Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Jej manžel sa 13. septembra 1745 stal rímskonemeckým cisárom.

Mária Terézia sa zapríčinila o ekonomické a školské reformy, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva a zreorganizovala armádu. Pokračujúci konflikt s Pruským kráľovstvom viedol až k sedemročnej vojne, ktorá prebiehala v rokoch 17561763 a skončila neúspechom habsburskej monarchie. Tento konflikt neskôr vyústil k vojne o bavorské dedičstvo. Podľa uzavretého mieru musela Mária Terézia odstúpiť Prusku hospodársky dôležité Sliezsko. Oficiálne sa stala cisárovnou až po smrti svojho manžela, Františka I. Lotrinského, rímskonemeckého cisára, v roku 1765 a titul zdieľala so svojím synom, Jozefom. Mária Terézia kritizovala mnohé z reforiem a činností syna Jozefa, ale súhlasila s rozdelením Poľska v roku 1772. Stala sa kľúčovou postavou v politike 18. storočia v Európe a Habsburskej monarchii priniesla jednotnosť. Bola považovaná za jednu z najschopnejších panovníkov vtedajších krajín a aj v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších panovníkov z Habsburského rodu. Z jej detí sa najznámejšími stali Mária Antoinetta, francúzska kráľovná, Jozef II. Habsburský, rímskonemecký cisár, a Leopold II.. Okrem nemčiny plynulo hovorila po taliansky, francúzsky, ale aj po španielsky a latinsky.

Máriu Teréziu od detstva vychovávali a vzdelávali jezuiti, najmä čo sa týkalo náboženských oblastí. Okrem toho sa jej dostalo vynikajúceho vzdelania v oblasti histórie, latinčiny, francúzštiny a nemčiny. Venovala sa aj maľovaniu, tancu a hudbe

Jej súčasníci ju opisovali ako energickú, pracovitú ženu s pevnou vôľou. Ctižiadostivé a často až despotické povahové črty Habsburgovcov vedela udržať v rozumných medziach. Ako žena i panovníčka vždy volila „zlatú strednú cestu“ a vyhýbala sa konfliktom. Na začiatku svojej vlády si uvedomila, že krajina je nejednotná, zaostalá, ekonomicky a vojensky slabá . Tento zlý stav monarchie bol z veľkej miery spôsobený aj vyše dvestoročnými bojmi s Osmanskou ríšou, ktoré sa skončili mierom len rok pred jej nástupom na trón, teda v roku 1739. Preto jej hlavným úsilím bola premena habsburskej monarchie z voľného zoskupenia krajín a dŕžav spojených iba osobou panovníka na celistvý štátny útvar s pevnou centralizovanou mocou, čo sa jej aj vďaka početným a správnym reformám podarilo.

V rokoch 17531775 nechala Mária Terézia kompletne zrekonštruovať aj Pražský hrad. Rekonštrukciu viedol viedenský dvorný architekt Niccolo Pacassi. Po prestavbe niekdajšieho Rožmberského paláca a ďalších domov v Jiřskej ulici na Ústav šľachtičien spojil budovy západne od Starého kráľovského paláca do jednoliateho zámockého celku s čestným dvorom (I. nádvorie) na mieste zasypanej západnej priekopy.

Štátne reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. znížili význam hradu. Jeho zbierky boli rozpredané či odvezené do Viedne. Letohrádok, Míčovna a Kláštor sv. Jiřího boli dané do užívania vojsku.