vypracovala Mgr. Monika Koncošová


Literárny druh: próza

Literárny žáner: novela

Hlavná postava: Pavol Duchaj – človek, ktorý zápasí s osudom, ale nechce sa poddať. Nepoddajnosť a zápas s osudom  robí z neho silnú, no tragicky podlomenú osobnosť.
Pavol Duchaj sa prezentuje predovšetkým vôľou, citový život hrdinu je hlboko utajený, postavy ho zvyčajne nevedia prejaviť navonok.

 

Novela Staroba je súčasťou zbierky noviel Výkriky bez ozveny - je to súbor 7 noviel:

V súmraku, Štefan Koňarčík Chrapek a pán Boh, Rozprávka o Labudovi, Micinova kobyla, Tajomstvo Pavla Hrona, Svedomie, Staroba

 

Novela STAROBA:

·         Zachytáva poslednú fázu života Pavla Duchaja.

·         Zameriava sa na starnutie hlavnej postavy a jej smrť.

·         Fakt starnutia a smrti je hodnotený zo strany dedinského kolektívu, pričom sa prelínajú dva pohľady: osobno-existenciálny a sociálny;

·         Osobno–existenciálny pohľad: ostatné postavy i hlavná postava si postupne uvedomujú nevyhnutnosť smrti, jej súčasť života, plynutia času,...

·         Sociálny pohľad: Pavol Duchaj je postupne vyraďovaný zo sociálnych väzieb dedinského spoločenstva, rodiny, až sa dostáva do úplnej samoty. Jednotlivé sociálne vzťahy sú úplne popretŕhané, čo si uvedomuje aj samotná hlavná postava.

·         Popretŕhané sociálne vzťahy sa Pavol Duchaj snaží kompenzovať náhradnými riešeniami (rozhovor s vlastným telom a so zvieratami).

·         Náhradné vzťahy k ústrednej postave si chce vytvoriť aj dedinský kolektív (zdvorilostné návštevy, obdarúvanie), no Duchajova vzbura proti osudu vyvoláva napokon až nenávisť.

·         Jazyk novely je bohatý a charakterizuje ho ľudovosť, funkčná poetizácia (trópy, figúry, dikcia) a dramatickosť (častý dialóg).

Krátky príbeh novely:

Pavol Duchaj je chlap, ktorému minulo sedemdesiat.  Cíti, že starne a stráca silu. V jeden deň ho zaťalo a on synovi povedal: „Staroba prichodí.“ Prijíma ju veľmi ťažko:

„Sedemdesiat rokov sa bil s prírodou, sedemdesiat rokov sa modlil, a teraz mu akási nemilosrdná sila vydiera z rúk opraty. Všetko sa mení okolo neho, všetko uteká, a on, čo bežal sedemdesiat rokov, ostáva pozadu sťa bezmocné dieťa.“

V jeden deň sa vybral k Jánovi Kubíkovi, ktorý „robil pekné javorové palice“ a keď od neho odchádzal, opieral sa o novú palicu. Dedina vidí, že Pavol Duchaj starne. Pozorujú ho dedinčania, ľutujú ho, snažia sa mu vychádzať v ústrety. Do ich správania sa vkradol súcit voči Pavlovi Duchajovi, ktorému postupne začne vadiť:

„Zbadal, že medzi neho a ľudí si ľahlo  niečo nepochopiteľné, že staré zväzky, ktoré ho pútali k dedine, pomaly odumierajú a namiesto nich rastie chlad, cudzota, čudné nepriateľstvo, ktoré si nijako nemohol vysvetliť.“

 Dedina sleduje jeho život. Pavol Duchaj sa začne správať zvláštne. Raz je úplne zahĺbený do seba, inokedy sa vrhá do práce. Trápi ho správanie syna s rodinou, ktorí sa pred ním rozprávajú málo, alebo len pošušky, bojazlivo, a  len čo odišiel, počul ich smiech. Cítil sa doma ako u cudzích ľudí, sám, opustený, nenávidený.

Stal sa stredobodom dedinského života. Dedinčania šírili o ňom rôzne reči: „Hovorilo sa o ňom ako o čomsi zakázanom, so stiahnutým obočím a so zvláštnym prízvukom na slove „staroba“.“ Jedni ho ľutovali, iní ľutovali jeho syna s rodinou. Rozhodli sa, že ho niektorí dedinčania aj navštívia, ale počas návštevy akosi nevedeli, ako sa majú k nemu správať.

V jeden deň sa po dedine rozšírilo, že Duchaj zomiera. Dedinčania začali rozprávať rôzne proroctvá spájané so smrťou (o bielej žene, ktorá kráčala k Duchajovmu domu, o bielych prízrakoch, ktoré prichádzali do dedín, o čiernych mačkách s ohnivými očami, o psovi, ktorý sedel pri kríži, o spievajúcej sliepke, o túlavom psovi...). Ľudia sa akoby zľakli Duchajovho umierania, začali o ňom hovoriť len pekne a do domu, v ktorom žil,  prinášali drobné darčeky (vajíčka, hrniec kapustnice,...). Ale Duchaj akosi nechce umrieť. Dedinčania sú z toho sklamaní, že sa o neho toľko starali, a on nič. 

Dedina sa už znovu na chvíľu zaujíma o starosti iných.  Pavol Duchaj si svoju starobu nechce pripustiť, ale keď je nahý, zadíva sa na seba a vidí len ochabnuté, žlté svalstvo, trčia mu kosti.... Vidí, aký je starý.

„...jednako sa vyzliekal, vyťahujúc z bielizne suché, skrehnuté údy, ktoré v žltom svetle lampy bezmocne ležali na zemi. Pri pohľade na ne sa Pavla Duchaja zmocnil strach: ohmatával ich, hľadajúc v nich niečo, ale kdekoľvek sa chytil, cítil v ruke kosť a vyschnuté mäso, poddávajúce sa pod prstami ako cesto. Chytil a stískal ho, ale ono  akoby mŕtvelo a chladlo...“

I jeho syn sa od neho odvrátil a nevenoval sa mu, bol v dome akýsi zbytočný, nevládal už urobiť toľko roboty. Nakoniec sa Duchaj uzavrie do seba a rozpráva sa už len so psom, lastovičkou a pavúkom. Prihovára sa pavúkovi: „Pozrime ho, huncúta, ako sa... ako sa uťahuje,“ dudral si popod nos. Pristúpil bližšie a dokonca ho oslovil: „No, čo sa uťahuješ? Mušky by si dlávil, však...? Len nič tú háveď! Spať nedajú...“

Práve vo chvíli pozorovania pavúka ho prišiel navštíviť sused Kubík, ktorému o pavúkovi porozprával, mysliac si, že Kubík ho berie vážne. Ale ten  potom po celej dedine rozhlásil, že Duchaj sa už zbláznil.

Jedného dňa bol Pavol Duchaj v dome sám. Ostane mu clivo. Rozbehol sa von a kričal na ľudí. Nechcel byť sám. Lenže utekal dolu briežkom, potkol sa, spadol. Umrel. Na nohách mal obuté nové krpce.

     Potkýnal sa, padal, ale vstával a bežal ešte vytrvalejšie, s hlavou naklonenou dopredu. Do kabáta sa mu zadrapil vietor a rozhalil ho... Dobehnúc k škole, potkol sa, a ako bežal, padol tvárou do blata, s ľavou nohou vystretou, ktorá – sťaby nechcela ísť ďalej – sa za ním natiahla ako struna. Bol na nej nový krpec.

Použitá literatúra:

URBAN, M.: Roztopené srdce. 1. vyd. 1984. Tatran. Bratislava. ISBN 61-603-84