Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová


 

Od začiatku 19. storočia začal spôsob riešenia konfliktov medzi štátmi prechádzať určitou premenou. Tá súvisela s transformáciou medzinárodných vzťahov - štáty začali nadväzovať formálne diplomatické vzťahy (na Viedenskom kongrese v roku 1815 boli stanovené niektoré pravidlá a normy diplomacie), ustálili sa pravidlá medzištátneho styku, vzrástli a prehĺbili sa ekonomické kontakty medzi štátmi a boli vytvorené prvé medzinárodné inštitúcie. Viedenský kongres v roku 1815 a následný koncert veľmocí (čo bolo v podstate riešenie sporných otázok na základe kompromisu veľmocí a následné vnútenie riešenia ostatným štátom) sa stali mnohostranným fórom európskych veľmocí, ktoré sa pokúšali udržať existujúcu rovnováhu moci. Koncert veľmocí obmedzil na tri desaťročia voľnosť rokovaní malých a stredne veľkých štátov, pretože o premene medzinárodných vzťahov rozhodovali na pravidelných stretnutiach veľmoci (tzv. kongresové diplomacie). Princíp suverenity, teritoriality a neintervence platil len pre malú skupinu (Veľkú Britániu, Francúzsko, Prusko, Rakúsku monarchiu a Rusko), ktorá hrala úlohu hegemóna v riešení konfliktov medzi menšími a strednými štátmi. Pre veľmoci však naďalej platila logika riešenia konfliktov z predchádzajúcich stáročí - dodržanie výsledkov dohody medzi spornými stranami väčšinou záviselo na dobrovoľnom rokovaní aktérov.

 

 

Knieža Metternich – považovaný za „dirigenta koncertu veľmocí“

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/4/49/Prince_Metternich_by_Lawrence.jpeg/220px-Prince_Metternich_by_Lawrence.jpeg


 

Po revolučných rokoch 1948-49 došlo na medzinárodnom poli k preskupovaniu síl. Išlo hlavne o  posilnenie pozície Ruska, ktoré zohralo dôležitú úlohu pri potláčaní revolučného vrenia v Habsburskej monarchii. Rusko malo záujem o ovládnutie morských úžin spájajúcich Čierne a Stredozemné more a navrhlo, aby sa územie Osmanskej ríše, ktorá stála na pokraji rozpadu, rozdelilo medzi Rusko a Britániu, pričom Rusku malo pripadnúť turecké hlavné mesto Istanbul. Británia však s rozdelením Osmanskej ríše nesúhlasila; chcela ju zachovať ako hrádzu proti ruskému prenikaniu do oblastí Blízkeho a Stredného východu. S ruským návrhom nesúhlasila ani francúzska vláda. V r. 1853 napriek tomu Rusko pod zámienkou ochrany tamojších pravoslávnych kresťanov obsadilo Moldavsko a Valašsko, čím sa dostalo do vojnového konfliktu s Tureckom. Británia a Francúzsko vyslali na jar 1854 Turecku na pomoc svoje vojnové loďstvo a vypovedali Rusku vojnu. K protiruskej koalícii sa neskôr pridalo aj Sardínske kráľovstvo, ktoré si takto chcelo vydobyť medzinárodné uznanie. Tzv. Krymská vojna (1853-1856) sa skončila porážkou Ruska a uzavretím Parížskeho mieru (1856), ktorým Rusko a Turecko uznali neutralitu Čierneho mora a nezávislosť rumunských kniežatstiev. Rusko sa vzdalo nárokov na čiernomorské úžiny, Osmanská ríša sa dostala do závislosti od Británie a Francúzska.

 

 

Boje počas Krymskej vojny

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/2/25/Sveaborg_bombed.jpg/220px-Sveaborg_bombed.jpg


 

Výsledky Krymskej vojny ovplyvnili aj národnooslobodzovací boj na Balkáne. Valašsko a Moldavsko, rozšírené o časť Besarábie sa vymanili spod tureckej nadvlády a r. 1859 vytvorili samostatný štát Rumunsko. Nezávislosť na Turecku získalo r. 1878 aj Srbsko a samostatným kniežatstvom sa stala aj Čierna Hora.

 

Víťazstvo v Krymskej vojne posilnilo medzinárodné postavenie Veľkej Británie a Francúzska. Británia sa v polovici 19. storočia stala najrozvinutejšou priemyselnou krajinou. Bola aj najväčšou koloniálnou mocnosťou. Vo vzťahoch s kontinentálnou Európu sa Británia snažila udržiavať stav “splendid isolation”, skvelej izolácie, čiže nespájania sa formálnymi spojeneckými záväzkami s krajinami na kontinente.

 

 

Predstaviteľ splendid isolation Benjamin Disraeli – britský premiér v rokoch 1874-1880

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/0/0c/Benjamin_Disraeli_by_Cornelius_Jabez_Hughes%2C_1878.jpg/225px-Benjamin_Disraeli_by_Cornelius_Jabez_Hughes%2C_1878.jpg

 

 

Vo Francúzsku sa v r. 1848 po páde monarchie stal prezidentom druhej republiky synovec Napoleona Bonaparteho Ľudovít Bonaparte, ktorý v r. 1852 uskutočnil štátny prevrat a nechal sa korunovať za cisára Napoleona III.

 

 

Napoleon III. (1848-1870)

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/2/23/Napoleon_III_1863.jpg/220px-Napoleon_III_1863.jpg

 

 

Hlavnú oporu jeho režimu tvorilo vojsko, úradnícka vrstva a cirkev. Jeho zahraničná politika bola vyplnená vojnami. Po boku Británie sa v r. 1853-6 Francúzsko zúčastnilo Krymskej vojny, v r. 1859 zasiahlo do rakúsko-talianskeho konfliktu. V zámorských oblastiach preniklo až do Číny a ovládlo južný Vietnam a Kambodžu. V Afrike si podmanilo Alžírsko, prenikalo na Saharu a účasťou na stavbe Suezského prieplavu sa snažilo získať vplyv v Sýrii a Egypte. V r. 1862-7 zasiahlo do Mexickej občianskej vojny, kde dosadilo na trón rakúskeho arcivojvodu Maximiliána (bol zastrelený). Osudovou sa Napoleonovi III. stala vojna s Pruskom v rokoch 1870-71, keď po neúspešnom vojenskom konflikte jeho režim padol.

 

V Habsburskej monarchii po porážke revolúcie vláda zaviedla režim, ktorý bol zameraný proti akýmkoľvek demokratizačným a národnooslobodzovacím snahám a mal za cieľ obnoviť a upraviť jednotu rozpadajúcej sa mnohonárodnostnej monarchie.

 

 

František Jozef I. (1848-1916)

Zdroj:http://www.owlnet.rice.edu/~ems4463/biographie_files/image010.jpg


 

Monarchia prišla zjednotením Talianska o výnosné územia, zjednotenie Nemecka na malonemeckom princípe ju pripravilo o možnosť významnejšie ovplyvňovať dianie v stredoeurópskom priestore. Idea zjednotenia Talianska našla svoje miesto na dvore sardínskeho kráľa Viktora Emanuela II. Jeho ministerský predseda Camillo Cavour zvolil taktiku vyčkávania na priaznivejšiu medzinárodnú situáciu. Tá prišla onedlho v podobe Krymskej vojny (1853-56), do ktorej Sardínske kráľovstvo r. 1855 vstúpilo po boku Francúzska a získalo si tak medzinárodnú prestíž, ako aj užitočné spojenectvo. Napoleon III. podporoval zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie a Cavourovi sľúbil vojenskú podporu proti Rakúsku. Vojna vypukla r. 1859. V bitke pri Magente a Solferine sa spojeným francúzsko-talianskym vojskám podarilo poraziť rakúsku armádu. V júli 1859 podpísal Napoleon III. s Rakúskom separátnu mierovú dohodu vo Villafrance. Sardínske kráľovstvo získalo časť Lombardie s Milánom, Rakúsku zostalo Benátsko. Parma, Modena a Toskánsko sa so Sardínskym kráľovstvom zjednotili v r. 1860 na základe plebiscitu. V apríli 1860 vypuklo v Neapolskom kráľovstve ľudové povstanie proti tyranskej nadvláde Bourbonovcov. Výprava červených košieľ pod velením G. Garibaldiho dosiahla v bojoch s vojskami neapolského kráľovstva veľké úspechy. V r. 1860 na základe ľudového hlasovania bolo južné Taliansko so Sicíliou pripojené ku Sardínskemu kráľovstvu, v tom istom roku sa ku vznikajúcemu talianskemu štátu pridala aj Umbria. K ďalšiemu zjednocovaniu Talianska opäť prispel vývoj na medzinárodnej scéne. Tentokrát šlo o vyostrovanie konfliktu medzi Pruskom a Rakúskom. Ten sa skončil porážkou Rakúska v bitke pri Hradci Králové v r. 1866. Taliansko v tejto vojne vystupovalo ako spojenec Pruska a na základe mierovej zmluvy uzavretej r. 1866 získalo od Rakúska Benátsko. Zostávalo už len pripojiť pápežský štát, ktorý bol pod ochranou Francúzska. Napoleon III. však po vypuknutí francúzsko-pruskej vojny v júli 1870 stiahol z Ríma vojská, čím uvoľnil talianskej armáde cestu k jeho obsadeniu a vyhláseniu za hlavné mesto Talianska.

 

 

Camillo Cavour

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/b/b8/Francesco_Hayez_041.jpg/200px-Francesco_Hayez_041.jpg

 

 

Po porážke revolúcie bol v r. 1850 obnovený predrevolučný Nemecký spolok na čele s Rakúskom. Medzitým Rakúsku vyrástol v spolku konkurent – Prusko. V r. 1862 sa stal pruským ministerským predsedom Otto von Bismarck. Jeho cieľom bolo vytvorenie silného, jednotného nemeckého štátu pod pruskou nadvládou. Zámienku na konflikt s Rakúskom ponúkol spor o postavenie Šlezvicka a Holštýnska v rámci Nemeckého spolku, ktorý ešte zosilnel po tom, čo Prusko o rok neskôr opäť zmarilo pokus Rakúska o vstup do Nemeckého colného spolku. Bismarck, ktorý si zaistil neutralitu Francúzska a vojenské spojenectvo Talianska, v r. 1866 navrhol rozpustenie Nemeckého spolku a zvolanie nemeckého národného zhromaždenia, ktoré malo vypracovať ústavu nového nemeckého štátu bez účasti Rakúska. V júni 1866 vypukla prusko-rakúska vojna. Spolu s Pruskom vypovedalo vojnu Rakúsku aj Taliansko, takže Rakúsko bolo nútené bojovať na dvoch frontoch. Boje sa skončili pre Rakúsko katastrofálnou porážkou v bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866. Uzavretím pražského mieru 23. augusta 1866 muselo Rakúsko uznať definitívny zánik Nemeckého spolku a svoje vylúčenie z budúceho zjednoteného Nemecka. Prusko na ním ovládanom území vytvorilo Severonemecký spolok.

 

 

Otto von Bismarck

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/0/05/Otto_F%C3%BCrst_von_Bismarck.JPG/220px-Otto_F%C3%BCrst_von_Bismarck.JPG

 


 

Rýchla porážka Rakúska a uzavretie ponižujúceho mieru konečne vzbudili obavy vo Francúzsku. Francúzsko-pruská nevraživosť vyvrcholila v spore o obsadenie uvoľneného španielskeho trónu. Bezprostrednou príčinou vypuknutia prusko-francúzskej vojny bolo ponižujúce zverejnenie „emžskej depeše. V júni 1870 Francúzsko vyhlásilo Prusku vojnu. Hoci na čele francúzskej armády stál sám cisár Napoleon III., jeho vojsko podľahlo nemeckým silám a 1. 9. bolo na hlavu porazené v bitke pri Sedane. Napoleon III. sa dostal do zajatia a jeho režim padol. V Paríži bola vyhlásená tretia republika, na obranu proti nemeckým vojskám vznikali ľudové oddiely národnej gardy. Zdrvujúca porážka Francúzska vo vojne s nemeckom a následná mierová zmluva uzavretá v máji 1871 vo Frankfurte nad Mohanom priniesli Francúzsku stratu územia Alsaska a Lotrinska. Štyri mesiace pred podpísaním frankfurtskej zmluvy, 18. januára 1871 bolo v Zrkadlovej sále zámku vo Versailles slávnostne vyhlásené Nemecké cisárstvo pozostávajúce z 25 štátov. Cisárom sa stal pruský kráľ Wilhelm I., ríšskym kancelárom Otto von Bismarck. Zjednotené Nemecko sa stalo vedúcou silou v Európe a získalo v nej dominantné postavenie. Krehká rovnováha koncertu veľmocí, ktorú nastolil Viedenský kongres, a ktorou otriasla revolúcia v rokoch 1848-49, sa začala rozpadať.

Svet v poslednej tretine 19. storočia prešiel radom premien, ktoré výrazne ovplyvnili udalosti nasledujúcich desaťročí. Predovšetkým vstúpil do obdobia vedecko-technickej revolúcie, ktorá vyústila do zásadných zmien štruktúry priemyselnej výroby a odrazila sa v zmenách životného štýlu. Masová výroba kvalitnej a lacnej ocele priniesla rozvoj všetkých priemyselných odvetví a dôležitú úlohu v hospodárskom rozvoji hrali nové zdroje energie. Významným prínosom bol vynález parnej turbíny a spaľovacieho motora, s ktorým súvisel začiatok modernej ťažby ropy, predovšetkým na bohatých náleziskách v USA. Najväčší prevrat však spôsobilo ovládnutie elektriny. Prudký rozvoj priemyselnej výroby priniesol aj zmeny v hospodárstve, ktoré súviseli s koncentráciou výroby do veľkých podnikov, ktoré mali dostatočné prostriedky na nákup najmodernejších zariadení a zdokonaľovanie výrobných metód. Z toho vyplývajúce výhody motivovali podnikateľov, aby sa združovali do veľkých zoskupení – monopolov s cieľom sústrediť vo svojich rukách čo najväčšiu časť výroby v danom odvetví a zabezpečiť si tak možnosť ovládnuť trhy a zdroje surovín, zvyšovať zisky a znižovať mzdy.

 

 

Mapa Britského impéria z r. 1897

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/2/28/British_Empire_1897.jpg/220px-British_Empire_1897.jpg


 

V poslednej tretine 19. storočia už boli vytvorené veľké koloniálne ríše Británie, Francúzska a Ruska, ktoré ovládali veľkú časť Afriky, Ázie a Oceánie. O svoje miesto sa však hlásili mladé štáty: Nemecko, Taliansko i USA, ktorých cieľom bolo nové rozdelenie sveta. Záujmy veľmocí na seba narážali a vznikali tak konflikty v rôznych častiach sveta. Situáciu významne ovplyvňoval aj nerovnomerný hospodársky vývoj, ktorý viedol k zmene pomeru síl medzi jednotlivými štátmi a poznačil tak ich vzájomné vzťahy. Najväčšou koloniálnou ríšou bola Veľká Británia. Jej priemyselný rast sa síce koncom 19. storočia spomalil, naďalej si však zachovávala prevahu v oblasti námorných síl, medzinárodného obchodu a predovšetkým v zväčšovaní koloniálneho panstva. Po ovládnutí Egypta, Sudánu a Južnej Afriky sa počet obyvateľov britských kolónií zvýšil na takmer 400 miliónov. Dôležitú pozíciu v svetovom politickom a hospodárskom dianí si udržiavalo aj Francúzsko. Po hospodárskej stránke nebolo natoľko úspešné ako Británia, veď ešte začiatkom 20. storočia tvorilo vidiecke obyvateľstvo takmer 56% z celkového počtu obyvateľov Francúzska. Francúzske koloniálne dŕžavy sa nachádzali predovšetkým v Afrike (Alžírsko, Tunis, Maroko, Kongo). Na prvom mieste v hospodárskom raste sa nachádzali USA, ktoré po krvavej občianskej vojne v rokoch 1861-65 zažívali obdobie konjunktúry. Záujmy USA sa sústredili predovšetkým na územia s výhodnou strategickou polohou (Havajské ostrovy, Kuba, Filipíny).

 

Osobitný vývoj prebiehal v Rusku, kde expanzionistická politika cárizmu smerovala na Ďaleký východ do Tichomoria. Tam však narážala na záujmy Japonska, ktoré sa usilovalo získať Kóreu, Mandžusko, Sachalin a ruský Ďaleký východ, aby si získalo prístup na ázijskú pevninu. Vojnový konflikt – rusko-japonská vojna (1904-1905) priniesol Rusku porážku.

Novým hráčom na medzinárodnom poli bolo zjednotené Nemecko, ktoré sa usilovalo vydobyť si „miesto na výslní“. Po prusko-francúzskej vojne prechádzalo Nemecko obdobím rýchleho hospodárskeho rastu. Prispeli k tomu aj výsledky vojny, ktoré Nemecku priniesli Alsasko-Lotrinsko – oblasti bohaté na nerastné suroviny. Rýchlo sa rozvíjajúci priemysel vyniesol Nemecko na druhé miesto v celosvetovom merítku. V pruskom Nemecku zaujímalo už tradične výsadné postavnie vojenstvo. Hlavnou črtou nemeckej spoločnosti bol militarizmus – presadzovanie vojenského spôsobu myslenia aj v civilnej oblasti a prílišné zdôrazňovanie vojenských cností vo všetkých oblastiach života, hlavne vo výchove a vzdelávaní.

 

Strata bohatých území a vysoké vojnové reparácie spôsobili, že vo Francúzsku vládla voči Nemecku averzia a revanšistické nálady. Preto sa nemecký ríšsky kancelár Otto von Bismarck usiloval o izoláciu Francúzska pomocou pevného monarchistického spoločenstva silných ríš. Jeho cieľom bolo spojenie Nemecka s Rakúsko-Uhorskom a Ruskom. Problémom bolo presvedčiť Rakúsko-Uhorsko, aby vstúpilo do spolku s Ruskom, lebo oba štáty oddeľovalo súperenie o nadvládu nad Balkánom. V r. sa 1872 uskutočnila v Berlíne schôdza monarchov všetkých troch štátov a o rok neskôr vznikol Spolok troch cisárov (František Jozef I., Wilhelm I., Alexander II.)

 

 

Ruský cár Alexander II.

Zdroj:http://cs.wikipedia.org/wiki/Alexandr_II._Nikolajevi%C4%8D


 

Nemecký cisár Wilhelm I.

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/0/01/Kaiser_Wilhelm_I._.JPG/210px-Kaiser_Wilhelm_I._.JPG

 

 

 

Spor Ruska a Rakúsko-Uhorska o Balkán však nakoniec bol aj príčinou zániku spolku. V rokoch 1877-78 prebehla Rusko-turecká vojna, v ktorej Rusko zaútočilo na Osmanskú ríšu s cieľom rozšíriť svoj mocenský vplyv na oblasť Balkánu a zároveň oslobodiť balkánske slovanské národy spod osmanskej nadvlády. Počas vojny sa ruské vojská dostali až k Istanbulu, ktorý nedobyli len pre intervencie iných štátov. Výsledkom vojny bolo získanie nezávislosti Srbska, Bulharska (čiastočne), Čiernej Hory a Rumunska od Osmanskej ríše. Rusko získalo späť územie južnej Besarábie, ktoré stratilo po Krymskej vojne a získalo aj nové územia – južnú Ukrajinu, Krym, Karskú oblasť, Kaukazské čiernomorské pobrežie, juhozápadné Gruzínsko a severnú časť tureckého Arménska. Pôvodná mierová zmluva bola podpísaná 3. marca 1878 v meste San Stefano (odtiaľ názov Sanstefanská zmluva). Európske mocnosti sa však obávali expanzie Ruska a Srbsko a Grécko sa obávali vytvorenia Veľkého Bulharska, ktoré by ohrozilo ich záujmy. Preto bola Sanstefanská zmluva revidovaná na Berlínskom kongrese (13.6.1878-13.7.1878). Na kongrese sa stretli predstavitelia Veľkej Británie, Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Francúzska, Ruska, Talianska a Osmanskej ríše. Kongres sa konal pod vedením Otta von Bismarcka a jeho cieľom bolo udržanie rovnováhy síl s ohľadom na záujmy Veľkej Británie, Ruska a Rakúsko-Uhorska.

 

 

Účastníci Berlínskeho kongresu

Zdroj:http://kongres-berlina.navajo.cz/

 

 

Výsledkom rokovaní bola tzv. Berlínska zmluva, prijatá 1. júla 1878. Podľa nej signatári uznávali nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory. Bulharsko získavalo autonómiu v rámci Osmanskej ríše, pričom bolo rozdelené na Bulharské kniežatstvoa autonómnu provinciu Východná Rumélia. Došlo tak k oslabeniu pozície Ruska na Balkáne, ktoré počítalo so vznikom veľkého, prorusky orientovaného Bulharska.

 

Z obáv pred ruskou expanziou na Balkáne sa Bismarck rozhodol pre užšiu spoluprácu s Rakúsko-Uhorskom. Po mnohých rokovaniach bola zmluva o tajnej obrannej aliancii medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom podpísaná v r. 1879. Tým vznikol tzv. Dvojspolok, ktorý mal obom mocnostiam v prípade vojny s treťou mocnosťou zaručiť priateľskú neutralitu. V r. 1882 pristúpilo k Dvojspolku Taliansko, ktoré sa cítilo ohrozené francúzskymi záujmami v Tunise, takže z Dvojspolku sa stal Trojspolok. Keďže Bismarck sa naďalej snažil udržiavať dobré vzťahy s Ruskom (a izolovať tak Francúzsko od možných spojencov), bola v júni 1887 v Berlíne podpísaná tzv. Zaisťovacia zmluva medzi Ruskom a Nemeckom. Zmluva zaväzovala obe strany k neutralite v prípade konfliktu jednej z nich s treťou veľmocou a jej tajný dodatok sľuboval nemeckú podporu ruským záujmom na Balkáne a ruským snahám v oblasti Úžin. V r. 1890 však pre nezhody s mladým cisárom Wilhelmom II. Bismarck odstúpil z postu nemeckého kancelára. Cisár podporovaný novým kancelárom Caprivim obrátil svoju pozornosť na Veľkú Britániu. V snahe o zblíženie s námornou veľmocou sa Nemecko zrieklo nárokov na vplyv v Zanzibare, za čo získalo od Británie ostrov Helgoland. Francúzsko sledovalo zbližovanie Nemecka a Veľkej Británie so znepokojením. Vo vedomí, že sa dostáva do medzinárodnej izolácie sa obrátilo na Rusko. Tak vznikla v r. 1894 tzv. Dvojdohoda, zmluva o vzájomnej pomoci Ruska a Francúzska v prípade nemeckého útoku.

 

 

Most Alexandra III. V Paríži – pripomienka uzavretia dvojdohodovej zmluvy

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/thumb/6/6d/Pont_Alexandre_III_%282%29.jpg/220px-Pont_Alexandre_III_%282%29.jpg

 

 

Most Sv. Trojice v Petrohrade - pripomienka uzavretia dvojdohodovej zmluvy

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/ac/Trinity_Bridge.jpg/250px-Trinity_Bridge.jpg

 

 

Ešte koncom 19. storočia sa zdalo, že francúzsko-britské vzťahy sa nachádzajú v bode, z ktorého niet návratu. Príčinou ich konfliktu boli záujmy na africkom kontinente. Veľká Británia totiž mala za cieľ severojužné spojenie svojich kolónií, kde chcela vybudovať železničné spojenie Káhira-Kapské mesto. Francúzsku zas išlo o spojenie smerom západ-východ od Senegalu po Džibuti. Ich záujmy na seba narazili r. 1898 v Sudáne v mestečku Fašoda, kde sa proti sebe ocitli francúzske a britské sily. Francúzsko bolo napokon nútené ustúpiť. Napäté vzťahy trvali až do r. 1904, keď vznikla tzv. Srdečná dohoda, ktorou sa Francúzsko vzdalo svojich mocenských ambícií v Egypte výmenou za možnosť svojho nerušeného prenikania v Maroku.

 

 

Karikatúra na tému Srdečnej dohody

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/5/5e/Germany_GB_France.gif/220px-Germany_GB_France.gif


 

Medzitým došlo k zhoršeniu britsko- nemeckých vzťahov. Nemecká zahraničná politika vychádzala zo základného predpokladu, že protikladné záujmy Veľkej Británie a Francúzska a tak isto aj Veľkej Británie a Ruska sú natoľko neprekonateľné, že Nemecko môže s Ruskom aj Britániou jednať podľa svojich obchodných záujmov. Preto – s odôvodnením, že ide o potrebu chrániť nemecké obchodné záujmy – začalo s výstavbou veľkej vojenskej námornej flotily. Britská snaha o koordináciu námorných síl zakaždým stroskotala na nemeckej arogancii a tak sa začali preteky v zbrojení. Napäté vzťahy s Nemeckom viedli k tomu, že Veľká Británia pristúpila v r. 1907 k francúzsko-ruskej spojeneckej zmluve z r. 1893, čim vznikla Trojdohoda. Napätie v medzinárodných vzťahoch však stále rástlo. Okrem Afriky, kde hrozil vojenský konflikt medzi Francúzskom, Britániou a Nemeckom v spore o Maroko (r. 1911 nemecká vláda reagovala na francúzske vojenské akcie v Maroku vyslaním delového člnu Panter do marockého prístavu Agadir), sa ďalším ohniskom konfliktu stal Balkán.

 

 

Delový čln Panter

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/41/SMS_Panther.gif

 

 

V r. 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo podľa dohôd z Berlínskeho kongresu Bosnu a Hercegovinu. Viedenská vláda sa tak zaplietla do neriešiteľných problémov krízovej oblasti, kde narážala na juhoslovanské zjednocovacie snahy pod vedením Srbska, za ktorým stáli ruské záujmy.

 

V rokoch 1912-13 prebehla prvá balkánska vojna, vedená koalíciou štátov Bulharska, Čiernej Hory, Grécka a Srbska proti Osmanskej ríši. Vojna sa skončila porážkou Turecka, ktoré prišlo o všetky svoje európske dŕžavy s výnimkou územia okrem Istanbulu. V druhej balkánskej vojne (jún - august 1913) proti sebe vystúpili Bulharsko na jednej strane a Grécko, Čierna Hora, Srbsko a Rumunsko na strane druhej. Vojnu využilo Turecko, ktoré taktiež vystúpilo proti Bulharsku. Mierové zmluvy sprostredkované veľmocami priniesli Srbsku, Turecku, Čiernej Hore a Rumunsku územné zisky na úkor Bulharska. Porážka Bulharska zároveň priniesla ochladenie vzťahov medzi Bulharskom a Ruskom, ktoré prenieslo svoje sympatie na Srbsko.

Nemecko došlo na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, je lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, takže čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, keď rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením svojej krajiny k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo aj Srbskom. Následník trónu František Ferdinand d'Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny.

 

 

František Ferdinand d´Este a jeho manželka Žofia

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/c/c6/F.F..jpg/220px-F.F..jpg

 

 

Tu srbský vlastenec Gavrilo Princip, člen organizácie Mladá Bosna, spáchal 28. júna 1914 atentát na naňho i na jeho manželku.

 

 

19- ročný atentátnik Gavrilo Princip

Zdroj:http://www.priestor.estranky.sk/archiv/iobrazek/422

 

 

Atentát na následníka Rakúsko-Uhorska a jeho ženu šokoval celú Európu. Rakúska vláda to videla ako šancu vyriešiť srbskú otázku raz a navždy. Dňa 28.júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu a o deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo ostreľovať Belehrad. Ruská vláda vyhlásila 30. júla mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. 3. augusta vyhlásilo Nemecko vojnu Francúzsku (deň predtým obsadilo Luxembursko) a 4. augusta vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka. Porušenie neutrality Belgicka dalo Veľkej Británii podnet na vypovedanie vojny Nemecku 4. augusta. 6.augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Veľká Británia. Rozpútal sa vojnový konflikt dovtedy neznámych rozmerov – prvá svetová vojna.


 

Otázky:

1.Vysvetli pojem „koncert veľmocí“.

2. Na ktorej strane stála v Krymskej vojne Sardínia?

3. Ktorej krajiny sa týka pojem „splendid isolation“?

4. Kto bol autorom myšlienky Spolku troch cisárov?

5. Vysvetli pojem Srdečná dohoda.

6. Ktoré krajiny boli pôvodnými členmi Dvojspolku?

7. Kto bol porazený v druhej balkánskej vojne?


Zoznam použitej literatúry:

Waisová, Š.,Řešení konfliktů v mezinárodních vztazích, Portál, Praha, 2005

Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007

Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998