Uhorský panovnícky rod Arpádovcov bol pri moci od korunovácie sv. Štefana za prvého uhorského kráľa roku 1000. O tri storočia neskôr však postavenie panovníka bolo vratké, lebo veľmoži, ktorí v minulosti za svoje služby panovníkovi zbohatli, ho čoraz menej poslúchali. Niektorí sa začali správať ako suverénni páni na svojich lénnych územiach a uhorskí králi sa stávali bábkami v mocenskej hre veľmožov.  

Všetko to začalo zavraždením manželky kráľa Ondreja II. Panovník nedokázal vrahov potrestať, potom to pokračovalo únosom syna kráľa Štefana V., ktorý neskôr nastúpil na trón ako Ladislav IV., prezývaný Kumánsky. Aj tento únos zostal nepotrestaný. A práve Ladislav sa po nástupe na trón z obáv pred veľmožmi uchýlil ku kumánskym kočovníkom. Moc už pevne držali v rukách silné rody Abovcov, pánov z Kyseku (Kösegu) či Čákovci. A práve rod Čákovcov azda najviac ukrojil z kráľovských majetkov Arpádovcov.

 

 

Matúš Čák sa spočiatku postavil na stranu kráľa Ondreja III. v boji proti ďalším uchádzačom o uhorskú kráľovskú korunu, na ktorú si brúsili zuby neapolskí Anjouovci aj Habsburgovci, ktorí našli podporu u pápeža.

Uhorská šľachta uprednostnila Ondreja, lenže výmenou za túto voľbu žiadala nové a nové majetky. Matúš Čák pomohol Ondrejovi proti pánom z Kyseku, keď oslobodil Bratislavu, za čo si od kráľa vyslúžil hodnosť správcu kráľovských stajní aj titul bratislavského župana. Neskôr získal aj Trenčiansky hrad, ktorý premenil na svoj sídelný hrad. Matúš Čák svoje postavenie využíval na zveľaďovanie svojich majetkov, pričom sa často uchyľoval k intrigám, ba aj násiliu. Na vrchole svojej moci ovládal takmer celé územie Západného Slovenska a časť Stredného Slovenska.