiadaviek. Sú to vzory správania, ktoré by mali ľudia uplatniť v rovnakých situáciách.


  • „Pozdrav !“

  • „ Poďakuj !“

  • „Neskáč do reči!“

  • „Neubližuj druhému !“

  • „ Pomáhaj slabším !“.

  • „Nesiahaj na cudzí majetok!“,...


Svedomie - latinské slovo conscientia = svedomie (grécky syneidaesis)

Svedomie je vnútorný pocit záväznosti, ktorý mi nikto nevnucuje. Svedomie môžeme označiť ako systém morálnych noriem a hodnôt, ktoré si človek v procese individuálneho vývoja osvojil a zvnútornil. Jednoduchšie povedané, svedomie je schopnosť rozoznávať dobro a zlo, pocit záväznosti dobre konať a zlého sa vyvarovať, súbor vnútorných zábran a emocionálnych prežitkov, ktoré často vznikajú u človeka v dôsledku výchovy;

Svedomie je spontánne vznikajúci proces, ktorý odzrkadľuje konflikt medzi zvnútornenými mravnými zásadami osobnosti a jeho aktuálnym správaním a konaním. Vymedzuje osobnosti hranice medzi tým, čo možno a treba robiť a tým, čo sa nemôže, nemá alebo nesmie robiť. Svedomie predstavuje zvnútornený systém zákazov a príkazov ľudskej spoločnosti. Ak tento systém osobnosť vo svojom konaní a správaní narúša, alebo nepostupuje ako by mal „ozve sa hlas“ jeho svedomia, ktorý je u každej osobnosti rozličný, pretože vplyvy utvárajúce jeho existenciu sú odlišné. To čo u jedného vyvoláva silné výčitky svedomia, u iného nemusí vyvolať ani najmenšiu výčitku. Zásada činnosti svedomia je u každej osobnosti rovnaká, ale jej obsah je odlišný v závislosti od akceptovateľnej morálky, svetonázoru, ideálu, životných cieľov charakteru a podobne. Najčastejšie podnety uvádzajúce do funkcie mechanizmus svedomia sú:

- osobné nedostatky (lenivosť, závisť, škodoradosť)
- nedostatok rozvahy
- nepremyslené činy
- impulzívne správanie v nepredvídaných okolnostiach
- a iné

 

 

Svedomie má istú štruktúru:

  • Prvú úroveň predstavujú všeobecné hodnoty a normy dobra a zla.

  • Druhú úroveň hodnoty podmienené svetonázorom človeka (náboženské, filozofické hodnoty a pod.).

  • Tretiu úroveň predstavujú hodnoty podmienené špecifickými znalosťami, profesionálnou zameranosťou človeka (lekár, učiteľ, právnik a  pod.).