V roku 1851 sa stretli poprední zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov a uzavreli dohodu o zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. Predchádzali jej problémy, ktoré prevládali v spoločnosti po zavedení štúrovčiny. Napriek námietkam proti Štúrovej kodifikácii sa začala spisovná slovenčina síce spontánne používať, ale v otázke spisovného jazyka vládol chaos: evanjelici používali češtinu, bola tu bernolákovčina, štúrovčina so snahou o jej „opravu“ – J. M. Hurban, M. M. Hodža, M. Hattala.

Rok 1851 teda priniesol dohodu, ktorá vyšla po stretnutí takých osobností doby, ako bol napr. Ľ. Štúr, J. M. Hurban, J. Palárik, M. Hattala,...Dohodli sa na štúrovskej kodifikácii spisovného jazyka s úpravami, ktoré navrhol M. Hattala.

Uvedenú reformu nazývame aj hodžovsko-hattalovská reforma. V otázke spisovného jazyka Slovákov mal M. Hattala bližšie k J. M. Hodžovi ako ku Ľ. Štúrovi. Do svojej Krátkej mluvnice slovenskej (1852) zahrnul Hodžove jazykové návrhy: napr. zachovať ä, y, dvojhlásky, rozlíšenie l – ľ, písanie d, t, n, l bez mäkčeňa pred e, i, í, ie, ia.

Krátkou mluvnicou slovenskou sa uskutočnila tzv. hodžovsko-hattalovská reforma štúrovskej slovenčiny.

 

Hlavné znaky uvedenej reformy:

  • Reforma zaviedla etymologický pravopis - viac než v Štúrovej slovenčine sa bral ohľad na historický vývin jazyka, nárečia, češtinu (vplyv češtiny bol výrazný) a ruštinu.

  • Pravopisne sa zaviedlo:

  1. písanie y/ý,

  2. písanie ä, ľ, é, ia/ie/iu/ô,

  3. písanie de, te, ne, le, di, ti, ni, li bez mäkčeňa,

  4. v genitíve množného čísla mužského rodu -ov (namiesto -ou).

  • Uplatňovali sa prvky češtiny.

  • Zrušilo sa viacero typických stredoslovenských jazykových prostriedkov obsiahnutých v Štúrovej slovenčine, t. j. za spisovné sa prestali považovať:

  1. adjektívne tvary dobruo, dobrjeho, dobrjemu,

  2. dlhé inštrumentálové prípony -mí, -amí,

  3. dlhé -í- v zámenách, napr. ích,

  4. tematická morféma -uvať v šiestej infinitívnej triede slovies,

  5. tvary minulého času bou, robiu, sadnuv.